Kontakt nitrianskeho biskupa ThDr. Karola Kmeťku s politickým životom a jeho každodenné povinnosti

 Františka Čechová [1]

 

Nitriansky biskup ThDr. Karol Kmeťko sa narodil v početnej rodine notára v Dolných Držkovciach 12. decembra 1875. Vo veku 73 rokov zomrel na nitrianskom Hrade 22. decembra 1948 ako biskup a arcibiskup ad personam. V dobe, do ktorej sa K. Kmeťko narodil, boli slovenskí kňazi nútení venovať sa popri svojej pastoračnej činnosti i záchrane svojho národa. Vieru nemožno udržať bez zrozumiteľného slova, materinského jazyka. Takúto činnosť aj proti vôli svetskej a často i cirkevnej vrchnosti robili mnohí  pred  povojnovým prevratom. Karol Kmeťko bol jeden z ôsmich katolíckych kňazov, ktorí sa 30. 10. 1918 zúčastnili v Martine ratifikácie Deklarácie slovenského národa. Stal sa poslancom Revolučného národného zhromaždenia a Klubu slovenských poslancov v záujme ochrany  katolíckej identity Slovákov v novom štáte. Zostal však predovšetkým kňazom, ktorý svoju úlohu v politike chápal ako pomoc svojím blížnym pri záchrane čistoty ich viery a v snahe pomôcť im vytvoriť si prijateľný svetský poriadok.

 Slovenskí historici aj cestou zaľudňovania predtým jednostranne sterilizovaných dejín hľadajú plnšiu a mravne silnejšiu národnú identitu. Po roku 1989 sa meno Karola Kmeťku spomínalo na dvoch vedeckých podujatiach ukončených zborníkmi. 1 Tieto sú výsledkom spracovania literatúry a prvých výskumov, týkajúcich sa zlomových období v živote biskupa.   Stav prebádanosti sprístupnených cirkevných archívov však má svoje peripetie. Osobný fond K. Kmeťku obsahuje 5 kartónov. Využiteľnosť týchto materiálov je zatiaľ problematická. Najzaujímavejšia časť tohto fondu – korešpondencia K. Kmeťku s A. Hlinkom je už spracovaná.2 Väčšinu obsahu fondu tvoria fotografie, pohľadnice, blahoprajné telegramy, rukopisy misiologických diel. Nie sú datované ani inak značené, triedenie je dosť chaotické. Fond nemá spracovaný inventár.3 V auguste t. r. som sa dohodla o spoločnom identifikovaní týchto materiálov so žijúcim pamätníkom z biskupskej kancelárie Mons. Andrejom Patkom, ktorý však bol pri mojej následnej návšteve v Nitre v septembri v nemocnici a 1. októbra v povesti svätosti vo veku 95 rokov zomrel. Rozhodla som sa preto zachytiť čo najskôr spomienky posledných žijúcich pamätníkov a venovať sa v prvom rade terénnemu výskumu.

 Bádatelia, ktorí chcú preskúmať činnosť nitrianskej biskupskej kancelárie sú frustrovaní  veľkým množstvom spisov, ku ktorým nie sú žiadne pomocné knihy pre dlhé obdobie 10 rokov - od r. 1937 do r. 1947. Agendový protokol, ktorý bol jediným kľúčom k obsahu fondu je stratený. Administratívna činnosť kancelárie bola rozsiahla, denne to bolo okolo 10-15 spisov. Podľa diecéznych schematizmov biskupská kancelária  mala spočiatku troch úradníkov, v roku 1942 mala už 5 úradníkov.4 Podľa protokolu z rokov 1935 a 1936 vyprodukovala kancelária ročne viac ako 3000 spisov. Mons. Andrej Patka, notár biskupskej kancelárie ma uisťoval, že v archíve bude určite korešpondencia Karola Kmeťku s pápežom Piom XII. v záležitosti povolenia vysokej politickej angažovanosti diecézneho kňaza Dr. Jozefa Tisu. Preskúmať také masívne množstvo spisov v latinčine bez pomocných kníh je časovo náročné. O tejto korešpodencii vznikli rôzne fámy. Nepravdivosť jednej z nich odhaľuje Robert Letz v súvislosti s návštevou biskupa M. Buzalku v Castel Gandolfo 8. 9. 1939.5 Viacerí pamätníci uvádzajú, koľko pozitívnych dôkazov o záchrane slovenských Židov z iniciatívy biskupa Kmeťku by mohli priniesť nitrianske archívy. Nikto nežil tragédiu so Židmi tak, ako ju žili veriaci ľudia, vypovedajú nitrianski diecézni kňazi.6 V Nitre tvorili Židia ešte v dvadsiatych rokoch temer 20 % obyvateľov. Sekretára biskupského úradu, Pavla Beňušku charakterizuje filozof a historik Ján Letz ako kritika filozofickej koncepcie Štefana Polakoviča, ktorý bol tiež vysokoškolským učiteľom nitrianskych bohoslovcov. Pavol Beňuška je považovaný za autora pastierskych listov, v ktorých sa biskupi Slovenska postavili proti židovským deportáciám.7

 Nitriansky diecézny archív je možným zdrojom viacerých rozuzlení, v rozhodujúcich rokoch je prebádateľný s komplikáciami. Viac svetla, ktoré môže priniesť práca s fondmi tohto archívu práve v rokoch 1937-47 stojí za zvýšenú námahu. Predbežný terénny výskum  pomocou „oral history“ môže byť zatiaľ cestou  k poznaniu biskupovej každodennosti. V budúcnosti môže pomôcť objaviť skryté súvislosti i dôležité detaily, ktoré vzniknú pri  výskume primárnych prameňov.

 Karol Kmeťko sa stal biskupom v prevratových časoch a jeho menovanie bolo súčasťou týchto prevratných zmien na Slovensku. Bežný postup pri navrhovaní kandidáta na biskupský stolec býva taký, že z navrhnutej „tercky“, teda trojice kandidátov predložených nunciom pápež vyberie jedného, prípadne, ak nevyberie, o rok predloží ďalšie tri mená. Investigačný proces menovania Karola Kmeťku za nitrianskeho biskupa bol však komplikovanejší.8

 Koniec prvej svetovej vojny v celoeurópskom kontexte znamenal rúcanie trónov a pozícií aristokracie, ktorá si bolestne uvedomovala svoju situáciu. Nitriansky biskup, ktorý pochádzal z radov vysokej maďarskej šľachty Viliam Batthányi napísal 10. decembra 1918 pápežovi rezignáciu na svoj úrad, keď maďarské vojsko opustilo Nitru a do mesta sa blížilo vojsko československé. List odoslal prostredníctvom cirkevného referenta v novovymenovanej budapeštianskej vláde Adama Persiana. Vláda grófa Károlyho však rezignáciu viedenskému nunciovi neodoslala.9 Andrej Hlinka, František Jehlička, Karol Kmeťko a ďalší kňazi  v kritickej situácii vytvorili Kňazskú radu a poslali Benediktovi XV. list, v ňom popisujú  situáciu na Slovensku, ktorá si žiada vytvorenie samostatnej cirkevnej provincie na území Slovenska v súlade s hranicami nového štátu.10  Nuncius Valfré di Bonzo sa o tejto rezignácii dozvedel11 a podporil stanovisko Kňazskej rady.

