Stránka SSS Aktuality Podujatia Poviedka

	S t a r e c   E. Hipmanová cena v Literárnej súťaži o najlepšiu jaskyniarsku poviedku
Obsah Výsledky súťaže   Starec Čistá radosť Starý netopier   Stretnutie umelcov Podmienky súťaže	Ležal v tieni riedkej koruny, pod hlavou tvrdé drevo vydutého koreňa. Možno spal a možno iba sníval. Ten javor poznal od nepamäti. Aj tmavý otvor v sivej skale, ktorý sa černel neďaleko stromu. Javorová jaskyňa. Dve lásky z takmer zabudnutej mladosti. Jaskyňa, strom. Bol oveľa starší ako starec. Aj viac pokrivený, s hrčovitým rozpraskaným kmeňom. Pamätal si ho ešte ako dieťa. Vtedy sa ho bál. Aj čiernej diery v skale, z ktorej vial chlad. Stará mati mu rozprávali o duchoch a vílach čo dnu prebývajú, o smrti s ľadovým dychom, ktorá láka mládencov za strateným pokladom a on iba s posvätnou úctou a bázňou okolo po špičkách prechádzal. Až keď bol v mládeneckých rokoch a s dievčencami sa schádzal, keď iba javor bol svedkom ich nesmelých dotykov i bozkov, keď sa vášne a túžby splietali v jedno, len vtedy - vtedy mu hruď začalo zvierať čosi mocnejšie. Tam pod pokriveným javorom cítil tajomné volanie, čo prebudilo v jeho hrdej pätnásťročnej búrlivosti hlad, ktorý prerástol v túžbu najsilnejšiu. Túžbu vedieť, vidieť, spoznať, neustále hľadať. Túžbu, ktorá ho priviedla do chladných kráľovstiev podzemného sveta. Dnes od deviateho krížiku prešiel cestu dlhú tri roky. Do jaskyne pod skalou už nechodil a strom ostal jediný verný druh. Za ten čas sa javor zmenil len málo. Pribudlo viac suchých haluzí, možno mal kôru drapľavejšiu, no bútľavá diera uprostred kmeňa sa vyškierala na statrca stále rovnako. Pred štyrmi rokmi ho blesk preťal vo dvoje. V ten rok odišla i jeho žena. Starec to chápal ako istú symboliku, nezapísaný zákon života, ktorému rozumejú len zvieratá a ľudia spätí so zemou. Reči sa trúsia a chlieb sa je. Za chrbtom občas začul, vraj nebožke sám do hrobu svojou tvrdosťou pomohol. Reči, dohady, pravdy i nepravdy. Lietajú vzduchom ako smeti vo vetre. Veď ani vtedy si jazyčnice pokoja nedali, keď ho prišla Anežka do jaskyne ratovať. Ktože to vraj slýchal... A on ležal pod hŕbou skál, kým ich chlapi opatrne odvaľovali. Keď otvoril oči, Anežka kľačala v blate pri ňom a do stisnutých zubov mu liala pálené. Bola to dobrá žena. Nebála sa chladnej tmy pod zemou, ani babských rečí pozemského sveta. Starec vedel svoje. Starec a možno aj javor, lebo za posledných šesťdesiat rokov bol on jeho jediným spovedníkom. Kňazov dávno zavrhol. Keď bolo ťažko, len sem ho ťahalo. Strom sa na nič nepýta, nežiada ani nesúdi. A vôňa chladného jaskynného dychu občas priveje kamarátov z diaľky. Janko, Paľo, Stano, Vojto, ... Všetko to boli smelí chlapi, dobrí jaskyniari. Otvoril oči a pozrel do šumiacej koruny. Žlté listy žiarili v slnečnom lesku ako zlaté pliešky. Občas sa niektorý odlepil a váhavo klesal k zemi. Hľadel na svojho krivého, ale mocného druha a vdychoval vôňu jesene. Zostal už sám. On a tento strom, ktorý ešte dokázal rozohriať jeho starecké