Verejnosť verzus rodinný krb?

Ženy v spolkoch na Slovensku v 19. storočí

Elena Mannová (histmann@savba.sk)

 

Gyula Vargha, mladý právnik zamestnaný v Uhorskom kráľovskom štatistickom úrade, zostavil jedinú uhorskú štatistiku spolkov z roku 1878. V úvode zdôrazňoval, že „verejná činnosť žien na poli dobročinnosti býva napádaná, že spôsobuje zanedbávanie rodinného krbu.“ Zapojil sa tým – podobne ako mnohí iní – do debaty, do akej miery má žena prekročiť kruh svojho pôsobenia v rámci rodinného kruhu. Hoci bol zástancom spolkových aktivít, pre ženy boli podľa neho vhodné iba čiastočne: spomínané „obviňovanie je síce pravdivé, ale zovšeobecňovanie je nespravodlivé. Keď ženu pochytí túžba po účinkovaní, [...] vtedy sa prevráti poriadok a vyhasne mier a šťastie [...] Škody spôsobené rodine a následne aj spoločnosti horlivou spolkovou činnosťou sú väčšie než dobro dosiahnuté pôsobením asociácií. Je však veľa žien, ktoré nemajú rodinu, deti. Prečo by nemohli byť chudobným oporou, sirotám matkou? [...] Sú aj ženy, ktoré štedrý údel oslobodil od starostí každodenného života. Keď namiesto prázdnych zábaviek hľadajú zamestnanie, primerané šľachetnému srdcu, čím hlbším, zmysluplnejším majú naplniť svoj voľný čas? Túžba žien po účinkovaní v takom prípade nie je na škodu, dokonca prináša spoločnosti výhody, keď sa takto môžu ľudské slabosti užitočne využiť.“[1] Štátny úradník (ktorý bol mimochodom aj básnikom) sa teda v zásade postavil za ženské spolky, ale s výhradou: členky by mali byť len nevydaté príp. bohaté, ktorým sa postarajú o rodinu slúžky.

Spolky ako výraz (a často aj iniciátor) spoločenských zmien obdobia modernizácie boli považované za „mužský svet“. Keď si pri listovaní v biografických lexikónoch všímame osobnosti 19. a 20. storočia, na prvý pohľad udrie do očí výrazný rozdiel medzi viacnásobnými členstvami mužov v asociáciách a obmedzenou účasťou žien  – ani mimoriadne aktívne ženy nevyužívali túto organizačnú formu vo väčšej miere. Tento nepomer je všeobecne známy aj s ohľadom na celkový počet dobrovoľných združení a na rodovú štruktúru členskej základne. Najčastejšie sa vysvetľuje na základe konceptu meštianskej emancipácie, ktorý definoval ženu ako výlučne familiárnu, rodinnú bytosť a s ňou oddeľovanie mužskej a ženskej, verejnej a súkromnej sféry. Prvá bola považovaná za významnú, druhej sa pripisovala menšia dôležitosť. Zodpovedalo striktné vymedzovanie rodovo diferencovaných priestorov, ako ho zachytávajú dobové diškurzy a opisuje časť feministickej literatúry, spolkovej praxi?

 

Meštianska spoločnosť: spolkársky muž a nespolkárska žena

K charakteristickým črtám európskych spolkov v 19. storočí patrí vylúčenie žien. V období, kedy v Európe prevládali konštitučné monarchie, poskytovali spolky sociálne priestory na nacvičovanie demokratických a civilno-občianskych praktík: stanovy, fungujúce ako ústava asociácie, predpisovali oddelenie moci legislatívnej (stelesnenej valným zhromaždením), exekutívnej (spolkový výbor) a judikatívnej (zmierčí súd), ako aj vedenie protokolov, zverejňovanie výročných správ atď. Z tohto hľadiska možno označiť dobrovoľné združenia za školu demokracie. Školou rovnosti a rovnoprávnosti však v skutočnosti rozhodne neboli. Vo väčšine z nich sa pravidelne stretávali iba muži. Zákonodarstvo explicitne vylučovalo ženy len z politického spolčovania. Napriek tomu bol bežný spolkový a klubový život záležitosťou mužov, ktorí si tu konštituovali vlastný sociálny priestor mimo štátu, cirkvi a čiastočne povolania, ale aj mimo rodiny. Práve absencia ženskosti – včítane ženskej konkurencie a kontroly – zrejme robila klub takým atraktívnym pre ženatých mužov. Ponúkal alternatívu k rodinnému životu a rodinné putá nahrádzal étosom bratskosti.[2]

Nemecká historička Ute Frevert sa domnieva, že zreteľné diferencovanie medzi ženami a mužmi bolo jedným z najdôležitejších znakov, ktorým sa meštianstvo z konca 18. a z 19. storočia snažilo odlíšiť od iných sociálnych tried a vrstiev. Tento znak bolo možné pozorovať vo všetkých rovinách meštianskeho života: v politických rozpravách o štátno-občianskych právach a povinnostiach, v praxi meštianskej výchovy detí, v stanovách meštianskych vzdelávacích a spoločenských spolkov, aj v zasadacích poriadkoch pri slávnostne prestretých stoloch. Všade prítomné rozlišovanie medzi ženským a mužským sa prenášalo do rôznych sfér. Etnické a sociálne diferencie boli často vyjadrované v rodových pojmoch.[3] Napríklad v charakterológii národov v 19. storočí nemeckí autori väčšinou pripisovali Slovanom „ženskú“ miernosť, pokornosť, zotročenosť, holubičiu trpezlivosť a nečistotu a Nemcom zmužilosť. V slovenských a českých textoch sa tzv. maskulínne charakteristiky Nemcov a Maďarov (statočnosť, bojovnosť, nadradenosť) bežne nahrádzali negatívnymi mužskými atribútmi (divokosť, barbarskosť, lúpeživosť) a pri opise Slovanov sa používali pozitívne mužské vlastnosti (slobodomyseľnosť, chrabrosť, pracovitosť) rovnako ako aj tzv. ženské (lojálnosť súvisiaca s predstavou mäkkosti a poddajnosti, nábožnosť).[4]

Postupne sa kryštalizovala mužská identita, založená na povolaní a práci.[5] Mužovi robila žena česť, ak nezasahovala do jeho pracovných záležitostí, organizovala chod domácnosti, riadne vychovávala deti a v spoločnosti získala povesť vznešenej a elegantnej dámy. Predstavu meštianskej mužskosti dopĺňal model ženskej identity, založený na elegantných formách zovňajšku a správania (prvok bližší šľachtickému svetu) a sociálnych službách. Ženy reprezentovali iný životný princíp než muži, preto mali byť inak vychovávané a vzdelávané. Samé sa spravidla prezentovali ako závislé, nesamostatné, plne nasadené v službách manželovi a rodine, prípadne obetavo pracujúce v dobročinných spolkoch.[6] Meštianske cnosti (pracovitosť, šporovlivosť, skromnosť) sa vydávali za mužské. Podľa tézy nemeckej historičky Rity Huber-Sperl, ktorá analyzovala spolkové právo vo vzťahu s politickou kultúrou v nemeckých krajinách, neprítomnosť žien v politickej verejnosti zosilňovala nerealistické vnímanie „ženskosti“.  Tá sa stávala v meštianskom prostredí niečím iným, cudzím až ohrozujúcim,[7] ženské vlastnosti sa pripisovali nepriateľom.