 Na konci roka 1918 vznikol 12 členný výkonný výbor, v ňom boli okrem Andreja Hlinku, Františka Jehličku a Karola Kmeťku zastúpení významní kňazi zo všetkých diecéz.12 28. februára 1919 minister s plnou mocou Vavro Šrobár rozladil nuncia i štátneho sekretára Gaspariho listom, v ktorom sa nachádzal hotový zoznam kňazov, ktorých si vláda priala za apoštolských administrátorov. Svätá Stolica vymenovala iba slovenských generálnych vikárov. Na to zareagoval Šrobár podľa Benešovho príkazu z Paríža okamžitým vykázaním nitrianskeho biskupa Battyániho a banskobystrického biskupa Radnaya z územia štátu do 24 hodín. 26. marca 1919 doručili  biskupovi Battyánimu list s rozhodnutím vlády a na druhý deň oddiel legionárov pod velením majora Dřímala eskortoval biskupa z Nitry na štátnu hranicu. Andrej Hlinka bol konsternovaný z takéhoto spôsobu jednania vlády s biskupom a napísal cirkevnému referentovi K. A. Medveckému v liste: „Dnes to im spravia, zajtra to spravia nám.“13

 Predstavy členov Kňazskej rady a jej výboru sa približovali k názoru, podľa ktorého má byť územie Slovenska vyňaté spod právomoci ostrihomského a jágerského arcibiskupstva a podriadené dočasne pražskému arcibiskupovi. Nitrianske biskupstvo by malo byť v druhom kroku povýšené na arcibiskupstvo a nitrianskym biskupom mal byť Andrej Hlinka.14 Ferdinand Peroutka, ktorý sa opiera o názory Setona Watsona, opisuje niekoľko  významnejších epizód a udalostí, ktoré sa odohrali v decembri v roku 1918 v Žiline.15 Uvádza, že 13. decembra navštívila Vavra Šrobára deputácia žilinských katolíkov, ktorú viedli Ján Koválik – Ústiansky a Karol Kmeťko. Deputácia žiadala Šrobára, aby do úradov na Slovensku boli menovaní i katolíci. Ján Koválik vyzval Vavra Šrobára, aby sa vyjadril, koľko županov z radov katolíkov chce menovať. Avizoval tiež  prípravy na obnovenie činnosti Ľudovej strany. V ten istý deň prišla do Žiliny i deputácia z Ružomberka, vedená A. Hlinkom. Podľa Setona Watsona bol Hlinka vážne urazený, pretože ho vykázali z miestnosti, kde sa mala konať dôverná porada, hoci prišiel privítať slovenskú vládu. Už  koncom novembra 1918 sa podľa F. Peroutku prvýkrát zaiskrilo vo vzťahu Andreja Hlinku k Šrobárovej vláde, keď mu Šrobár ponúkol miesto referenta pre katolícke záležitosti a čudoval sa, že Hlinka toto pre neho málo významné miesto odmietol. 19. decembra prišiel Hlinka znova pozdraviť slovenskú vládu  do Žiliny a oznámil, že založil Slovenskú ľudovú stranu.

 N. Krajčovičová vo svojej štúdii z roku 1969, na základe analýzy Šrobárovho diela Osvobozené Slovensko konfrontovanej s konkrétnymi udalosťami vyvodzuje, že Šrobár  mal už 13. decembra inštrukcie o pripravovanom rozpustení Slovenskej národnej rady.16 Signatári Martinskej deklarácie a členovia Slovenskej národnej rady, ako bol Karol Kmeťko alebo Andrej Hlinka 13. decembra 1918 neboli zo Žiliny napriek ich privítacím prejavom slušne vypoklonkovaní, ale Šrobár s nimi jednal necitlivo, až hrubo, v duchu nastupujúceho  centralizmu a tiež v duchu politiky Prahy, ponímajúcej katolicizmus ako obraz nepriateľa.

 Slovenská národná rada, ktorej členom bol i farár z Tepličky Karol Kmeťko, už v decembri 1918 prenechávala fakticky moc v prospech Šrobárovho Ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska, 23. 1. 1919 boli napokon všetky národné rady rozpustené, zaujímavé je, že rozpustenie národných rád nebolo sprevádzané publikovanými protestami, čo možno považovať za chybu.

 Andrej Hlinka v jednaniach s vládou, ktoré viedol Vavro Šrobár s nunciom Valfré di Bonzo, bol prvým kandidátom Svätej Stolice na post nitrianskeho biskupa. Kňazská rada komunikovala so Svätou Stolicou už od svojho vzniku, Andrej Hlinka a František Jehlička napísali do Ríma niekoľko listov. V májových jednaniach bol kandidátom  Šrobárovho slovenského quasikabinetu na post nitrianskeho biskupa Ľudovít Okánik. Hlinka označil Okánika a jeho skupinu v máji 1919 za tzv. „schola Okanikiana“. Reprezentovali ju zástancovia ďalekosiahlych reforiem, ako je zrušenie celibátu a breviára, voľba cirkevných hodnostárov kňazmi a laikmi.17 Pre Rím bol Ľ. Okánik jasne neprijateľným kandidátom. Svätá Stolica sa preto rozhodla počkať do skončenia mierových jednaní, tak ako to navrhoval ostrihomský primas a kardinál Karol Černoch. V negociačnom procese, mali obidve strany v zálohe ďalších episkopabilných kandidátov. Vláda mala takéhoto kandidáta v Mariánovi Blahovi a nuncius v Karolovi Kmeťkovi, ktorého doporučoval i kardinál Černoch. Po vykázaní nitrianskeho a banskobystrického biskupa do Maďarska a po smrti spišského biskupa Párvyho v marci 1919 boli vakantné už tri biskupstvá na Slovensku.

 V októbri 1919 sa stal poverencom Svätej Stolice pri českých a slovenských biskupoch Clement Micara, ktorý bol neskôr menovaný za prvého apoštolského nuncia v ČSR. Na základe dôverných rozhovorov s pražským arcibiskupom a staršieho zoznamu episkopabilných kňazov kardinála Černocha zostavil zoznam kandidátov, ktorí by spĺňali  kritériá idoneity.18 Okrem vlastných kandidátov uviedol Micara zoznam, ktorý preferovala vláda.

 Zoznam a poradie episkopabilných kňazov podľa C. Micaru a zoznam kandidátov vlády:19

 

Poradie podľa C. Micaru

 

Č.

Meno

Rok

nar.

Miesto

narodenia

Gymnázium

Vysoká škola

Doktorát

Diecéza

Politická

orientácia

Poznámka

1.

Andrej

Hlinka

1864

Černová

(Ružomberok)

Ružomberok

Piaristi

Spišská

Kapitula

-

Spiš

Néppárt,

SĽS

Otec

pltnícky

faktor

2

Karol Kmeťko

1875

Dolné

Držkovce

Nitra

Piaristi

Budapešť

1906

Budap.

Nitra

Kresť.soc.

SĽS

Otec

notár

3.

Jozef

Buday

1877

Trenčín

Szatmár

Trenčín

Nitra

Budapešť

1916

Nitra

Poslanec

SĽS.

Otec

roľník

4.

Anton Bielek

 

1864

Raková

(Čadca)

Žilina

Nitra

 

Budapešť

Olomouc

1890

Nitra

 

 

 

5.

Pavel

Jantausch

1870

Vrbové

Trnava

Bratislava

Ostrihom

Viedeň

1893

Trnava

vik.

SĽS

Otec

remesel.

6.

Ján Vojtaššák

1877

Zákamenné

(Námestovo)

Trstená

Ružomberok

Spišská

Kapitula

-

Spiš

rektor

seminára

SĽS

Otec

- roľník

 

7.