srdce. Lásky, túžby, sklamania mal už dávno za sebou. Zanechal ich na dlhej púti od svojho prameňa. Teraz plynul životom pomaly, ako pokojná rieka pred vyústením do nekonečných hlbín mora. Z ľahkého snenia ho prebral pes. Začul jeho tiché skučanie, aj šelest v tráve. Zaliečavo, s bruchom pri zemi, plazil sa k nemu. Až keď ucítil studený ňucháč na svojom uchu, natiahol chudú ruku a vnoril prsty do kučeravej srsti. Vzápätí sa sťažka posadil a s pomocou hrboľatej bakule pozviechal na nohy. Blížila sa k nemu stará Kopčáčka s bylinami v plachte. Chcel odísť, kým sa celkom priblíži, ale volaním ho pritisla k miestu. "Héj, Matúš, vyčkajte! Kde sa zberáte?" Neodvetil, čakal kým dôjde a ona už od lesa hubovala: "Rozum by ste mali mať a nevylihovať toľme pod tým bútliakom. Rano sa mrazík belel, vám lámka hánky kriví a vy nič nedbáte. Ale v zime prídete: Zuza daj odvar, daj masti!" Zastala oproti nemu, nadhodila bremeno na chrbte. "V októbri už nie je čas na snívanie v tráve." "Čo to nesieš, strigôňa?" pichol zlomyseľne palicou do noše. "Prútie pre starého." "Hm, prútie, myslel som, že byliny," odvetil, zvrtol sa, aby šiel svojou cestou, no žena vykročila povedľa neho. "Len do Jána sa zberajú." Mlčal. Pomaly zamieril ku koze popásajúcej sa obďaleč a myseľ znovu blúdila minulosťou. Kopčák,... aj s ním zavše chodieval do jaskýň, ale Mišo sa vždy bál. Bál sa padajúcich skál, bál sa hukotu podzemných riek aj netopierov prinízko letiacich. Najviac sa však bál svojej ženy, Zuzy. Nevdojak sa usmial, keď si spomenul, ako sa pokradme z domu plúžieval a karbidku schovával pod kabátcom. Zuza veru vedela chlapa žmýkať. "Julo tu bol. Hľadal vás v krčme. Vraj sa s Gondášom dovrával. Ten vás nemá veľmi v láske." "Čo vravel?" prehodil ledabolo, no zvedavosť mu rozprúdila krv. "Ako mám vedieť? Môj starý však vravel, že Julo už nevie čo by robil, len aby vás do starobinca dostal. Človek by ani neveril, že je to rodná krv." "Pravnuk už nie je moja krv. Bastard je to," precedil cez riedke zuby a sánky mu stvrdli. "Možno by ste predsa mali. Už nestačíte na takú veľkú chalupu a tam by ste sa pokoja dočkali." Starec cítil ako v ňom narastá hnev. Odviazal kozu a ťahal ju za sebov, nedbajúc jej protestov. Aj pes vycítil pánov srd a presunul sa k nohám ženy. "V krčme všetkým chlapom poplatil," rezala jazykom, "vraj im dá robotu. S Gondášom sa dovrávali, že prerúbu do tej vašej jaskyne väčšiu dieru a ľudí budú dnu za peniaze vodiť. A nie obyčajných, dolárových. Fuj," odpľula, "mňa by tam nedostali ani za hrniec zlatiakov." Keď starec mlčal, ešte dodala: " Gondáš vraj povedal, že kým ten strom pod dierou stojí, nik vás z chalupy nedostane. Načim ho vraj zoťať." Starec prudko zastal. "Čo to trepeš, ty ježibaba!" "Nič," odvetila urazene. "Len čo sa dnes v krčme krútilo a aj keby som, nepoviem vám viac ani slovo." Nechala ho stáť uprostred cesty a vykročila k dedine. Starec hodnú chvíľu hľadel za ňou, až kým nezmizla pod briežkom pri kríži. Potom mocne trhol motúzom a zamieril k domcu, za ktorým už dedina