Takmer výhradné priraďovanie ženy do rodiny a domácnosti bolo možné len v rámci modelu meštianskej spoločnosti. Teoreticky sa podľa dobových predstáv zjednodušene rozdeľovala na dve separované sféry: verejnú a súkromnú. Táto konštrukcia sa opierala o názor, rozšírený medzi vzdelancami, podľa ktorého sú obe pohlavia fyziologicky aj charakterovo rozdielne založené, a preto sú vhodné na organizovanie len jednej z oboch oblastí. Dopĺňajú sa navzájom, a tak sa dosahuje súdržnosť spoločnosti. Muži sú reprezentovaní ako silnejší, racionálnejší, ako tí, ktorí usilujú o pokrok, zarábajú na živobytie prácou mimo domu, starajú sa o dobro spoločnosti a národa. Ženy ako plaché, emocionálne a od prírody starostlivé nachádzajú pole pôsobnosti doma, v kruhu rodiny. Sú závislé – od príjmov, ochrany a politických práv muža. Diferencia medzi pohlaviami bola povýšená na charakteristiku meštianstva. Táto predstava ovplyvňovala sebaštylizáciu a formovanie identít meštianskych mužov aj žien, a tým napomáhala ich reálnej separácii.[8]

 

Familiarizovaná verejnosť

Sú „verejný“ a „súkromný“ primerané kategórie na charakterizovanie sociálnych priestorov žien? Sociálnohistorické výskumy rozlišujú rozličné úrovne verejnosti: 1. malú (bezprostredný styk, napr. v obchode, na trhu, v krčme, v kaviarni, na korze), 2. zhromažďovaciu (kontakty v spolkoch) a 3. masovomediálnu verejnosť.[9] Prvá spomenutá úroveň verejnej bezprostrednej komunikácie nie je veľmi vzdialená čisto súkromnému kontaktu. Čoraz viac novších historických analýz ukazuje, že hranice medzi verejným a domácim spoločenským životom boli často plynulé a o ich vytyčovaní (ako aj o rodovom usporiadaní) sa rozhodovalo stále nanovo. Švajčiarske historičky Elisabeth Joris a Heidi Witzig nazývajú sociálne oblasti pôsobenia žien, štrukturované podľa kritérií, ktoré platili v rodinnom rámci, termínom familiarizovaná verejnosť. Označujú týmto pojmom oblasť, v ktorej sa realizovali ženy permanentnou starostlivosťou o sieť vzťahov s príbuznými a známymi. Vzťahy, ktoré ženy udržiavali pravidelnými kontaktmi (návštevy, korešpondencia, napr. nedeľné listy) zaručovali rodine pomoc v starobe, chorobe, nezamestnanosti, pri strate rodičov, pri vydaji dcér a pod. Aj muži ich hojne využívali, no ich udržiavanie často podceňovali a označovali za „klebetenie“.

Ženám bola prisúdená predovšetkým úloha matiek, ich životnou náplňou malo byť materstvo a materinská starostlivosť v rodine.  Model ideálnej ženy pripúšťal aj aktivity v charite a v náboženskej oblasti. Tieto boli chápané ako tzv. „rozšírenie materstva“ mimo domu. Hranice pôsobnosti žien sa tým posunuli smerom k verejnosti, zostávali však pevne vymedzené v rámci „materinskej starostlivosti“. K familiarizovanej verejnosti teda patrí tiež služba „univerzálnej, všeobjímajúcej“ rodine – prostredníctvom religiozity (náboženské misijné spolky). Do tejto kategórie sa zaraďuje aj služba „rozšírenej“ rodine – „materinský“ príspevok k obecnému blahu (dobročinné spolky) či na oltár národu a vlasti (národné spolky).[10] Spolok (ako jedna z foriem verejnosti) a rodina sa z tohto hľadiska viac dopĺňali, ako stáli vo vzájomnej konkurencii. Ženy boli mnohostranne spojené so spoločenským životom spolkov, aj keď v podriadenom postavení.

Posúdenie rodového štrukturovania celej spolkovej scény je pomerne problematické, nakoľko sa menilo aj v rámci každého spolku: niekde vznikali osobitné ženské sekcie, menilo sa zloženie členstva aj vedenia atď. Iba v čisto mužských združeniach bolo členstvo rodovo stabilné. Kategória výlučne mužských spoločností, orientovaná na politiku a konšpiráciu, je jednoznačná. Absencia „peknej pleti“ v nich sa zdôvodňovala tým, že „racionálna politika“ vraj nezodpovedá naturelu ženy a že „miešaním pohlaví“ by sa ohrozila „vážnosť politiky“.[11] V rodovo zmiešaných organizáciách väčšinou prevažovali muži. Existovali aj čisto ženské spolky? V predfeministickom a mimofeministickom združovaní sotva. Spravidla totiž prijímali za členov aj mužov – ako podporovateľov, čestných členov a predovšetkým ako niektorých funkcionárov. Muž ako tajomník či účtovník spolku dodával ženským podujatiam a organizáciám dôveryhodnosť a rešpekt, zároveň stelesňoval kontakt k mužskému svetu úradov. Konštelácia, pri ktorej muž – radca, usmerňovateľ a kontrolór – pomáhal „nesamostatnej“ žene, potvrdzovala rodovú hierarchiu. Konvenčné ženské spolky, ktoré nechceli byť dávané do súvisu s radikálnym feministickým hnutím, si dlho ponechávali mužských spolkových funkcionárov.[12]

Cesta žien do spolkového života nebola jednoduchá, zakladanie ženských spolkov predstavovalo podstatne ťažší proces ako v prípade mužov, vznikali neskôr a početne zaostávali. Dobrovoľné združenia žien, riadené viac či menej demokratickými princípmi, sa spravidla utvárali podľa rovnakých formálnych kritérií ako mužské a rodovo zmiešané. Výnimkou bola len účasť v politických spolkoch, ktorú zákonodarstvo väčšiny štátov ženám zakazovalo. Napriek tomu ženské asociácie vznikali pomalšie: brzdilo ich pôsobenie sociálnych noriem založených na modeloch „ženskosti“ a „mužskosti“, kritické reakcie okolia a úradné praktiky, ktoré boli na jednej strane ovplyvnené predchádzajúcimi faktormi, na druhej strane na ne spätne pôsobili.