Michal Bubnič

1877

Borinka

(Malacky)

Bratislava

Ostrihom

 

Trnava

vik.

 

Otec tesár,

1925 Rožn. biskup

8. 

Anton Hromada

1872

Komjatná

(Ružomberok)

 

Spišská

Kapitula

 

Spiš

SĽS

 

9.

Štefan Rovenský

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Kandidáti vlády

 

1.  

Karol Medvecký

1875

Oravský

Podzámok

Trstená,Ruž.

Štiavnica, Lučenec, Košice

Banská

Bystrica

Kluž

nedokončil

z politických.

dôvodov

Spiš

Taj SNS

SĽS..

ČSSL

Historik

Etnograf

múzejník

2.

Ľudovít

Okánik

1869

Skalica

 

 

Ostrihom

Budapešť

1895

Trnava

vik.

 

Nitriansky

župan

3.

Ján

Donoval

1864

Donovaly
(B. Bystrica)

B. Bystrica

Trnava

Ostrihom

Ostrihom

 

Banská Bystrica

Čes.-slov.

spolupráca

Smrteľne

zranený

1920

4.

Pavol

Žiška

1879

Skalica

Skalica

Ostrihom

Trnava

Viedeň

Pázmaneum

1903

Trnava

vik.

SĽS

Od r 1923

ČSL-Mičurova.

Otec

roľník

5.

Ferdiš

Juriga

1874

Gbely

Ostrihom

Skalica

Ostrihom

Viedeň

Pazmaneum

1898

Trnava

vik.

Poslanec

Uh.Snemu

Poslanec  SĽS

Otec roľník

6.

Marián Blaha

1869

Liptovský

Hrádok

Levoča

Spiš. Kap.

Krakov

Louvaine

 

 

Spiš

SĽS

Účastník

Parížskej.

mierovej

konferencie

 16. decembra 1920 v tajnom konzistóriu prekonizoval Benedikt XV. troch slovenských biskupov: nitrianskeho biskupa Karola Kmeťku, banskobystrického biskupa Mariána Blahu a spišského biskupa Jána Vojtaššáka. 13. februára 1921 boli v Nitre všetci traja vysvätení.

 Po takomto netypickom spolitizovanom procese dostala starobylá nitrianska diecéza nového biskupa. Biskup, nástupca apoštolov, má byť otcom, učiteľom, bratom a priateľom každého človeka.20 Ježiš Kristus učil svojich apoštolov prijímať s láskou aj nepriateľov veriacich Židov, ako boli mýtnici, Rimania, Samaritáni. Jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta, nemá politické, teda mocenské rozmery a ambície. A predsa sa často hovorí o jave, ktorý je nazývaný „slovenský politický katolicizmus“. Každá politická zmena prináša prehodnotenie postoja k nemu, je testom postojov takmer každého historika národných dejín.21

 Alena Bartlová sa vyjadrila na konferencii o politickom katolicizme v Olomouci v roku 1996 takto: „ ... katolícke kňazstvo vypĺňalo akúsi medzeru, ktorú by v ... demokratických systémoch vykonávali katolícki laici ...“ V skúsenostiach vzdelaných laikov absentovali „dôverné kontakty so ... spoluobčanmi, ktoré mali farári ... ktorí mali nielen právo, ale i povinnosť nahliadnuť pod strechy tých najúbohejších chalúp, ... priamo sociologické poznatky spolu so špecifickou vysokoškolskou prípravou na povolanie uľahčovali katolíckym duchovným zapojenie do politického života ...“22 Biskup Karol Kmeťko sa po svojej intronizácii vzdal svojho poslaneckého mandátu v januári 1922.

 Horlivý a nespokojný Andrej Hlinka sa ešte koncom augusta 1919 vybral na dobrodružnú cestu na parížsku mierovú konferenciu. Vo vleku radikálnych protičeských názorov Františka Jehličku veľmi vzdelaného, ale nevyrovnaného habilitovaného docenta budapeštianskej univerzity slovenského pôvodu nechal sa strhnúť na neuvážený krok, ktorý mohol prospieť len maďarskej strane na mierových jednaniach. Pavol Čarnogurský v svojich memoárových spisoch uvádza,23 že traja katolícki kňazi, ktorí cez Poľsko, Rumunsko a Taliansko putujú do Paríža upozorniť na krivdy voči Slovensku, zastavili sa  v Tepličke u Karola Kmeťku.  Táto parížska  misia bola neúspešná a spôsobila pre A. Hlinku nový pobyt vo väzení a škandál.  Tým bola jeho kandidatúra na postavenie slovenského  biskupa fakticky  zmarená. Mohol a mal K. Kmeťko A. Hlinku upozorniť a zastaviť? Aj keby sa bol o to pokúsil  Hlinkov temperament by zrejme nezmenil. Priateľská korešpondencia A. Hlinku s K. Kmeťkom, ktorú som študovala mi tento predpoklad potvrdzuje.24 V osobných listoch  Andrej Hlinka jednou vetou žiada peniaze a zároveň biskupa zasypáva množstvom výčitiek, až hrubých výpadov. Karol Kmeťko odpovedá rozvážne, neuráža sa a peniaze poskytuje, lebo Hlinka ich žiada zrejme  na potrebné ciele.25

 Status biskupa na Slovensku v prvej polovici 20. storočia bol vysoký. Bozkávanie biskupského prsteňa, jednej z insignií nástupcu apoštolov, ktoré sa (v podstatne menšej miere zachovalo dodnes) nemá žiadnu analógiu v postavení akéhokoľvek z predstaviteľov štátnej moci  v 20. storočí. Kňaz v slovenskej spoločnosti bol vo väčšej miere, ako dnes nositeľom autority, rodina a matka, ktorá vychovala kňaza bola ctená.26 Na druhej strane kňaz si toto postavenie musel zaslúžiť náročným štúdiom s tvrdým režimom, životom pod neustálou kontrolou verejnosti a v celibáte. 27

 Štúdium teológie sa v nitrianskej diecéze začínalo spravidla vo veku 11-tich rokov. Vtedy prichádzali chlapci, budúci kňazi do piaristického gymnázia a do seminára pre najmenších (seminarium parvulorum), ktorý sa nachádzal na mieste dnešnej budovy Divadla Andreja Bagara.  Monsignor Justín Beňuška spomína: „Otec ma ako 11 ročného priviedol za pánom biskupom. Ten mi dal jednu detskú knižku a povedal, že keď prídem do seminára, aby som prišiel za ním a povedal mu, čo v nej bolo. Keď bolo po prázdninách, hneď v prvý deň som sa vybral sám na Hrad. Komorník ma ohlásil a pán biskup ma prijal. Povedal som mu obsah knižky, pýtal sa ma na rodičov, aj koľko sme namlátili. Keď som sa vrátil na internát, sestrička len oči vyvalila, že ja som bol u biskupa!“ „Komorník zo starých čias sprevádzal pána biskupa aj pri prechádzke po hradbách, pod ktorými sme sa hrávali. Keď nás zavolal na bašty, vždy bola zaujímavá zábava. 28 Dodatočne som si uvedomil, že hry, ktoré biskup vymýšľal mali za cieľ skúmať našu povahu a charakterové vlastnosti. Napríklad do štrku pod baštami vysypal mince a našou úlohou bolo ich so zaviazanými očami vyberať. Keď zistil podvod, okamžite ukázal na vinníka prstom - „Švindluješ!“ a vylúčil ho z hry. Takýto skutok si zapamätal, mal neuveriteľne dobrú pamäť na informácie o charakterových vlastnostiach klerikov aj po niekoľkých rokoch takúto udalosť dotyčnému pripomenul. “Mons. Bošnákovi takto povedal prísne: „Zabúdaš!“, keď zabudol vybaviť jeho odkaz spolužiakovi. Biskup mu to prišiel osobne pripomenúť do seminára a vyzdvihnúť si na osobný rozhovor ďalšieho chlapca. Pri Mikulášskych večierkoch dával na výber darčeky. Tí maškrtnejší si vyberali bonboniéry, ale ten, ktorý si vybral modlitebnú knižku našiel v nej päťdesiatkorunáčku.

