|
|
Spravodaj SSS ročník 1999 číslo 4 Copyright SSS |
Za studeným vetrom...
Martin Budaj, Stacho Mudrák |
|---|---|
|
Po dramatickom objavení Jaskyne studeného vetra v lete minulého roka nastalo na tejto lokalite dlhé obdobie ticha. Domerali sa posledné metre plaziviek, ale koncový zával so silným prievanom ostal stále neprekonaný. Nebolo to zapríčinené nedostatkom morálu, ale nemalými komplikáciami pri legalizácii objavu. Na hrdinský boj s veternými mlynmi sa podujal Milan Štéc, správca a objaviteľ systému JMN-JSV. Po sérii zbytočne dramatizujúcich článkov v dennej tlači nasledovalo priestupkové konanie vo veci vopred nelegalizovaného objavu na OÚ Liptovský Mikuláš. Priebeh výkopových prác prešetroval aj Obvodný banský úrad B. Bystrica a nedovolené ozbrojovanie teroristami používanými výbušninami aj Polícia. Nasledovalo vybavovanie výnimiek na prácu v krasovej oblasti. Toto zastavilo práce v jaskyni na trištvrte roka. Situáciu mimoriadne komplikoval fakt, že náš jaskynný systém zasahuje na územie dvoch krajov. Pre každý treba povolenie vybaviť osobitne. Okrem toho leží na územiach s rôznymi stupňami ochrany, čo tiež veci nezjednodušuje. Keďže sa s týmto stretáva každá skupina, ktorá chce jaskyniarčiť legálne, určite by pomohlo, ak by Predsedníctvo SSS našlo cestu, ako všetky podobné žiadosti zhromaždiť a vybaviť centrálne. K žiadostiam sa správa NAPANT-u vyjadrila negatívne a tak sa breznianski jaskyniari po niekoľkých rokoch opäť ocitli na pôde Ministerstva životného prostredia. Vďaka serióznemu prístupu pracovníkov MŽP, podpore gestora SAŽP pre ochranu jaskýň Ľ. Gaála a neúnavnému snaženiu M. Štéca získali jaskyniari aspoň dočasnú výnimku na vstup do ŠPR Ďumbier. Ďalšie dve výnimky na vstup mimo trás a na prieskum prírodnej pamiatky neskôr dostali aj od KÚ v Žiline. Žiaľ, pri povrchovom prieskume (po vegetačnom období) nesmieme už ani náhodou objaviť nejakú novú jaskyňu, tobôž v nej začať pracovať, alebo vykonávať prieskum... Prvou lastovičkou prichádzajúcich objavov bola akcia, ktorá sa uskutočnila počas lezeckých dní SSS. V zložení Martin Fašang, Stacho Mudrák a Martin Sluka sa nám vtedy podarilo poriadne prestrašiť osadenstvo Štefánikovej chaty, keď sme sa z plánovanej 2-3 hodinovej akcie vrátili po 8 hodinách. Príčinou bol štvormetrový ľadový kužeľ vo vstupnej priepasti, ktorý nám umožnil výstup k oknu, ktoré bolo pred tým 8 m nad dnom. Za ním nás očakával prvý väčší priestor v JSV (Zabudnutý dóm), z ktorého viedla pomerne rozľahlá chodba k povrchu a takisto ústil aj do známej chodby v malom okne tesne pod stropom, ktoré z jej dna nebolo vidieť. Podstatnú zmenu priniesla však až spoločná „medzinárodná" akcia domácich a českých jaskyniarov (Jeroným Zapletal, Jirka Horský, Tomáš Horský, M. Sluka, Roman Magáň, Martin Budaj a S. Mudrák), ktorej cieľom bolo prekonanie koncového závalu. Po polhodine špekulovania sa z neho Jirka s Jardom pustili vyťahovať kamene pomocou medeného drôtu. Po vytiahnutí a zaistení niekoľkých blokov pustili na čelbu pozrieť sa Stacha. Ten len tak pre istotu zaručal do ukazujúcej sa čiernej diery nad ním, a spoza závalu mu zakontrovala niekoľkosekundová ozvena. Aj keď to nebol zával hocijaký (nenadarmo nesie meno „U sevřené řiti"), ukázali sa Česi ako skutoční experti a za niekoľko minút už stál Jirka v malom dómiku nad závalom. Jediná činnosť ktorá v nasledujúcich chvíľach zamestnávala kopáčov bolo vykrikovať do tmy „Objááááv..." a počúvať vzdialenú ozvenu. V ten deň sme prenikli asi 150 m do novej chodby, kde ostalo nepreskúmaných niekoľko odbočiek, avšak stále nepreskúmaným ostalo aj okno priamo nad závalom vo výške 8 m. Neúnavná česká partia sa na ďalší deň k oknu vrátila. Breznianskemu lezcovi Romanovi Magáňovi sa podarilo doň vyliezť a ukotviť