Pokiaľ sa čitateľské spoločnosti z konca 18. storočia stretávali v domácom prostredí, nezdôrazňovalo sa vylúčenie žien. Hoci sa mená žien nevyskytovali na zoznamoch členov, pravdepodobne sa zúčastňovali spolkovej činnosti. O pol storočia neskôr sa považovalo separovanie sociálnych pohlaví aj doma za „normálne“, napr. po obede odchádzali muži do fajčiarskej či pánskej izby. Keď Rita Huber-Sperl sumarizovala začiatky meštianskeho spolčovania v nemeckých krajinách z rodového aspektu, upozornila na skutočnosť, že trend k oddeľovaniu priestorových sfér a k obsahovému rozdeleniu spolkovej činnosti mužov a žien sa zreteľne prejavil s narastajúcou inštitucionalizáciou mužských spoločností v 30. rokoch 19. storočia. Potom, čo muži získali vlastné spolkové miestnosti, ženy boli vtlačené do roly hostí odkázaných na pozvanie. Boli síce vítané na slávnostiach a zábavách – ako diváčky, spolutanečnice či účastníčky niektorých rituálov (ako kmotry spolkových zástav, skupiny bielo odetých panien pri svätení zástav, odhaľovaní pomníkov alebo kladení základných kameňov spolkových domov, prítomnosť dám pri otváraní veslárskej sezóny atď.), ale ich účasť sa prezentovala ako výnimočná, mala potvrdzovať „rytierskosť“ mužov a v skutočnosti symbolizovala odstup. Od vlastného každodenného života väčšiny spolkov boli ženy v podstate izolované. Neznamenalo to trvalé vykázanie žien do okruhu domácnosti, ale vytvorenie ohraničenej ženskej verejnosti povedľa mužskej.[13] Čím viac sa spoločnosť odkláňala od tradícií osvieteneckej kultúry zameranej na ideálne ciele a prikláňala sa k partikulárnej družnosti, spoločenskosti, kultúrnemu konzumu, ale aj k politizácii modernej spoločnosti, tým viac smerovala k vylúčeniu ženy, ktorá dovtedy ako duchaplná hostiteľka často stála v centre domácej salónnej kultúry.[14] Paralelne s procesmi individualizácie, emancipácie a formovania novej občianskej verejnosti prebiehalo vytesňovanie žien z týchto vývojových možností, čo sa „racionálne“ zdôvodňovalo predstavami o podstate ženy a jej „prirodzenej“ úlohe manželky a matky.[15] Postupne sa upevňovalo a prehlbovalo diferencovanie sfér pôsobnosti sociálnych pohlaví, roztvárali sa medzi nimi nožnice: aktivity ženských spolkov sa obmedzovali na familiarizovanú verejnosť, mužské spolčovanie si stále rozširovalo spektrum činnosti.[16]

Predstavovali však spolky vo všeobecnosti iba mužský svet? Hoci ženy chýbali v zoznamoch členstva, rodinné väzby často presahovali aj do spolkových lokálov, kde ženy pôsobili akoby „za kulisami“. Pomáhali mužom s domácimi úlohami pre spolok, prispievali podnetmi pre spoločenský život, šili a vyšívali zástavy, stuhy, šerpy, ich posila pri dobročinných, spoločenských a kultúrnych akciách siahala od predaja tombolových lístkov až po hudobné či spevácke vystúpenia.[17]

Cesta od pomoci mužom v ich združeniach k aktívnej účasti vo vlastných ženských spolkoch nebola jednoduchá a podstúpilo ju len malé percento žien. Skutočné zápolenie o rovnoprávne spolčovanie neprebiehalo tam, kde boli ženy samé medzi sebou, ale keď klopali na dvere tradičných mužských organizácií. Mužský charakter spolkov bol natoľko vžitý, že niekedy ani nebol potrebný výslovný zákaz vstupu žien.[18] Vecné zameranie niektorých asociácií vyžadovalo prijímanie žien, napr. uvádzanie väčších hudobných diel viedlo k premene niektorých mužských speváckych spolkov na zmiešané zbory. Relatívne najširší priestor na prenikanie žien umožňovali od 80. rokov 19. storočia telocvičné a športové (mužské) spolky. Aj v tejto sfére sa dbalo o udržiavanie meštianskeho modelu ženskosti: športovkyne v dlhých sukniach sa spočiatku venovali len „noblesným“ a „gracióznym“ druhom športu, napr. korčuľovaniu a tenisu. Športový a telocvičný odev sa menil len postupne, kým nedosiahol dnešnú rodovo takmer nediferencovanú podobu, čo možno považovať za vonkajší znak úplného začlenenia žien do pôvodne čisto mužského sveta.[19]

                    

Sféry „materinskosti“: religiozita, dobročinnosť, národné hnutia

Náboženstvo predstavovalo ústredný moment ženského spolčovania, aj nenáboženského. Prevažujúca časť aktívnych členiek nepôsobila v dobrovoľnej asociácii kvôli vlastným záujmom, ale kvôli starostlivosti o iných,[20] ktorú vnímali ako „posvätnú“ misiu a sebaobetovanie. Kým väčšina mužských spolkov existovala bez spojenia s cirkvou, medzi ženskými dominovali náboženské. Rebekka Habermas pri svojich výskumoch identity meštianskych žien potvrdila významnú rolu náboženstva. Od konca 18. storočia strácali v mestskom prostredí prechodové ríty – krst, konfirmácia, sobáš, pohreb – verejný charakter, stávali sa individuálnou resp. rodinnou záležitosťou a práve meštianky zavádzali do života tieto procesy „intimizácie“ a „familiarizácie“ náboženstva. Pri inscenovaní familiárneho náboženstva bola žena reprezentovaná ako ochrankyňa civilizácie a viery vo vnútri rodiny. Získavala tým identitu nezávislú na manželovi, pričom sa mohla odvolávať na najvyššiu autoritu – Božie slovo.[21] Miesto na socializáciu a upevňovanie tejto novej identifikácie ponúkali náboženské a charitatívne ženské spolky.         

Katolícky a protestantský postoj k rodovej separácii sa odlišoval. Pri zdôvodňovaní ženskej podriadenosti sa protestanti odvolávali na autoritu Biblie, katolíci na cirkevnú tradíciu a prirodzené právo. Napriek relatívnej demokracii v protestantských cirkviach boli ženy naďalej vylučované z cirkevných funkcií a moc zostávala koncentrovaná v rukách mužov. Katolicizmus ponúkal model, podľa ktorého bolo oddelenie sfér zmysluplné: mariánsky kult vzbudzoval v ženách vedomie ich vlastnej religióznej identity a poslania. Zatiaľ čo protestantizmus prinášal mužsky definovaný ideál humanizmu a civilizačného pokroku, v katolicizme dva ideály – Ježiš a Mária –  reprezentovali kontrast maskulínnych a feminínnych vlastností.[22]

Konfesionálna diferencovanosť sa premietala aj do ponímania dobročinnosti. Katolíci zdôrazňovali slobodné darovanie, pričom darca nemal právo klásť podmienky. Evanjelici chápali charitu ako mravnú povinnosť – darca mal kontrolovať obdarovaného, či dar vhodne využíva.[23] V praxi ženských spolkov sa tieto dva princípy prelínali, s postupom nacionalizmu aj katolícke dobročinné združenia spájali obdarovávanie s podmienkami, a to nacionálnymi.[24] Pre hodnotenie činnosti charitatívnych ženských organizácií, náboženských aj svetských, je potrebné uvedomiť si zásadný rozdiel medzi dobročinnosťou v 18. a 19. storočí. V „osvieteneckom“ storočí stratila tradičná starostlivosť o chudobných charakter slobodného kresťanského milosrdenstva a získala modernú byrokratickú formu udržiavania sociálnej disciplíny. „Meštianske“ storočie znamenalo návrat k súkromnej neštátnej spolkovej filantropii, ktorá sa stala doménou žien. Od pôvodnej podpory chudobných prechádzala na konci 19. storočia k starostlivosti o všetky nemajetné vrstvy, predovšetkým o robotníctvo a ženy. Meštianske ženské spolky tým získavali moc distribuovať pomoc a možnosť kontrolovať správanie chudobných podľa noriem stredných vrstiev. Prekrývali sa v nich funkcie náboženské (konverzia a moralizácia), ekonomické (výpomoc, motivácia k práci) aj politické (prevencia nespokojnosti, agitácia – napr. v katolíckych ženských spolkoch ochrana pred ateizmom a sociálnodemokratickými ideami).[25]