 Ďalší bývalý klerik z nitrianskeho gymnázia, Mons. Ladislav Belás si spomína, že keď bol septimán, vychádzal z telocvične so zlomenou rukou a stretol pána arcibiskupa, ktorý mal už 73 rokov, ale nestratil vtip. Povedal mu: „Vidíš, klerici majú cvičiť ducha a nie telo!“29 Bol to jeho štýl komunikácie: Na chvíľu sa zamyslel a potom povedal niečo, čo sedelo.

 Rehoľná sestra Stella Danková členka kongregácie Dcér kresťanskej lásky použila na charakteristiku svojho prvého biskupa takéto slová: „Karol Kmeťko bol človek stojaci pevne na zemi, ale pritom srdcom u Boha i u ľudí.“30

 Podľa poznatkov cirkevného historika Ladislava Belása bol Karol Kmeťko po svojom menovaní za biskupa prijatý na nitrianskom Hrade chladne. Je to možné snáď vysvetliť  rozpakmi z dramatického odchodu biskupa Batyániho za asistencie armády, aj keď s tým Karol Kmeťko nemal nič spoločné. Americký pozorovateľ biskupskej vysviacky v Nitre vo februári 1921 spomína, že divákov boli tisíce, odhadovaný počet 13 tisíc bol vysoko prekročený. Vlaky tretej triedy boli obsadené Slovákmi, v druhej triede boli Maďari, v týchto vlakoch bolo možné i prespať, boli na tento účel vykurované, podobne ako železničná stanica.31 V Nitre bol šľachtický titul biskupa tradičnou podmienkou, ktorá po stáročia bola dodržiavaná. Ťažko mohli tí Nitrania, ktorí neboli slovenskej národnosti odpustiť biskupovi, ktorému sa bozkáva prsteň na ruke, že nemá aristokratický pôvod.

 

 Aj keď ho možno kapitula spočiatku chladne prijala, o jeho lásku sa delili mládež - predovšetkým saleziáni, verbisti, (teda misionári) a bohoslovci. Misionár a verbista Aladár Janega si spomína na hrozno z biskupského vinohradu, ktoré priviezol do Močenku Karol Kmeťko. „Vtedy som jedol prvýkrát v živote hrozno a v ten istý deň som sa viezol prvýkrát v živote autom! Automobil bol čierny a veľký. Pán biskup sa spýtal, kto ešte nesedel v aute,  potom nás všetkých jeho šofér vozil okolo záhrady.“32 „Raz priniesol plné auto cukroviniek. Rozdal nám lístky podľa čísla, postavili sme sa do radu a dostávali sme balíčky. Posledný z nás sa pozeral smutne, jeho balíček bol najmenší. Ale to preto, lebo v ňom boli peniaze.“

 Veľký čierny kabriolet s vodičom so športovými okuliarmi býva na fotografiách z birmoviek. Kým ešte nemal  biskup auto, mal na hrade koč a niekoľko párov čiernych koní. Keď vystupoval z koča, pribehol ku koču nejaký chudobný človek, ktorý vždy dostal peniaze. Mons. J. Beňuška uvádza: „Pamätám si, že keď sa blížil koč pána biskupa, bolo počuť klopot konských kopýt, ale koč nehrkotal, išiel ticho, lebo na ňom boli gumené ráfy. Počúvanie rádia zo slúchadiel v jeho izbe bolo ďalším našim zážitkom. Sedávali sme u neho, rozprávali  sa o kňazskom povolaní, o rodičoch o tom, čo sme prežili ...“ „Telefón na biskupskom úrade bol, aj na väčších mestských farách, ale na menších farách sme ani v roku 1950, keď mnohí z nás išli do väzenia, telefóny ešte nemali.“33

 Každodenné povinnosti biskupa sa podobajú na každodennosť kňaza, ktorý je však zodpovedný za celú svoju diecézu. Už od prvého dňa pobytu v seminári sa kňaz musí naučiť zavčasu vstávať.34 Pred raňajkami absolvuje modlitby ranných chvál, rozjímanie a svätú omšu. V seminári  duchovne vedie všetkých klerikov špirituál, dáva im punktá na rozjímanie. Jeden kňaz mi povedal, že za všetko dobré čo je v ňom, vďačí svojmu špirituálovi. Kňaz sa dvakrát denne modlí aspoň 1 hodinu breviár, číta a študuje Bibliu a ďalšiu literatúru, pripravuje si kázne a rôzne príhovory. Večerné modlitby sa začínajú modlitbou vešpier a končia modlitbou kompletória po večernom rozjímaní. Okrem týchto každodenných duchovných povinností si plní ďalšie povinnosti podľa svojej funkcie. Monsignor Bošnák, ktorý robil rektora seminára, hovorieval svojim seminaristom: „Keď si večer líhaš a nie si poriadne unavený, aký si to kňaz?“

 K základným službám kňaza pre veriacich je príprava a vysluhovanie sviatostí. Kňaz bol v rodinnom živote svojich farníkov pri každej dôležitej udalosti, od krstu až po pomazanie chorých a pochovávanie. Cesty k zomierajúcim na chudobných slovenských lazoch a dedinách, často pešo, v noci, boli pre slovenských kňazov strastiplné, ale útecha, ktorú prinášali ako zomierajúcim, tak i pozostalým bola nenahraditeľná a tiež z ľudského hľadiska potrebná.

 Kapláni sa delia s farármi o povinnosti. Karol Kmeťko v období Rakúsko - Uhorska vystriedal ako národne uvedomelý a teda podozrivý  a sledovaný kňaz 10 kaplánok (brdárok). Preto poznal dobre vybavenie tých najchudobnejších fár a staral sa, aby každá fara mala aspoň základné vybavenie nábytkom a predmetmi pre dennú potrebu kňaza. Svoje skúsenosti považoval za užitočnú a kaplánske roky v jeho farnosti preto tiež trvali dlhšie ako dnes. Vysoká postava Karola Kmeťka vzbudzovala sama osebe autoritu. V nitrianskej diecéze sa tradujú rôzne epizódy z jeho života: Veriaci z Kysuckého Nového Mesta, z jeho poslednej kaplánky z r. 1910 spomínali, že ich kaplán cvičil tak, že vyhadzoval polená a vo vzduchu ich zachytával. Keď sa lúčil  so svojimi farníkmi z Tepličky a plakali, nový biskup sa pýta: „Čo plačete?“ „Vraj, veď kto nám bude komédie robiť?“ „Komédie“ neboli iba jeho žarty, ale v Tepličke hrávali mladí veriaci tiež divadlo vďaka podpore pána farára.