lano. Za oknom chodba pokračovala. Na konci nie veľmi dlhej, ale o to krajšej chodby čakalo prekvapenie. Prvý ozajstný dóm v JSV. Krásny dóm so snehobielymi sintrovými nátekmi, stalaktitmi a jazierkami (svojou výzdobou v JMN-JSV naozaj unikátny) pomenovali objavitelia na počesť Petra Hipmana. Opäť raz množstvo objavených priestorov prevýšilo možnosti meračov a na mape ostalo množstvo otáznikov. Najlákavejšie miesto na ďalší postup bolo v mape vyznačené ako „okno, +23 m, obrovská chodba". Na jeho prieskum už na tejto akcii čas nezostal. Motivovaní niekoľkými telefonátmi z Prahy denne sme sa na jeho prieskum vydali hneď nasledujúci týždeň v zložení Linda Hipmanová, M. Budaj a S. Mudrák. Po nie najjednoduchších akrobatických kúskoch Stacho ako prvý vyliezol najnáročnejší stupeň a pohltila ho tma. Keď sa po niekoľkých minútach opäť ukázal na balkóniku 20 m nad dnom Hipmanovho dómu, vykrikoval ako zmyslov zbavený a upokojil sa až po niekoľkých minútach keď zistil, že to, po čom vyšiel hore, sa dolu klasicky zísť nedá a žiadne lano nazvyš nie je. Otázku zostupu sme však odložili na neskôr; zobrali sme lano po ktorom sa vychádzal 8 m stupeň nad Sevřenou řití a vybrali sme sa merať to čudo hore. To čo sme našli, predstihlo aj tie najsmelšie očakávania. Hoci sme boli necelých 30 m pod povrchom, okolo nás boli len obrovské balvany a tma. Obrovskému dómu dávame spontánne názov Dóm Petra Ďuranu, avšak stále je ťažké si čo i len predstaviť, ako vlastne vyzerá. Púšťame sa ho merať popri pravej stene a po prvý krát sme nútení po pár meraniach zmeniť mierku z tradičnej 1 : 200 na 1 : 500. Počas merania vedieme veľmi živú polemiku s Lindou o presnosti nášho meracieho postupu, ktorá na počudovanie veľmi blahodárne pôsobí na psychiku nášho trojčlenného družstva. Po vykreslení polygónu je tu ďalšie prekvapenie - v pôdoryse je tento dóm väčší ako Bystrický dóm v JMN, aj keď jeho výšku zďaleka nedosahuje. Úplne zúfalí z blúdenie medzi kameňmi s objemom cez 100 kubíkov radšej odchádzame zmapovať chodby normálnejších rozmerov. Po polhodinke sa Stachovi nakoniec podarí vyriešiť topologický problém ako zísť dole z balkóna spolu s lanom, ktoré sme potrebovali na východ z jaskyne a pri šálke studenej kávy si upokojujeme nervy kochajúc sa krásami Hipmanovho dómu. Ešte zamerať chodbu vedúcu smerom k povrchu, a môžeme ísť naspäť. Keď živí a zdraví vychádzame na povrch, všeobecná radosť nepozná hraníc a spoločne reveme do nočnej tmy čo nám hrdlá stačia. Až po príchode na chatku zisťujeme, že naše hipmanky svietili bez výmeny náplne plných 12 hodín a na telefonát do Prahy nemusíme čakať do druhej v noci, ako sme si pôvodne zaumienili, lebo dve hodiny ráno práve sú. Ešte zapnúť kalkulačku, zrátať dĺžku merania (350 m) a môžeme to zalomiť. Po tejto akcii nasledovala pauza, keďže naša Bystrická skupina oslavovala veľkou akciou 30 rokov svojej existencie. Práce v jaskyni sa teda ujali brezňania, ktorí začali pracovať na úprave vstupnej trasy. Celé dva týždne však prebiehala aj intenzívna mobilizácia, a tak sa v sobotu ráno schádzame na Štefáničke v nasledujúcom zložení: M. Sluka, J. Zapletal, J. Horský, Braňo Šmída, Zolo Ágh, Pavol Huťka, Peter Púpava, Libor Štubňa a S. Mudrák. Po úvodných zasväcujúcich obradoch na Štefáničke aj priamo nad vchodom sa zastavujeme až v srdci jaskyne - dóme Petra Hipmana. Tam si delíme úlohy. Jedna skupinka odchádza merať chodby vedúce na západ z Hipmanovho dómu, druhá skúmať možnosti pokračovania v Ďuranovom dóme. Braňo a Zolo majú na starosti prieskum a zameranie obrovskej chodby vedúcej na východ a k nej pridruženej priepasti a plaziviek. Najdôležitejšia úloha však opäť pripadá Kladeňákom. Vystrojiť cestu z Hipmanovho dómu na povrch tak, aby bol prístup možný fajčúc s rukami