Politizácia spoločnosti a urýchlený rozvoj nacionalizmov v posledných desaťročiach 19. storočia vyžadovali mobilizáciu nových skupín obyvateľstva. Národ sa reprezentoval ako rozšírená rodina, ako spoločenstvo, ktoré prekračuje triedne rozdiely. Populistické znovudefinovanie komunity prinieslo nové vnímanie roly ženy. Mala vštepovať deťom kultúru a jazyk v okruhu domácnosti, oddelenom od verejného sveta práce a politiky. Pripisovala sa jej starostlivosť o znovuobnovenie, obrodenie národnej čistoty. Tým, že nacionalizmus dal matkám politickú zodpovednosť za ochranu identity národa, vytvoril priestor pre ženy, aby participovali na verejnej sfére politiky.[26] Pre meštianske ženy sa naskytli nové príležitosti prenikania do mužského spolčovania. Konštruovala sa špecificky ženská identita založená na materinskom jazyku, pričom sa argumentovalo prirodzenosťou a historickými tradíciami. Americký historik Pieter Judson, ktorý skúmal postavenie žien v predlitavských spolkoch na konci 19. storočia, tvrdí, že tieto procesy mali za následok nové a silnejšie verejné artikulovanie nielen nacionalizmu, ale aj rodovej diferenciácie. Politický status jednotlivcov už ideologicky neurčovali majetok a vzdelanie, ale etnická identita a rodová rola.[27] Hoci skúsenosť žien v spolkovej praxi protirečila dualite politiky a súkromného života, viedla ich účasť v národnom hnutí k teoretickým výkladom, ktoré hranice medzi verejným a privátnym zosilňovali. Nacionalistické spolky mobilizovali ženy, učili ich organizovať sa, zaobstarávať financie a rozvíjať stratégie, ale napriek tomu pred rokom 1900 prehlbovali ideologické rozdiely medzi verejnými a súkromnými svetmi.[28]

 

Ženy a spolky na území Slovenska

V 19. storočí bolo ženské spolčovanie v Hornom Uhorsku ovplyvňované rovnakými celospoločenskými faktormi ako mužské. Dobrovoľné združenia pôsobili v etnicky, konfesionálne, jazykovo-kultúrne heterogénnej krajine, ktorá tvorila integrálnu súčasť Uhorského kráľovstva. Hoci tento región patril k najviac urbanizovaným v rámci Uhorska, prevládali v ňom faktory, nepriaznivé pre rozvoj spolkov: malé mestá a rurálnosť väčšiny obyvateľstva. Rozšírenie a efektivita moderného princípu dobrovoľného spolčovania, ktorý nahrádzal stavovskú korporatívnosť, súviseli so špecifickým typom modernizácie v Uhorsku. Vzhľadom na silné postavenie štátu prichádzali modernizačné impulzy skôr zhora.[29] Historický kontext spolčovania v rakúskej a uhorskej časti habsburskej monarchie sa odlišoval. Líšili sa spolkové legislatívy aj občianske skúsenosti a postoje. Uhorské právo vychádzalo z tradičného predmoderného ponímania roly ženy, a tak jej miesto bolo priaznivejšie ako v Prelitavsku – rodinné a dedičské právo viac chránilo ekonomické postavenie žien.[30] Následkom iného priebehu industrializačných a urbanizačných procesov, ako aj v súvislosti s nerovnakými princípmi dedenia sa v oboch poloviciach monarchie formovali meštianske vrstvy odlišne. V Uhorsku sa výrazne silnejší vplyv strednej a nižšej šľachty (gentry) prejavil tiež v spolkovom živote – nebol spočiatku výlučne meštiansky ako v nemeckých krajinách, ale staval na kooperácii aristokracie a meštianstva. Na Slovensku prevažovali malomestské formy komunikácie (tzv. bezprostredná verejnosť – face-to-face) – teda spoločenský styk v domácnostiach, na evanjelických farách, v rámci kávových spoločností a pod. Na vidieku sa ženy stretávali na priadkach a páračkách, dievčatá v osobitných spoločenstvách – dievockých spolkoch.[31] Dobrovoľným asociáciám v tomto prostredí pripadla menšia úloha, bolo ich početne oveľa menej ako napr. v českých krajinách.

Štatistika, ktorú som spomínala v úvode, evidovala roku 1878 v Uhorsku 225 dobročinných spolkov: 64 tzv. všeobecných, v ktorých však väčšinu členstva tvorili ženy, a 148 čisto ženských (mali 25 tisíc členiek, príjem 253 tisíc zlatých a majetok 1,3 mil.). Treba k nim pripočítať ešte niekoľko desiatok výchovných spolkov: na založenie a udržiavanie jaslí a materských škôl, na podporu vzdelávania dievčat, Fröbelské ženské spolky a pod.[32] Z celkového počtu uhorských asociácií (necelých 4000) tvorili ženské asi 5 %. Na území Slovenska (s približne 2,5 mil. obyvateľov) fungovalo vtedy okolo 735 spolkov so schválenými stanovami – z toho ženských bolo necelých šesť desiatok, t. j. takmer 8 %. Už vzhľadom na ich nízky počet len ťažko možno uvažovať o „ženskom hnutí“ alebo o „spolkovej sieti“ v čase zostavenia tejto najdôležitejšej uhorskej spolkovej štatistiky, teda na konci 70. rokov 19. storočia. Relatívna málopočetnosť ženských združení v rámci celého spolčovania nie je prekvapujúca, charakterizovala aj inštitucionálne štrukturovanejšie mestá, napr. v Prahe roku 1871 pôsobilo 427 spolkov, z nich len 8 ženských.[33]

Organizačné zmeny združovania odrážajú postupnú, hoci nie lineárnu emancipáciu žien. Spolková štruktúra totiž reflektovala nielen zmeny v spoločenskom postavení oboch sociálnych pohlaví, ale aj vývoj kultúrnych noriem a spoločenských praktík v oblastiach, v ktorých sa ženskosť inscenovala a reprezentovala – v religiozite, charite, vzdelávaní, meštianskosti, občianskosti a nacionalizme. Organizačné a rozhodovacie skúsenosti mimo domova začali ženy získavať v dobročinných spolkoch. Na rozdiel od nemeckých krajín, kde vzniklo viacero vlasteneckých ženských spolkov počas vojny proti Napoleonovi, impulzom pre zakladanie ženských asociácií v Uhorsku boli reformné snahy šľachty, okrem iného aj kasínové hnutie. Z iniciatívy grófky Terézie Brunsvikovej vzišli prvé spolky na zakladanie a udržiavanie detských opatrovní, tzv. anjelských záhrad (1829 v Banskej Bystrici, 1830 v Bratislave, 1832 v Trnave). Do začiatku 60. rokov 19. storočia ich na území Slovenska pôsobilo 40.[34]

Z väčšiny kasín a čitateľských klubov v prvej polovici 19. storočia boli dámy vylúčené, nachádzame ich len medzi podporujúcimi členmi niektorých uhorských hospodárskych a kultúrnych spolkov. Metternichovská štátna polícia sledovala účasť žien s neskrývanými obavami. Policajný agent hlásil napríklad, že medzi 24 účastníkmi valného zhromaždenia spolku na udržiavanie detskej opatrovne v Pešti roku 1839 sa objavila aj jedna žena, „nakoľko tento ústav je jediný, kde majú ženy miesto a hlas rovnako ako muži“.[35] Pozornosť vzbudil aj čitateľský spolok v Stoličnom Belehrade, podozrivý zo šírenia opozičných myšlienok a „kazenia mládeže“. Nebezpečnosť spolku vraj zvyšovala skutočnosť, „že do svojich radov prijímal ženské pohlavie“ (1840).[36]

Slovenské ženy začali ojedinelo prenikať do spolkového života v 40. rokoch 19. storočia, v období štúrovskej národnej agitácie – v lokalitách a regiónoch, kde bolo národné hnutie úspešné (západné Slovensko, Liptov, Gemer). Tvorili dôležitú časť členstva protialkoholických spolkov striezlivosti (spravidla s väčšou výdržou ako ich muži), hrali ochotnícke divadlo, spievali v speváckych spolkoch, dokonca medzi 112 podporujúcimi členmi Tatrína – spolku, ktorý ašpiroval na celonárodnú pôsobnosť (1844-1848) – sa vyskytli dve členky.