 Jednotlivé farnosti navštevoval biskup spravidla pri birmovkách. V jednom kraji birmoval v každý, teda aj vo všedný deň. Birmovka bola veľkým sviatkom každej farnosti. Birmovky bývali v lete, odohrávali sa vonku, lebo birmovanci prišli aj z okolia a bývalo ich veľa. Na dedinách prichádzal každý birmovanec v sprievode rodiča a birmovného rodiča spravidla v kroji.35 V mestách už možno vidieť na fotografiách v osobnom Kmeťkovom fonde mladých ľudí v mestskom oblečení, dievčatá s venčekmi na hlavách v dlhších šatách. Birmovky bývali príležitosťou k fotografovaniu, aspoň hromadnému už aj v období 1. ČSR. Mons. Beňuška spomínal, že biskup sa snažil obmedzovať nákladné ceremoniály z birmoviek.36

 Miništrovanie pri biskupských omšiach a birmovkách je náročnejšou záležitosťou. Vyžaduje si ceremoniál s biskupskými insigniami. Biskupská červená čiapočka, solideo býva doplnená v predpísaných situáciách mitrou (infula).37 Treba tiež nosiť biskupovi berlu. Biskup má oblečený na albe pluviál. Alba je ornát, ktorý mal v tom období v tvare huslí, nazvaný ako husličkový ornát. Pluviál, t. j. plášť do dažďa je vrchným, na Slovensku bohato vyšívaným plášťom s náznakom kapucne. Pri manipuláciou s krizmou, teda olejom chráni odev biskupa ľanová zástera, gremiál.38

 Klasické biskupské vizitácie, ktoré poznajú historici z obdobia starších dejín, zavedené Tridentským koncilom, boli podľa nového kánonického práva upravené odlišne. V nitrianskom archíve sú napríklad zachované precízne spracované vizitácie každej farnosti potvrdené cirkevnými i svetskými vizitátormi pečaťou z čias biskupa Roškovániho. Podľa can. 449/CIC z r. 1918 vykonávali pravidelné vizitácie poverení vizitátori, resp. vikári, ktorí  odovzdávali vyplnené dotazníky o vykonaných kontrolách farností, vedení účtov, stave cirkevného majetku.

 Úlohou biskupa je tiež starať sa o rehole na území diecézy. Biskup Kmeťko pozval na územie svojej diecézy veľa nových reholí.  Kým v roku 1921 účinkovali v biskupstve len dve mužské rehole a jedna ženská rehoľa,  počet mužských reholí vzrástol vďaka podpore biskupa o šesť a počet ženských reholí o dvadsať. Rehoľníci a rehoľníčky sa starali o školy, nemocnice, chudobných, problémové skupiny mládeže, nevyliečiteľne chorých, mentálne retardovaných, starých a opustených ľudí, siroty, o seminaristov, o vnútorné a vonkajšie misie a o charitu vôbec. „Charitas omnia vincit“ - láska všetko premáha, to bolo heslo v biskupskom znaku Karola Kmeťku. Keďže rehoľníci prichádzali z vyspelých európskych štátov, sociálne služby vykonávali na európskej úrovni a viedli k takejto službe na vysokej odbornej i morálnej úrovni i slovenských chlapcov a dievčatá. Nitrianska diecéza si tak výhodne  a na úrovni vybavila nemocnice, školy, sociálne služby. „Biele“ sestry premonštrátky zabezpečovali tiež domácnosť biskupského úradu.39

 Misionári, ktorí sa pripravovali na zahraničné misie odchádzali do ďalekých krajín, kde šírili Evanjelium a európsku civilizáciu, na čo sa v premyslenom systéme odborne i jazykovo pripravovali. Slováci mali tradične „túlavé čižmy“, ako ich kritizovali susedia mysliac na hromadné vysťahovalectvo, ale i schopnosť naučiť sa cudzie jazyky. Dodnes pôsobia slovenskí misionári vo vzdialených, exotických krajinách, kde pomáhajú veľa rokov v duchovnej i civilizačnej službe celému ľudstvu. Misiológia bola zavedená na teologických fakultách na Slovensku v 40. rokoch ako nový vyučovací predmet. Misiologické učebnice  napísal nitriansky biskup K. Kmeťko.40 Slovensko sa stalo najaktívnejšou krajinou v podpore a realizácii misií vzhľadom k počtu obyvateľov predovšetkým vďaka organizačnej, vychovávateľskej i teoretickej práci Karola Kmeťku.41 Udelenie titulu arcibiskupa ad personam pápežom Piusom XII. v roku 1944, teda v čase svetovej vojny, bolo určite motivované aj týmto významným rozmerom  aktivity nitrianskeho biskupa.

 Najvýznamnejšou úlohou biskupa je príprava a výchova nových kňazov pre diecézu. Štúdiu na teologických vysokých školách predchádzala v dobe Karola Kmeťku dlhá a náročná príprava. Po absolvovaní spomínaného „Seminarium parvulorum“(prima - tercia) nasledoval pobyt v malom a veľkom seminári (Seminarium minus  a Seminarium maius). Tento pobyt prebiehal súčasne s navštevovaním osemročného gymnázia a vysokej školy bohosloveckej. Celá príprava nitrianskych klerikov trvala teda 13 rokov. 

 Úroveň vyučovania na osemročných gymnáziách v období Československej republiky a na ňu naväzujúcej Slovenskej republiky bola vysoká. Piaristické gymnázium, ktoré pred 1. svetovou vojnou bolo vedené maďarskými profesormi v duchu maďarizácie, bolo poslovenčené. Mnohí maďarskí profesori odišli a namiesto nich prišli českí učitelia. Po poštátnení bolo gymnázium koedukované. Keď prišli do Nitry verbisti, jedna trieda gymnázia bola chlapčenská, kde chodili seminaristi a verbisti. Budúci bohoslovci navštevovali klasické gymnázium. Po absolvovaní kvinty dostávali seminaristi biely kňazský golier, ktorý sa nazýva kolár. Maturovali z latinčiny a z gréčtiny tak, že v oktáve už mohli prekladať najnáročnejšie latinské a grécke texty. Mons. J. Beňuška spomína, že je škoda, že vysoká škola nepokračovala v štúdiu gréčtiny, a ich prekladateľské schopnosti nadobudnuté vďaka vynikajúcemu gréčtinárovi z gymnázia neboli využité. Medzi seminaristami neboli slabší žiaci. Na polroku  prišiel pán biskup skontrolovať ich prospech, ale prospech býval dobrý.

 Na Vysokej škole bohosloveckej študovalo v tridsiatych rokoch, kedy sa podarilo túto školu stabilizovať ročne okolo 55 bohoslovcov vo všetkých ročníkoch. O ich formovanie a výchovu sa staralo postupne v rokoch 1921 - 1948 okolo 30 pedagógov, ktorí mali väčšinou doktorát z teológie, alebo z cirkevného práva.

 Ešte pred príchodom K. Kmeťku do Nitry pôsobil ako špirituál nitrianskeho seminára a profesor katechetiky na Vysokej škole bohosloveckej Dr. Jozef Tiso (v r. 1915 - 1916 a 1919 - 1922). V rokoch 1921 - 1923 bol osobným tajomníkom Karola Kmeťku. Keď sa dostal pre svoju politickú činnosť do konfliktu s políciou a do väzenia, biskup Kmeťko ho menoval  v roku 1924 za správcu farnosti v Bánovciach, farárom v Bánovciach bol aj v dobe, keď bol ministrom školstva, predsedom vlády i prezidentom až do roku 1945. Vzájomné vzťahy Karola Kmeťka a jeho významného diecézneho kňaza boli korektné. Karol  Kmeťko  už ako arcibiskup po vojne zabezpečoval finančne i personálne jeho obhajobu42 a vypovedal ako svedok obhajoby pred Národným súdom v najlepšej snahe pomôcť súdenému kňazovi svojej diecézy.