končila. Palicou odtisol vetché vráta a pohľad oprel o chalupu. Dve rodiny by v nej smelo mohli bývať, aj v stodole je miesta habadej. Vraj penzion! Nech si tu majú penzión, ale až keď jeho nebude. Sopliak neokrôchaný! Sprvu len chalupu a teraz aj jaskyňu. Zbohatnúť na jaskyni! Kto kedy takú sprostosť počul? Zbohatnúť na jeho jaskyni! A či on vie, ako sa v nej s chlapmi nadrel? Ako s nebohým Hermanom v blate do omrzenia kopali a Anežka vo vreci skaly ťahala? A ako chudákovi Simonovi ruku odtrhlo, keď kládol pod balvaniská dynamit. Jaskyňu by chcel! Nech si sám dáku nájde a prekope. Ale kde by on, len sa na drahých motoroch naváža a ľudí balácha. A dom? Celý sám vystaval, aj zeme prikúpil a keď mu boľševici stodolu zapálili znova ju postavil. Ani kone im nedal, radšej ich Poliakom za pálenku prepustil. Vzali mu statok a predsa do družstva nevstúpil. Nedal zo svojho ani piaď zeme a ani nedá! Plesol kozu cez zadok až poskočila. Hundrúc prešiel dvermi, vzal naberačku a šuchtal sa k dieži. Potom si spomenul, že ešte nebol na vodu, nuž vzal vedro a pomaly kráčal k dedinskej pumpe. Späť sa vracal ťažkým krokom žbrndajúc si vodu do vyčaptaných topánok. Vedro sa mu zdalo ťažké a len s námahou sa lopotil do kopca. Náhle mu mysľou prebehli Kopčáčkine slová: -Kým ten strom pod dierou stojí, nik ho z chalupy nedostane.- Hnev ho už prešiel, ale nápor strachu ochromil celé jeho vyziabnuté telo. Položil vedro na zem a z hlboka oddychoval. Nemal jej tak nabrýzgať. Teraz mu už nič nepovie. Hádam, keby zašiel do krčmy. Možno sa od chlapov dačo prezvie. Veru, v krčme sa nič neutají. Opäť vzal vedro a ťahal sa s ním k domu. Všimol si, že zabudol privrieť vráta a koza mu zas ušla. "Bodaj ťa boh skáral, čertovo plemeno!" zahrozil jej, ale nešiel ju zavracať. Veď, keď sa zmrkne, sama domov trafí. Do krčmy sa musí náhliť. Zabudol aj, že sa chcel vody napiť. Starec sa sklamane rozhliadol, či svojich neuzrie, lenže iba omnoho mladší tu vysedávali. Vtisol sa do kúta, čakal, kým mu jeho pivo prinesú, natŕčal uši, o čom sa chlapi zhovárajú, ale len politika lietala vzduchom. Keby tu Kopčáka zazrel, aj by sa opýtal, no ten už isto koše splieta. Nepríde. Starec si podoprel hlavu a hľadel von z okna, do minulosti: Gondáš je krivák, vždy len z diaľky hnoj kydal a riadne smradľavý. Už vtedy, keď ľudí huckal do družstva, v modrej košeli sa pretŕčal a jeho kulakom prezýval. Isto mal prsty aj v požiari. A keď sa začalo o Javorovej jaskyni písať v novinách, chcel byť najsamprvší medzi chlapmi, ciciak jeden. Brigády vymýšľal, mládež ťahal pod zem, na družstve sa chvastal, no krompáč do pazúrov nezobral. A ten pamätný výprask bičom mu azda bude aj po smrti splácať. Ale len na diaľku. Pri spomienke na potýčku štyridsať rokov starú sa ticho zasmial. "Hej, dedo Matúš, čo sa tak usmievate? Nože im krčmár tiež polej z tej slivovice!" "Nechaj tak. Mám ja svoje za svoje." "Veďže sa nepriečte stále. Ďuro dnes platí všetkým. Žena mu ušla." Kým krčmár dovrchu lieval, starec len hlavou pokyvoval. Odpil, páľava sa