Ženy sa zúčastňovali mužského spolkového života väčšinou ako publikum. Navštevovali rôzne zhromaždenia a podujatia sponzorované spolkami, no spravidla sa len prizerali zo separátnej galérie. Ich pasívna účasť na koncertoch, výstavách a zhromaždeniach však mala dôležitú symbolickú funkciu – umožňovala organizátorom tvrdiť, že hovoria v mene „národa“. Konzumom patriotickej kultúry – formou maďarskej (až neskôr aj slovenskej) konverzácie, tanca, odevu a ďalších symbolov sa zviditeľňovali na verejnosti.[37] Napriek svojmu vylúčeniu z politiky mali takto ženy istý vplyv v spoločenskom živote.

V revolučných rokoch 1848/49 sa aj v Uhorsku menili formy spoločenskej komunikácie. K fóram stavovskej verejnosti (snem, stoličné kongregácie) pribúdala čoraz viac aj meštianska verejnosť (čitatelia novín, letákov, plagátov a ľudových kalendárov, členovia meštianskych spolkov a národných gárd). Mobilizovali sa aj ženy, najmä v mestách a mestečkách dávali svojimi odevmi, kokardami či hostením revolučných oddielov najavo svoje sympatie. V Pešti dokonca vystúpila skupina maďarských radikálnych žien so svojimi nacionálnymi požiadavkami.[38] Dominujúcu silu revolúcie však stelesňovala župná šľachta. Spolková činnosť vo vidieckom a malomestskom prostredí ešte nedosiahla také rozmery ako v nemeckých mestách, kde politické spolky patrili k hlavným aktérom revolúcie.[39]

Neoabsolutizmus v 50. rokoch nepodporoval rozvoj dobrovoľných občianskych aktivít. Relatívne vyšší počet dosahovali iba spoločenské a charitatívne združenia. V Bratislavskom (Prešporskom) správnom dištrikte evidovali 17 dobročinných asociácií, v Košickom 4.[40] Pád Bachovho režimu umožnil vznik nacionálnych spolkov na maďarskej aj slovenskej strane. V ústrednej kultúrnej inštitúcii Slovákov Matici slovenskej sa objavilo niekoľko žien (25 spomedzi 1112 registrovaných členov roku 1867),[41] no významný posun v etnickom združovaní Sloveniek znamená až založenie osobitného ženského spolku Živeny roku 1869. Po zrušení Matice slovenskej (1875) sa síce snažila suplovať funkciu celonárodnej inštitúcie a ako národná ikona dodnes kotví v historickej pamäti, ale jej činnosť v tejto oblasti sa zužovala na servis podujatí národného hnutia a „ženské otázky“ sa nepodarilo presadiť ani proti mužským členom vlastného výboru.[42] Jej sebaštylizácia a obraz ženy ako sprostredkovateľky národnej kultúry pretrvávali aj neskôr v medzivojnovom období. Pri spomínaní na minulosť Živeny sa zdôrazňovalo „udržiavanie rodinného krbu, pahriebky národnej“ (Oľga Krčméry, 1929), organizácia sa opisovala ako „skromná, beznáročná, ale plná ochoty a vôle spoluúčinkovať pri rastúcich úlohách mužov“ (Štefana Votrubová, 1931).[43] V 60. rokoch 19. storočia vzniklo aj niekoľko ďalších ženských spolkov s národno-vzdelávacími cieľmi (napr. v Liptovskom Mikuláši a Martine mali šíriť „príslušnú vzdelanosť u pleti ženskej“).[44] V slovenskom národnom spolčovaní síce ženy spolupôsobili, ale vedenie a reprezentácia zostávali v rukách mužov.

Spolkový boom po rakúsko-uhorskom vyrovnaní (1867) a po zrušení cechov (1872) zasiahol samozrejme aj ženy. Periférne postavenie Slovenska poznamenalo vývoj ich združení: vznikali podľa vzoru Pešti/Budapešti, teda s oneskorením, a na rozdiel od centra neboli natoľko špecializované a sociálne diferencované. V mestách pribúdali meštianske ženské spolky, niekde všeobecné, niekde oddelené podľa konfesie. Mnoho ženských sekcií a spolkov so sociálnym a charitatívnym zameraním pracovalo v rámci jednotlivých cirkevných obcí, mimoriadne početné a agilné boli v židovských náboženských obciach. Veľa šľachtičných a meštianok pracovalo v Uhorskom Červenom kríži a v miestnych dobročinných spolkoch. Spolkové princípy využívali aj robotnícke ženy – zúčastňovali sa rodinných výletov a iných spoločných akcií, asistovali pri posviackach zástav, využívali výhody spolkovej nemocenskej pokladnice (napr. v spolku Napred v Bratislave, založenom roku 1869). Samostatné ženské sekcie v robotníckych spolkoch začínali pracovať až na začiatku 20. storočia. Od 80. a predovšetkým 90. rokov rástol záujem žien o šport – korčuľovanie, veslovanie, tenis, bicyklovanie. Stanovy mnohých športových, hudobných, speváckych a iných asociácií už výslovne umožňovali členstvo aj ženám.

Na jednej strane naďalej existovali združenia obmedzujúce aktivitu žien (napr. podľa stanov Katolíckeho klubu v Bratislave z roku 1907 sa žena nemohla stať funkcionárkou), na druhej strane narastalo sebavedomie žien v spolčovaní. Formálne to vyjadrujú napr. stanovy spolku pre šírenie domáceho priemyslu Izabela z roku 1895, poskytujúce hlasovacie právo len ženám. Ženské organizácie v Uhorsku permanentne uprednostňovali sociálnu a vzdelanostnú agendu pred explicitným bojom za občianske a politické práva. Trend rastúcej politizácie celej spoločnosti na konci 19. storočia však zasiahol aj združovanie žien, začali vznikať nadlokálne spolkové inštitúcie – zväzy, vyznačujúce sa zložitejším organizačným členením, byrokratizáciou a záujmovo-politickými stratégiami. Gabriela Dudeková v štúdii v tomto časopise upozorňuje, že viaceré ženy z územia Slovenska boli členkami a funkcionárkami relatívne vyspelého ženského hnutia v Uhorsku, v ktorom na začiatku 20. storočia možno identifikovať tri hlavné ideové prúdy: kresťansko-konzervatívny, sociálno-demokratický a radikálny občiansky. Disponovali vlastnými strešnými organizáciami. Najširšiu sieť spolkov a najvyšší počet centrál – vďaka podpore katolíckej cirkvi – dosiahol kresťansko-konzervatívny smer. Už roku 1896 vznikol Katolícky krajinský zväz ženských spolkov, neskôr pribudli špecializované celouhorské katolícke zväzy (na ochranu žien, pre ženy v domácnosti, misijný, pre úradníčky). Celoštátny Uhorský zväz ženských spolkov (1904) združoval v čase svojho založenia 43 organizácií, roku 1913 už 93.[45] Transformácie spolkovej štruktúry počas prvej svetovej vojny, najmä nárast podielu dobročinných a svojpomocných asociácií, odrážajú sociálnu rolu žien na konci „dlhého 19. storočia“.