 Viacerí pedagógovia nitrianskej vysokej školy boli tí kňazi, ktorých biskup Kmeťko poslal na štúdiá na zahraničné univerzity. Študovať po 1. svetovej vojne v inflačných krajinách, ako je Nemecko a Rakúsko bolo finančne menej náročné. Nitrianskych bohoslovcov posielal biskup Kmeťko na jezuitskú univerzitu v Innsbrucku, kde bol vysoko náročný študijný program typický pre jezuitov.43 V duchu dobrých vzťahov s Francúzskom v období ČSR a kvalitnej francúzštine na gymnáziu v Nitre študovali viacerí tiež v Štrasburgu. Ďalšie možnosti mali nadaní študenti v Ríme, Prahe a Olomouci.44

 Za križovatkou ako sa vchádza do Nitry, stáli nové domy českých učiteľov a úradníkov. Väčšina z nich bola nútená v roku 1938 z Nitry odísť. Po odchode maďarských učiteľov a úradníkov po roku 1918 urobili títo odborníci pre Nitru veľa potrebnej práce. „Dobová tlač hovorí, že poprevratová Nitra patrila k najšpinavším slovenským mestám. Nemala kanalizáciu, ani vodovod...nadmerný prach a nečistota, premnožené hlodavce ohrozovali zdravie občanov...“45 „...V rokoch 1919 - 1930 ... vďaka nebývalému stavebnému rozmachu sa Nitra stavebne rozšírila, zhustili sa stavebné jednotky, postavili ... reprezentatívne budovy, vybudovali sa nové predmestia a priľahlé obce nadobudli mestský ráz. ... Nitra sa za prvej republiky zmenila na pekné výstavné mesto, ale aj na hospodárske a spoločensko- kultúrne centrum  juhozápadného Slovenska.“46 V období Slovenskej republiky nasleduje obdobie ďalšieho dynamického rozvoja mesta v ekonomike a kultúre.

 Kronikár seminára vypovedá: „V pondelok Veľkého týždňa 26. marca 1945...nečakane prišlo bombardovanie Nitry ...I Seminár dostal dva priame a niekoľko bočných zásahov. Jedna bomba dopadla priamo na kaplnku, v ktorej boli všetci bohoslovci. Len zvláštnej ochrane Božej je treba ďakovať, že ani jednému sa nič nestalo. ... smutný presmutný bol pohľad na seminársku budovu po druhej svetovej vojne ...“47 Veža katedrálneho kostola padla na schodisko pred katedrálou. Okno pri spálni arcibiskupa zasiahla mína a rozváľala sa stena.48

 Morálne škody, ktoré vznikli vojnou a s ňou spojenou devastáciou medziľudských vzťahov  však boli väčšie od akýchkoľvek materiálnych strát. Vzťahy medzi ľuďmi sú totiž významnejším indikátorom kvality života, ako materiálne hodnoty. 10. júla 1945 navštívil biskupský úrad v Nitre Jozef Straka, pracovník Povereníctva pre školstvo a osvetu v sprievode  príslušníkov Národnej bezpečnosti. Vykonali domovú prehliadku, pri ktorej zabavili väčšie množstvo spisového materiálu.49

 Pozoruhodným dokumentom pre poznanie každodennosti arcibiskupa Karola Kmeťku je kópia protokolu o inventári Hradu z 31 augusta 1948. Za prítomnosti Mons. Pavla Beňušku pána Š. U. a pána A. P. spísali inventár domácnosti Karola Kmeťku. Bola to skutočne dôkladná domová prehliadka. Obsahuje presný zoznam príborov, obrusov, vankúšov, soľničiek, naberačiek, servítok, ktoré sú rozdelené na staršie a novšie. Spísali i dečky pod vázy, prasknuté taniere, stojatú nádobu na lekvár, metly, prakre, portviše, jeden pár galoší J. E., súčasne sú zaprotokolované šnúrky do topánok, cverny, fľaky a handry na čistenie dlážky...50

 V noci z 28. na 29. novembra 1948 bola vyrabovaná nitrianska katedrála a zneuctená Sviatosť oltárna. Táto udalosť sa hlboko dotkla arcibiskupa, ktorý mal už aj tak podlomené zdravie. Zomrel  22. decembra 1948. Pohreb za prítomnosti tisícov veriacich bol pod kontrolou novej vrchnosti, ktorá čakala na prvú príležitosť zakročiť. Ľudia zasväteného života i jednoduchí veriaci  si napriek nelegitímnym súdom, väzeniam a iným, rafinovanejším prejavom novej moci  zachovali vieru, nevyzliekli si rehoľné rúcha a tak prejavili vernosť svojmu biskupovi.

  

PhDr. Františka Čechová

Filozofická fakulta

Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave

e-mail: jan.cech@ucm.sk

Privat: 902 01 Pezinok, Mierová 15

 


 

1 JUDÁK, V. (Ed.): Zborník prednášok z príležitosti 50. výročia menovania prvého slovenského arcibiskupa na Slovensku, Nitra 1995 , 90 s.; MARSINA, R. (Ed.): Nitra v slovenských dejinách, Matica slovenská, Martin, 2002; K. Kmeťko  v registri na cca 39 stranách.

2  NEMEŠ, J. - ZMÁTLO, P.: Listy Andreja Hlinku biskupovi Karolovi Kmeťkovi z rokov 1919 - 1928, Historický časopis roč. 51, 2003, č. 3 s. 501 – 528.

3 Stav spracovania a dochovanosť  spisov cirkevnej proveniencie je dosť neutešený i v Čechách.  Státní ústřední archiv v Prahe (SÚA), v ktorom sa nachádza fond pražského arcibiskupstva (APA) má síce vypracované inventáre, je veľmi bohatý na spisový materiál do roku 1918. Po roku 1918 sú to len torzá spisov vytrhnutých zo súvislostí. Najcennejší ucelený spisový materiál sa týka korešpondencie  v prípravnom jednaní o kongruovom zákone (APA 58, III. 1435) Pražskému arcibiskupovi píše Karol Kmeťko, Jozef Tiso i ďalší slovenskí kňazi) Podobná situácia je aj vo fonde ordinariátu arcibiskupstva v Prahe z rokov 1536-1939 SUA, APA-ord., 739/ 176, František Kordač.  Znova ide iba o torzá spisov, vytrhnuté zo súvislostí.  Inventarizácia  a registre sú na dobrej úrovni. Slovenska sa týka málo dokumentov.

4 SCHEMATISMUS CLERI DIOECESEIS NITRIENSIS  1922, 1933, 1942, 1947. Cancelaria officii dioecesari: V r. 1922 sekretár Jozef Tiso, direktor A. Bielek, protokolista S. Hančinský,  kým v r. 1942 to boli: Kancelár E. Nécsey, sekretár Pavol Beňuška, notár A. Patka, aktuár a archivár Elemír. Štrbavý, diecézny právnik Ján Baltay

5 LETZ, R.: Biskup Michal Buzalka a politický život. In: LETZ, R. - PETRANSKÝ. I..A. (Eds.):  Biskup Michal Buzalka, Lúč, Bratislava,  2002, s. 93, 94.

6 Spomienky Mons ThLic Rudolfa Bošnáka, rektora nitrianskeho seminára 1991 - 1996, študoval v Nitre, vysvätený v r. 1942. Osobný archív autorky, ďalej len OAA, Rudolf Bošnák, spomienky získané v Nitre 25. 9. 2003.