vo vreckách. (Všetci obdivujeme ich náradie, ktoré si na tento účel priniesli priamo zo svojej lokality v Českom krase.) Každý teda odchádza za svojou robotou a po dvoch hodinkách sa postupne spoločne schádzame opäť v Hipmanovom dóme. Nastupuje všeobecná únava a trochu aj sklamanie, lebo nijaké významnejšie pokračovanie sa nenašlo. Varia sa polievky a čaj a každý referuje o tom, čo videl. Najúspešnejší boli Martin a Libor, ktorým sa podarilo objaviť ešte pokračovanie Ďuranovho dómu, priestor 20 × 50 m, a obchádzku vstupného 8 m stupňa. Posledná možnosť je odbočka smerom na východ z Hipmanovho dómu, na ktorú sme skoro zabudli. Na prieskum sa vydáva Paľo. Keď sa vracia až za 10 minút, začína sa nám nálada zlepšovať. Pár metrov od dómu našiel totiž pomerne akustickú dieru, z ktorej trochu fúka. Hádžeme dnu jeden kameň za druhým a zdola sa ozývajú tie najkrajšie jaskynné melódie. Nakoniec sa tam Paľo odhodlá ísť sám. Asi desať minút počúvame jeho zmätené správy zdola, ako to končí, alebo ako tam blúdi a ako už ide hore, ale ako mu štrajkuje svetlo. Keď už fakt nevieme, čo si o tom myslieť, vydáva sa na prieskum Braňo. Za chvíľku máme hlásenie. Niekto má ísť dolu aj s ďalším lanom. Na cestu sa vydávajú Zolo s Liborom. A opäť je ticho. Ako si hore varíme čaj, z Kladeňákov vylieza, že sedačky už nebude treba, a dokonca Peter, ktorý pracoval s nimi, si už zapaľuje cigaretu. Spočiatku im neveríme, ale ich svietiace oči sú až príliš presvedčivé. Po malej prestávke sa však na cestu dolu vydávajú aj Martin so Stachom, keďže zdola ešte nik nevyšiel. Začínajú merať v Hipmanovom dóme, schádzajú do Bludičkinho a pokračujú pekným meandrom až nad priepasť. Tam už čaká Zolo, a referuje podrobnosti o novoobjavenom Trnavskom dóme, ktorý nakoniec dostáva meno Trnavské melafýre, keďže je z väčšej časti vytvorený v bázickej hornine. (Táto, podľa názoru niektorých geológov, koncom mezozoika vyplnila niektoré priestory vtedajšej JMN.) Trochu ešte poobdivujeme Braňovu meraciu metódu na vertikály, na ktorú stačí jeden človek a vydávame sa na cestu k povrchu. V Hipmanovom dóme ešte uisťujeme Kladeňákov o našej celoživotnej pomste, ak nás zavedú niekam, kde bude treba liezť alebo sa plaziť, ale nakoniec nikto nechce veriť vlastným zmyslom, keď z plánovanej poldruhahodinovej náročnej cesty na Štefáničku zostala pätnásťminútová prechádzka. Ďalšie prekvapenie nás čaká na chate, kde obsluha oslavuje odchod chatára na dovolenku a tak sa aj o polnoci čapuje, čo hneď hojne využívame... Po týchto vyčerpávajúcich akciách nasledovali ešte dve, kde sme zamerali zvyšné chodby. Prázdniny sa pomaly končia, napadol prvý sneh, a tak nechávame jaskyňu trochu si oddýchnuť. Ostalo v nej ešte pár metrov nedomeraných chodieb a samozrejme stále otvorené niektoré možnosti pokračovania. Jemné povlaky bielych aerosolových sintrov na stenách a citeľný prievan nasvedčujú, že pod závalmi sa pravdepodobne nachádzajú ďalšie priestory. Polygónový ťah jaskyne dosiahol dĺžku 1518 m pri prevýšení 107 m. Zaujímavá je aj jej nadmorská výška, ktorá sa v súčasnosti pohybuje v rozpätí od 1607 do 1714 m n. m. Keď sa objavy začali, každý v kútiku duše dúfal, že niečo pôjde aj smerom na JMN, ale jaskyňa sa zatiaľ drží svojho SV-JZ smeru. Na druhej strane však jaskyňa veľmi príjemne prekvapila svojou (na vysokohorský kras naozaj nezvyklou) výzdobou, a takisto sa v nej konečne podarilo prekonať hranicu rozvodí Váhu a Hrona. Najzápadnejšie časti sú totiž len niekoľko metrov pod povrchom a vychádzajú niekde vo svahu Mlynnej doliny. Toto len potvrdzuje teóriu o tom, že systém JMN bol nielen svedkom, ale aj obeťou zahlbovania sa okolitých kvartérnych dolín.
|
| ____________________ | ____________ |
| Posledná zmena: 28. III. 2000 |
E.Kladiva, 2000. |