Vznik, zánik a premeny názvov, stanov i činnosti jednotlivých dobrovoľných združení, ako aj ich konkrétnych typov odzrkadľovali nielen všeobecné procesy industrializácie, urbanizácie a nacionalizácie a ich sprievodné javy, ale aj lokálnu situáciu. Na dejinách spolkov s dlhou kontinuitou možno sledovať formy a pomalý postup ženského emancipovania sa. Napríklad osudy Ženského dobročinného spolku v Bratislave (1830-1944) sú ukážkou, ako ženy preberali zodpovednosť a rozširovali svoje verejné pôsobenie. Založený bol roku 1830 ako „Verein des Guten und Nützlichen“, od 1843 pôsobil pod názvom „Frauenverein für Kinderbewahranstalten”. V rámci prevencie pouličného žobrania sa staral o opustené deti, snažil sa vypestovať u nich „poslušnosť, mravnosť, náboženský cit“ a pripraviť ich do ľudovej školy. Vedenie a dozor útulku patrilo ženám, pokladňu a ekonomickú správu však prevzali mužskí členovia. Roku 1840 zamestnával spolok dvoch učiteľov a dve opatrovateľky, v 70. rokoch angažoval maďarskú učiteľku, ktorá mala učiť deti (zrejme prevažne nemecky a slovensky hovoriace) štátny jazyk. Opatrovateľkami v jasliach a detských útulkoch pod správou spolku sa mohli stať len slobodné ženy alebo bezdetné vdovy. Stanovy určovali za predsedu spolku mestského farára, až od roku 1871 bola možná slobodná voľba predsedu. Prvým protektorom bol gróf Karol Keglevich, od roku 1842 mal spolok len patrónky – spočiatku iba šľachtičné, po roku 1918 meštianske vdovy. Podľa stanov z roku 1871 volil ženský výbor tajným hlasovaním mužských funkcionárov a ekonomické riaditeľstvo. „Wohltätiger Frauenverein“ aj v medzivojnovom období udržiaval tri detské útulky a jedny jasle. Vzhľadom na zmenený charakter, inštitucionalizáciu a profesionalizáciu sociálnej starostlivosti sa aj napriek subvenciám mesta činnosť kedysi prestížneho nemecko-maďarského spolku utlmovala – roku 1941 evidoval len 77 platiacich členov. V posledných rokoch ho viedli a reprezentovali súčasne predseda a predsedkyňa. Roku 1944 nemeckí funkcionári evakuovali a spolok zanikol.[46]

Kým Predlitavsko sa vyvíjalo ako nadnacionálny štát, Uhorsko sa v druhej polovici 19. storočia, najmä po vyrovnaní s Rakúskom roku 1867 profilovalo ako národný štát. Tento fakt mal zásadný vplyv aj na ženské spolčovanie. Maďarské a maďarizačné spolky mohli pôsobiť s podporou štátneho aparátu: dostávali finančné príspevky, nemali problémy so schvaľovaním stanov, mohli si zakladať filiálky. Prvé celouhorské maďarské ženské spolky vznikali už v 60. rokoch (Uhorský spolok domácich paní – venoval sa výchove chudobných osirelých dievčat, 1860; Krajinský spolok pre výchovu žien, 1868; Uhorský ústredný Fröbelský spolok, 1869, Krajinský ženský priemyselný spolok, 1870).[47] Veľkú časť členstva najznámejšieho maďarizačného združenia – Hornouhorského vzdelávacieho spolku (Felvidéki Magyar Közművelődési Egyesület, FEMKE) tvorili ženy.[48] Odbočka Krajinského národného zväzu v Košiciach, ktorá mala šíriť maďarskú osvetu medzi robotníkmi, si utvorila roku 1898 ženský odbor.

Uhorská legislatíva poskytovala spolkom, ktoré zdôrazňovali etnicitu, rozdielne možnosti a šance. Nemaďarské spolky sa museli brániť diskriminácii a úradnému šikanovaniu: napr. slovenská Živena si nesmela zakladať pobočky a počas monarchie jej nebolo povolené založiť slovenskú dievčenskú školu (hoci to bol podľa úradne schválených stanov jej prvoradý účel). Nemecky hovoriace ženy sa vo svojich spolkoch výrazne nebránili maďarizačným tendenciám – lokálna, regionálna a celouhorská identita bola pre nich zrejme dôležitejšia než národná. Nakoľko nevyzdvihovali, ale skôr potláčali svoju nemeckosť a demonštrovali lojalitu k maďarstvu, mohli svoje dobročinné aktivity rozvíjať bez administratívnych prekážok.[49]

Zo zloženia spolkovej scény vyplýva, že významnejším diferenciačným faktorom ženského združovania než etnicita bola konfesionalita. Mimoriadne silné zastúpenie mali židovské ženské spolky. Napr. v neúplnom zozname 177 dobročinných spolkov na území Slovenska (z roku 1889) je uvedených 42 ženských, z nich viac ako tretina (15) sú izraelitské.[50] V Bratislave fungovali separátne ortodoxné židovské ženské spolky a spoločné ortodoxno-reformné.[51] Katolícka cirkev začala venovať pozornosť ženám v spolkovej činnosti v súvislosti s rozmachom kresťansko-sociálneho hnutia; potom, čo sa Slovensko ocitlo v Československej republike, vznikol osobitný centrálny spolok Katolícka jednota žien (70 tisíc členiek). V rámci vnútromisijného hnutia v evanjelickej cirkvi a. v. tiež fungovali osobitné ženské združenia.

Napriek rôznym kombináciám konfesionálneho, nacionálneho a genderového konštruktu si veľká časť ženských spolkov na Slovensku v 19. storočí navonok udržiavala univerzálne občiansky/meštiansky charakter. Dominoval v nich nemecký a neskôr aj maďarský jazyk, združovali väčšinou meštianky bez ohľadu na etnicitu či vierovyznanie. Vyznačovali sa internou sociálnou uzavretosťou voči nižším vrstvám, pričom navonok na ne pôsobili. Na jednej strane sa pokúšali odstraňovať následky sociálnej polarizácie, na druhej strane asymetrickú štruktúru spoločnosti upevňovali inscenovaním sociálnej hierarchie. Medzi členkami meštianskych ženských asociácií chýbali okrem robotníčok aj príslušníčky maloburžoázie. Napr. v Mestskom ženskom spolku v Trenčíne (založenom 1872) aktívne pôsobili manželky mestskej elity, ale živnostnícke ženy sa kvôli nedostatku voľného času mohli nanajvýš pasívne zúčastňovať niektorých akcií.[52]

„Tradičné“ ženské spolky sprostredkúvali normatívne koncepty meštianskosti a inscenovali skupinovú identitu (meštianskych žien) v etnicky a konfesionálne heterogénnom komunikačnom priestore. Územie Slovenska sa vyznačovalo interkultúrnym transférom a mnohými spoločnými kultúrnymi kódmi,[53] ktoré mali vplyv aj na organizačné štruktúry. Aby však boli ženské združenia úspešné, museli sa prispôsobovať kontextu mužských sociálnych a politických hnutí a tie boli v Uhorsku v období dualizmu prevažne nacionálne konotované. Nacionalizmus politizovaním materstva umožnil krok žien do verejnej sféry, ale tým zároveň pertifikoval stereotypné predstavy o ich „tradičnej“ úlohe a obmedzoval ich samostatnosť. Napriek neustálemu uctievaniu žien a pripíjaniu na ich obetavosť a krásu (s akoukoľvek ideologickou argumentáciou) zostali spolky až do konca 19. storočia doménou mužov a ženy v nich tvorili len doplnok. Rodovo diferencované sféry súkromia a verejnosti sa v nich prelínali, ale spoločenská hierarchizácia naďalej pretrvávala.