7  LETZ, J.: Beňuška Pavol.  In: PAŠTEKA, J. a kol.: Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska, Lúč, Bratislava 2000, s. 96.

8 Podľa habilitačnej prednášky J Roháča na FF UK v Bratislave v r. 2002 investigačný proces biskupov má pevné pravidlá , ktoré  boli kodifikované za pápežov Gregora XIV. a Urbana VIII. Biskupi sú povinní každé tri roky uvádzať mená episkopabilných kňazov. Viedenská nunciatúra mala vypracovanú presnú metodiku procesu konštitúcie nových biskupov. Pri výbere kandidátov nuncius vypočúval svedkov, ktorí boli pod prísahou a tí odpovedali na 13  otázok, ktoré boli vždy rovnaké, vychádzali z platného kanonického práva. Sú zároveň historickým prameňom, ktorý vypovedá detailne  o pomeroch  danej diecézy a tiež o morálnych vlastnostiach a povesti kandidáta.

9  HRABOVCOVÁ, E. : Obsadenie nitrianskeho biskupského stolca v cirkevnopolitickom kontexte rokov 1918 -1920. In: MARSINA, R. (Ed.): Nitra v slovenských dejinách, Matica slovenská,  Martin, 2002, s. 328.

10  E. Hrabovcová cituje obsah tohto listu z Archívu S. Kongregácie pre mimoriadne cirkevné záležitosti, Cittá del Vaticano ako „prípis Andreja Hlinku a Františka Jehličku pápežovi z 26. 2. 1919. “ Karol Kmeťko, bol farárom v Tepličke nad Váhom v blízkosti Žiliny  Kňazská rada rozposlala na všetky dekanáty Slovenska obežník. Tento reagoval na prehlásenie a iniciatívu ostrihomského arcibiskupa a kardinála Jána Černocha, ktorý podporil maďarskú vládu. Kmeťko ako signatár Martinskej deklarácie spolu s Hlinkom, podporuje Česko-slovenskú realitu, čo malo význam i pre pozície katolíckej cirkvi  na Slovensku v novom štáte.

11 Valfré di Bonzo napísal štátnemu sekretárovi vo Vatikáne Gasparimu list, v ktorom podporil stanovisko Kňazskej rady, tým väčšmi, že Slováci ako hlboko zbožný národ  by sa mohli stať oporou Svätej Stolice v zápase o jej práva, in HRABOVCOVÁ, c. d. s. 329 Pápežská komisia pre výklad kánonického práva potvrdila 1. 12. 1920 platnosť rezignácie biskupov Radnaya a Batyániho, tamže s. 336.

12 A. Hlinka, K. Kmeťko, J. Vojtaššák, Š. Mišík, J. Buday, Š. Mnoheľ, A. Hromada, F. R. Osvald, Ľ. Okánik, K. A. Medvecký, Š. Haluška, F. Jehlička. In: ČARNOGURSKÝ, P.: Vedúce postavenie dr. Karola Kmeťka v kritických zložitostiach slovenskej politiky. In: KONA, M. M. - KONA, V.: Arcibiskup dr. Karol Kmeťko, Dobrá kniha, Wilmette, Cambridge, Ontario, 1989.  P. Čarnogurský hovorí o 72 člennom cirkevnom odbore a 12 člennom výkonnom výbore. Peter Mulík však nepotvrdzuje existenciu takéhoto orgánu( cirkevný odbor), hovorí len o Kňazskej rade a jej 12 člennom Výkonnom výbore. In: MULÍK, P.: Vývoj vzťahov cirkvi a štátu v rokoch 1918 - 1945 a politická angažovanosť Dr. Karola Kmeťku. In. JUDÁK, V. (Ed.): Arcibiskup Dr. Karol Kmeťko, nitriansky biskup  1921 - 1948, Kňazský seminár sv. Gorazda, Nitra, 1995.

13 MEDVECKÝ, A. K.: Z mojich rozpomienok k šestdesiatinám. SSV, Trnava, 1935 s. 113.

14 MULÍK, P. c. d. s. 25.

15 PEROUTKA, F.: Budování státu. Lidové noviny, Praha, s. 288 – 290.

16 KRAJČOVIČOVÁ, N.: Slovenská národná rada roku 1918. Historický časopis, XVII. 1969, s. 194.

17 HRABOVCOVÁ, E.: c. d. s. 331.

18 Can 331, CIC Benedicti papae XV, 1918.

19 HRABOVCOVÁ, E.: c. d. s. 333.  Osobné údaje spracované podľa: PAŠTEKA, J. a kol.: Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska, Lúč, Bratislava, 2000.

20 JÁN PAVOL II., Pastores gregis, L´Osservatore Romano, roč. 33, č. 43, 24. október 2003, s. 32.

21 Kódex kanonického práva z r. 1918 povoľuje politickú činnosť kňazom, ak dostanú súhlas biskupa. Andrej Patka v svojom článku publikovanom pod menom A. Bošácky a takisto v rozhovore, ktorý som získala  27. 8. 2003 uvádza, že Karol Kmeťko vždy hľadel na to, aký je kto kňaz, či nemá charakterové chyby, či žije podľa toho, ako má žiť kňaz. Vzhľadom k týmto podstatným skutočnostiam bol toterantný voči každej politickej činnosti svojich diecéznych kňazov. V jeho blízkosti pôsobili i Maďar Elemír Štrbavý i Nemec z Nitrianskeho Pravna Eugen Filkorn i horlivý poslanec Hlinkovej slov. ľudovej strany  a senátor Jozef Buday .Udržiaval si dobré vzťahy s Mons. Šrámkom, udržiaval staré priateľstvo s Antonom Cyrilom Stojanom. V duchu unionizmu sníval o budúcej náboženskej jednote celého Slovanstva. V osobnej korešpodencii nájdeme veľkú korešpodenciu s Andrejom Hlinkom, taktiež  s Martinom Mičurom, ale písal listy i Klementovi Gottwaldovi (27. mája 1947) ARKBÚ Nitra, OAFKK kart. č. 1, OAA Rozhovor s Mons. A. Patkom 27. 8. 2003

22 BARTLOVÁ, A.: Příspěvek k dějinám římskokatolické církve na Slovensku v letech 1918 – 1938. In: Politický katolicismus v nástupnických státech Rakousko-Uherské monarchie v letech 1918-1938. Universita Palackého v Olomouci, 2001, s. 176, 177.

23 ČARNOGURSKÝ, P.: Vedúce postavenie dr. Karola Kmeťka v kritických zložitostiach slovenskej politiky.

In: KONA, M. M. - KONA, V.: Arcibiskup dr. Karol Kmeťko, Dobrá kniha, Cambridge, Ontario, 1989 s. 259.

24 ARCHÍV RÍMSKOKATOLÍCKEHO BISKUPSKÉHO ÚRADU V NITRE, Osobný archívny fond Karola Kmeťku , 1. kartón, osobná korešpondencia, ďalej ARKBÚ, OAFKK  21. 5. 1924, 24. 5. 1924, 31. 5. 1924, 31. 5. 1924, 5. 2. 1925, 27. 2.1925 nezaradené. Viď tiež  NEMEŠ,J. - ZMÁTLO, P.: c. d. s. 503.