prevalila hrdlom. Nebol navyknutý na tuhé pitie. Ani nezbadal, kedy mu druhý raz naliali. "Nože nám povedzte," vyškieral sa opito oslávenec, " ako to bolo s Jaskyňami nad bralom? Starý Gondáš vraj o nich vedel dávno pred vami." Starec vycítil, že si posmech chcú spraviť, nuž len hľadel do okna a druhý trúnok vypil. "Vraj ste mu tie diery ukradli." Iba mávol rukou, no keď ostatní začali dobiedzať, utrúsil: "Prečo nešiel objavovať, keď vedel?" "Vraj mal iné povinnosti." "Hovno ten mal, a nie povinnosti. Taký odkundes ani nevie, čo sú povinnosti. Mal len jednu jedinú povinnosť. Špicľovať a poza chrbát ohovárať. Vtedy, aj dnes. O poctivú robotu sa v živote nepotkol. Len čo druhí mali, to chcel vždy pre seba. Teraz sa mu stínať zachcelo." Po tomto dlhom prejave zmĺkol. Mrzel sa na seba, že toľko tára, veď aj tak mu nikto nerozumie. Nevadí. Nemusia mu rozumieť, len nech mu pokoj dajú. Vytiahol z vrecka zopár mincí a položil ich na stôl. Zberal sa ticho domov. Lež nohy ho niesli ďalej. Popri chalupe, briežkom ku krížu, cez lúku strácajúcu sa v súmraku, až k okrúhlej diere pod sivou skalou, k starému javoru. Zastal vedľa neho, položil mozoľnatú dlaň na rozpukanú kôru. "Starý si," vzdychol sám pre seba a patrilo to obom. "Ale ten sukin syn ťa nedostane. Ani teba, ani mňa. Vedno sme aj horšie prestáli." Zťažka sa spustil na kolená, vzal do dlaní za hrsť spadnutého lístia a pritisol si ho k tvári. Dlhými dúškami vdychoval vlhkú vôňu, vzápätí sa do lístia uložil ako do mäkkej postele. Ešte zabanoval, že si nevzal kabaňu, alebo aspoň deku, keď šiel okolo domca, ale pálené ho príjemne hrialo aj bez deky. Dávno nepil také tuhé. Na nebi žiarili hviezdy, vzduch voňal jeseňou. Z hory začul škriekať kuvika. Dnes asi niekto umrie, spomenul si na slová svojej matere a nastražil uši, či nezačuje zvoniť z dediny. Vôkol však vládla tíš, iba strom šumel. Starec mal pocit, že k nemu skláňa haluze a privráva sa ševeliacou melódiou vetra. Rozumel jeho šepotu. Rozprával o duchoch a vílach čo v jaskyni prebývali, rozprával o mládencovi a dievčatách, ktoré chránil svojou korunou pred zvedavým svetom, rozprával o chlapoch, čo s krompáčmi a lopatami v jeho tieni úkryt pred slnkom hľadali. Starec načúval jeho uspávanke, prepadal sa do hlbokej temnoty... a potom ich zbadal. Prichádzali vedno, s karbidkami i lampášmi, Jano mal cez prsia lano zmotané. Vojtech, Paľo, Stano, Dominik, ktorému od reumy hánky vykrútilo, ale čakan z nich nepustil, chlapi, čo mu boli ako bratia. A Anežka. Prichádzali z hĺbky, zdravili i vítali ho medzi sebou, volali aby šiel a starec necítiac ťarchu rokov, kráčal ľahúčko, akoby sa vznášal. Už ho chlad jesennej noci netrápil, ani ranný mrázik zdobiaci okraje uvädnutých listov. Nepočul zúfalé zavíjanie psa, ktorý sa usadil povedľa jeho nôh. So šťastným úsmevom zvieral skrehnutými prstami hrčovitý koreň. Šíriť a reprodukovať poviedku alebo jej časť možno iba so súhlasom autorky. Kontakt sprostredkuje hlavný organizátor súťaže Slovenské múzeum ochrany prírody a jaskyniarstva.