 



Poznámky

[1] VARGHA, Gyula: Magyarország egyletei és társulatai 1878-ban. Budapest : Az országos magyar kir. statistikai hivatal, 1880, s. XVII.

[2] HOFFMANN, Stefan-Ludwig: Geselligkeit und Demokratie. Vereine und zivile Gesellschaft im transnationalen Vergleich 1750-1914. (Probleme europäischer Geschichte 1) Göttingen : Vandenhoeck & Ruprecht, 2003, s. 45.

[3] FREVERT, Ute: „ Mann und Weib, und Weib und Mann.“ Geschlechter-Differenzen in der Moderne. München : Beck, 1995, s. 140-141.

[4] MACURA, Vladimír: Znamení zrodu. České obrození jako kulturní typ. Praha : Československý spisovatel, 1983, s. 40-41.

[5] Tieto závery vychádzajú z výskumov nemeckého meštianstva. V uhorskom modeli „mužskosti“ možno predpokladať viac čŕt ovplyvnených spôsobom života gentry.

[6] FREVERT, U.: Mann und Weib, s. 149-156.

[7] HUBER-SPERL, Rita: „Wie ein Damoklesschwert“ – Vereinsrecht und bürgerliche Frauenbewegung an der Wende zum 20. Jahrhundert. In: SCHNEIDER, Karl H. (Ed.): Geschlechterrollen in der Geschichte aus polnischer und deutscher Sicht. (Politik und Gesellschaft, Band 5) Münster : LIT Verlag, 2004, s. 214.

[8] WECKEL, Ulrike: Der „mächtige Geist der Assoziation“. Ein- und Ausgrenzungen bei der Geselligkeit der Geschlechter im späten 18. und frühen 19. Jahrhundert. Archiv für Sozialgeschichte, 38, 1998, s. 75.

[9] Prehľad literatúry o definovaní a modeloch verejnosti prinášajú WENDLAND, Anna Veronika – HOFMANN, Andreas  R.: Stadt und Öffentlichkeit: Auf der Suche nach einem neuen Konzept in der Geschichte Ostmitteleuropas. Eine Einführung. In: WENDLAND, Anna Veronika – HOFMANN, Andreas  R. (Eds.): Stadt und Öffentlichkeit in Ostmitteleuropa 1900-1939. Beiträge zur Entstehung moderner Urbanität zwischen Berlin, Charkiv, Tallinn und Triest. Stuttgart : Franz Steiner Verlag, 2002, s. 9-23.

[10] JORIS, Elisabeth – WITZIG, Heidi: Konstituierung einer spezifischen Frauen-Öffentlichkeit zwischen Familie und Männer-Öffentlichkeit im 19. und beginnenden 20. Jahrhundert. In: OTHENIN-GIRARD, Mireille et al. (Eds.): Frauen und Öffentlichkeit. Beiträge der 6. Schweizerischen Historikerinnentagung. Zürich : Chronos, 1991, s. 143-160.

[11] HUBER-SPERL, Rita: Frauenvereine und Männervereine in historischer Perspektive (1750 bis 1850). In: REINALTER, Helmut (Ed.): Politische Vereine, Gesellschaften und Parteien in Zentraleuropa 1815-1848/49. Frankfurt am Main : Peter Lang, 2005, s. 232.

[12] Tamže, s. 219.

[13] Tamže, s. 218, 225-226.

[14] MAENTEL, Thorsten: Zwischen weltbürgerlicher Aufklärung und stadtbürgerlicher Emanzipation. Bürgerliche Geselligkeitskultur um 1800. In: HEIN, Dieter – SCHULZ, Andreas (Eds.): Bürgerkultur im 19. Jahrhundert. Bildung, Kunst und Lebenswelt. München : Beck, 1996, s. 146.

[15] FRIEDRICH, Margret: „Vereinigung der Kräfte, Sammlung des kleinen Gutes zu einem gemeinschaftlichen Vermögen, kurz die Assoziation ist hier die einzige Rettung.“ Zur Tätigkeit und Bedeutung der Frauenvereine im 19. Jahrhundert in Metropole und Provinz. In: MAZOHL-WALLNIG, Brigitte (Ed.): Bürgerliche Frauenkultur im 19. Jahrhundert. Wien-Köln-Weimar : Böhlau, 1995, s. 126.

[16] HUBER-SPERL, R.: Frauenvereine und Männervereine, s. 238.

[17] FREUDENTHAL, Herbert: Vereine in Hamburg. Ein Beitrag zur Gechichte und Volkskunde der Geselligkeit. Hamburg : Museum für Hamburgische Geschichte, 1968, s. 434.

[18] Tamže, s. 439.

[19] Tamže, s. 440.

[20] FRIEDRICH, M.: Vereinigung der Kräfte, s. 129.

[21] HABERMAS, Rebekka: Weibliche Religiosität – oder: Von der Fragilität bürgerlichen Identitäten. In: TENFELDE, Klaus – WEHLER, Hans-Ulrich (Eds.): Wege zur Geschichte des Bürgertums. Göttingen : Vandenhoeck & Ruprecht, 1994, s. 125-148.

[22] McLEOD, Hugh: Weibliche Frömmigkeit – männlicher Unglaube? Religion und Kirchen im bürgerlichen 19. Jahrhundert.  In: FREVERT, Ute (Ed.): Bürgerinnen und Bürger. Geschlechterverhältnisse im 19. Jahrhundert. Göttingen : Vandenhoeck & Ruprecht, 1988, s. 134-152.

[23] BLAŽEK, Bohuslav: Dobročinnost: skryté souvislosti. In: Revolver Revue, Kritická příloha 4, 1996, s. 146.

[24] MANNOVÁ, Elena: Dobročinné spolky a konštruovanie kolektívnych identít. In: CSÁKY, Moritz – MANNOVÁ, Elena (Eds.): Kolektívne identity v strednej Európe v období moderny. Bratislava : Academic Electronic Press, 1999, s. 206.

[25] BABEJOVÁ, Eleonóra: Fin-de-Siècle Pressburg. Conflict and Cultural Coexistence in Bratislava 1897-1914. New York : Boulder, 2003, s. 231. Tam aj ďalšia literatúra.

[26] JUDSON, Pieter: The Gendered Politics of German Nationalism in Austria, 1880-1900. In: GOOD, David F. – GRANDNER, Margarete – MAYNES, Mary Jo (Eds.): Austrian women in the nineteenth and twentieth centuries: Cross-disciplinary perspectives. Oxford : Berghahn Books, 1996, s. 1-17.

[27] JUDSON, P.: The Gendered Politics, s. 13.

[28] JUDSON, Pieter: Die unpolitische Bürgerin im politisierenden Verein: Zu einigen Paradoxa des bürgerlichen Weltbildes im 19. Jahrhundert. In: STEKL, Hannes et al. (Eds.): „Durch Arbeit, Besitz, Wissen und Gerechtigkeit“. (Bürgertum in der Habsburgermonarchie 2) Wien-Köln-Weimar : Böhlau, 1992, s. 343.

[29] Porovnaj LIPTÁK, Ľubomír: Modernizácia Slovenska: národ, štát, spoločnosť. Historický časopis, 45, 1997, 1, s. 71-76; MANNOVÁ, Elena: Vereine und die Modernisierung der Gesellschaft in der Slowakei 1849-1867. In: KOVÁČ, Dušan – SUPPAN, Arnold – HRABOVEC, Emilia (Eds.): Die Habsburgermonarchie und die Slowaken 1849-1867. Bratislava : Academic Electronic Press, 2001, s. 53-60.

[30] DUDEKOVÁ, Gabriela: Právne postavenie žien v 19. storočí. Hranice a limity. In: DARULOVÁ, Jolana  – KOŠTIALOVÁ, Katarína (Eds.): Sféry ženy. Sociológia, etnológia, história. Banská Bystrica : Fakulta humanitných vied Univerzity Mateja Bela a Sociologický ústav Akadémie vied Českej republiky, 2004, s. 377-390.

[31] LUTHER, Daniel: Dievocké spolky v tradičnom vidieckom spoločenstve. In: HLÔŠKOVÁ, Hana – LEŠČÁK, Milan (Eds.): Žena z pohľadu etnológie. Bratislava : Katedra etnológie FiFUK, 1998, s. 26-31.

[32] VARGHA, G.: Magyarország egyletei, s. 516 a 523.

[33] LENDEROVÁ, Milena: K hříchu i k modlitbě. Žena v minulém století. Praha : Mladá fronta, 1999, s. 239.

[34] KAPELLEROVÁ, Alica – KOVÁCS, László: 150 rokov bratislavskej detskej nemocnice. Bratislava : SAP, 2005, s. 11.

[35] Haus-, Hof- und Staatsarchiv Wien, Informationsbüro, Ung. sieb. Inf. Prot. 1839, Bd. 145, Sizung 26. 2. 183.

[36] Tamže, 1840, Bd. 147, Sizung 17. 11. 1840.

[37] NEMES, Robert: Associations and Civil Society in Reform-Era Hungary. In: Austrian History Yearbook, 32, 2001, s. 38; NEMES, Robert: The Politics of the Dancing Floor: Culture and Civil Society in Nineteenth-Century Hungary. Slavic Review, 60, 2001, 4 (Winter), s. 802-823.

[38] NEMES, Robert: Getting to the Source. Women in the 1848-1849 Hungarian Revolution. Journal of Women´s History, 13, 2001, No. 3 (Autumn), s. 193-207.

[39] MANNOVÁ, Elena: „Deutsche“ Vereine in der Revolution 1848/49 auf dem Gebiet der heutigen Slowakei. Südostdeutsches Archiv, 42-43, 1999-2000, s. 57-65.

[40] STUBENRAUCH, Moritz von: Statistische Darstellung des Vereinswesens im Kaiserthume Österreich. Wien, 1857, s. 8-9.

[41] WINKLER, Tomáš – ELIÁŠ, Michal a kol.: Matica slovenská: dejiny a prítomnosť. Martin : Matica slovenská, 2003, s. 71 .

[42] KODAJOVÁ, Daniela: Živena – spolok slovenských žien. V tlači.

[43] KRČMÉRY, Oľga: Spomienky na založenie a prvodobé účinkovanie Živeny. Živena, 19, 1929, s. 202; VOTRUBOVÁ, Štefana: Živena. Jej osudy a práca. Martin : Živena, Spolok slovenských žien, 1931, s. 9.

[44] VOTRUBOVÁ, Š.: Živena, s 13.

[45] DUDEKOVÁ, Gabriela: Radikálky alebo konzervatívky? Nové výskumy v oblasti dejín ženského hnutia na Slovensku. In: ČADKOVÁ, Kateřina – LENDEROVÁ, Milena – STRÁNIKOVÁ, Jana (Eds.): Dějiny žen aneb Evropská žena od středověku do 20. století v zajetí historiografie. Pardubice 2006, v tlači; DUDEKOVÁ, Gabriela: Emancipácia a ženské hnutie v Uhorsku – možnosti a výsledky nových výskumov. V tomto čísle ČaSu.

[46] Kurze Geschichte der Entstehung und Wirksamkeit des Pressburger Frauenvereines. Vom Jahre 1830 bis März 1873. Pressburg, 1873; KEMÉNY, Ludwig: Hundert Jahre der Wohltätigkeit gewidmet 1830-1930. Rückblick auf die Vergangenheit des Preßburger Wohltätigen Frauenvereines. Bratislava-Preßburg : Wigand, 1930; Archív mesta Bratislavy, Spolky – Policajné riaditeľstvo, inv. č. 295, kartón 83.

[47] VARGHA, G.: Magyarország egyletei.

[48] V rokoch 1883-1918 registrovali spomedzi 7161 individuálnych členov FEMKE 2806 členov bez udania povolania, čo boli prevažne manželky a dcéry štátnych a župných úradníkov, fabrikantov a statkárov. SMIDÁK, Dezider: K dejinám spolkov. Slavín. Historická ročenka Západoslovenského kraja, 3, 1969, s. 265.

[49] MANNOVÁ, Elena: Transformácia identity bratislavských Nemcov v 19. storočí. Historický časopis, 43, 1995, 3, s. 437-449.        

[50] Magyar Országos Levéltár Budapest, BM K 148-1890-IVD-97, 136 cs.

[51] ORTVAY, Tivadar: Pozsony város utcái és terei. A város története utca- és térnevekben, eredeti kutatások alapján. Pozsony, 1905.

[52] VRZGULOVÁ, Monika: Ženy zo stredných vrstiev a ich aktivity vo verejnom priestore mesta 1918-1945. In: MANNOVÁ, Elena (Ed.): Meštianstvo a občianska spoločnosť na Slovensku 1900-1989. Bratislava : Academic Electronic Press, 1998, s. 197-204.

[53] Porovnaj CSÁKY, Moritz: Úvod. In: CSÁKY, M. – MANNOVÁ, E. (Eds.): Kolektívne identity, s. 7-20.

 

 

Public vs. Family Fireplace? Women in Voluntary Associations in Slovakia in 19th Century

Abstract

The concept of Bürgertum in 19th century brought the definition of the woman as an exclusively family being and therefore the separation of masculine and feminine, public and private spheres of the social life. The strict severance of the gender–differentiated areas of life was reflected in the practice of the associations only partially. A growing number of women’s associations in the area of religion, charity and nationalism appeared. The public activity of women was expanding, but in its substance remained in the limits of the family and maternity issues. Despite the mobilization of women within their national movements, the ideological distinction between the public and private spaces was even increasing – the woman has its place assigned solely in the family, yet being now "extended” to the nation. In the area of Slovakia, where there was active ca. 60 women’s organizations towards end of 1870s, the associations remained a domain of the men; the women made only their compliment. The gender-specific spheres of privacy and public were here overlapping, but the social hierarchy further sustained.