25 C. Micara, ktorý sa odvoláva na údaje od F. Kordača uvádza osobné profily A. Hlinku a K. Kmeťku takto: Hlinka je zapálenejší, plný srdca, veľkodušný, spontánny a možno trochu impulzívny, ale vždy v zápale pre dobro veci. Kmeťko je rozvážnejší, chladnejší, obozretnejší. In: HRABOVCOVÁ, E.: c. d., s. 333.

26 Otec Karola Kmeťku bol notár. Zomrel ako 56 ročný, keď mal jeho syn 6 rokov. Karol mal 4 bratov a 5 sestier. Jeden brat bol profesorom na gymnáziu a bol vysvätený za kňaza, dvaja bratia boli lekári, sestra Bonifácia bola vincetka, predstavená kláštora v Žiline.

27 K inštitúcii celibátu sa často vyjadrovala Svätá Stolica v záväzných dokumentoch (Acta apostolicae sedis) viď:  Pius X.,sv: Exhort. Haerent animo, 4. 8. 1908, Benedikt XV., List pražskému arcibiskupovi F. Kordáčovi 29. 1 1920, AAS, 12, 1920,  s 57 a n. Alloc Consist. 16. 12. 1920, AAS, 12. 1920, s. 585 - 588, Pius X. Encyklika Ad catolici  sacerdotii 20. 12. 1935, AAS 28, 1936, s. 24 – 30. Citované podľa encykliky Pavla VI. O kňazskom celibáte zo dňa 24. 6. 1967. In: HERMANOVSKÝ, J.: Pápeži kňazom, Lúč, Bratislava 1996, s. 225 – 271.

28  OAA, Spomienky Mons. ThDr. Justína Beňušku, Charitný domov v Pezinku, získané dňa  16. 11 2003,

29  OAA Ladislav Belás, spomienky Mons. ThDr.Ladislava Belása, cirk. historika a bibliotekára diec. knižnice 25. 9. 2003.

30 OAA, Spomienky Stelly Dankovej, DKL, ktorá poznala i Bonifáciu, sestru biskupa Kmeťku. Sestra Bonifácia mala tiež jadrné vyjadrovanie. Tradovalo sa, že za Bonifáciou  prišla jedna sestra nešikovná na domáce práce a šťastná, že navarila, čakala pochvalu. Predstavená však nato povedala sestrám, že tie, ktoré majú slabšie žalúdky, aby radšej nejedli. Nitra, Biskupský seminár, 30. 9. 2003.

31 BARLIK, I..: Momenty z vysviacky prvých slovenských biskupov, Slovák v Amerike, 16. 3. 1921. In: KONA, M.,  - KONA, V., c. d. s. 55 – 57.

32 OAA, Rozhovor s pátrom A. Janegom, SVD. Dňa 25. 9. 2003.

33 OAA, Justín Beňuška, c. d.

34  O monsignorovi Patkovi som sa dozvedela, že počas celého kňazského života vstával ráno o 4.00 hod a modlil sa Krížovú cestu“. Žil 95 rokov a do posledných dní pracoval na Biskupskom úrade, prekladal  z francúzštiny knižku o sv. kňazovi Jánovi Maria z Vianney. Pri mojom rozhovore s ním 27. augusta 2003 v biskupskej záhrade mi rozprával, aké je to náročné prispôsobiť preklad  mysleniu a terminológii doby, v ktorej svätec žil, teda koncu 18. a začiatku 19. storočia. Tento preklad robil v spolupráci s 85 ročným Monsignorom Bošnákom, ktorý prepisoval text do počítača.  Pri rozhovore sedel v biskupskej záhrade pri soche sv. Jána Nepomuckého-Čecha, ktorého mal rád tak ako mnohí Slováci, ako mi povedal v súvislosti s národnostnými problémami, ktoré sme rozoberali. Po dlhom rozhovore o dejinách a biskupovi Kmeťkovi , ktorému robil apoštolského notára a sedával s ním pri jednom stole v spoločnej domácnosti sa musel zdvihnúť z nízkeho kresla.  Neprijal odo mňa ponúkanú pomoc, ani po prudkých záhradných schodoch. Povedal, že pomoc od dámy predsa nemôže prijať, pohyboval sa pružne. Zomrel po krátkom pobyte v nemocnici v svojej izbe na Hrade. Andrej Patka popísal  dojímavo, čisto a s láskou aj posledné chvíle arcibiskupa Karola Kmeťku.

35 ARKBÚ Nitra  OAFKK, kart. č. 3 obsahuje zaujímavé série fotografií z birmoviek v Trenčíne,  pravdepodobne i v okolí Trenčína, vyhotovené na veľmi dobrej profesionálnej úrovni, žiaľ sú neoznačené a nezaradené. 

36 Mons. Beňuška mi povedal, že keď bol jeho otec malý, biskupa vítala pred ich dedinou parádna sedliacka jazda. Toto Kmeťko obmedzoval. Popoludní vždy navštívil školu, lebo dozor nad cirkevným školstvom bola  povinnosť, ktorú si vykonával veľmi svedomito.

37 V citovanom článku z amerických novín je uvedené: Blahu pri vysviacke posadili naprostred. Už či má hlavu veľkú, či infula bola malá, dosť na tom, že mu infula ledva sedela na hlave BARLIK, I.: c. d. s. 59.

38 ARKBÚ Nitra, OAFKK, Kart. č. 3,  Podľa vyššie uvedených fotografií niektoré časti biskupského odevu mali odlišné výšivky, hoci išlo evidentne o jednu sadu fotografií. Jedna z týchto fotografií zachytila i biskupský automobil. 

39 Od roku 1940  viedla domácnosť sr. Milona, (Paula Hrčková), kuchárky (coqua) boli sr. Aemília a sr. Armela, spolu 3 premonštrátky. V roku 1947 tu už  boli 4 sestričky a 3 kandidátky, teda spolu 7 žien, ktoré riadila sr. Milona. In SCHEMATISMUS  CLERI DIOECESIS NITRIENSIS, Lev Ružomberok, Nitra, 1942, 1947, s. 119, s. 114.

40 KMEŤKO, K.: Svetové misie I.,II. Andrej, Nitra, 1941, 1942, 915 s.

41 Po anšluse Rakúska zrušil Hitler kláštor verbistov v Modlingu. Karol Kmeťko umožnil predčasnú vysviacku týchto teológov v Nitre, aby ich uchránil pred prenasledovaním a umožnil im šírenie Božieho slova na misiách v zahraničí. Každému z nich, bolo ich tridsať, daroval pri vysviacke zlatý kalich a motorku. Vysviacky sa zúčastnili aj rodičia novokňazov.

42 LETZ, R.: Karol Kmeťko, nitriansky biskup a slovenský arcibiskup. In: MARSINA, R. (Ed.): c. d. s. 354.

43 Podľa dizertačnej práce V. Judáka  o živote a diele Eduarda Nécseya, ktorý študoval v Insbrucku zachoval sa index, v ktorom si E. Nécsey zapísal predmety, ako sýrska a babylónska gramatika, arabská gramatika, francúzska gramatika, hebrejská gramatika, ale i psychológia, pedagogika a zaujímavým spôsobom vyučované tradičné teologické predmety v latinčine a niektoré tiež v nemčine. Štúdium bolo desaťsemestrové. In  JUDÁK,V:  Život  a dielo Eduarda Nécseya, RK CMBF, Bratislava, 1989.

44 JANEGA, Š.: Starostivosť arcipastierova o kňazský dorast. In: J. E. Dr. Karol Kmeťko 25 rokov biskupom v Nitre, SSV, Trnava, 1946, s. 62, 63.

45 ZUBÁCKA, I.: Vývoj a činnosť mestskej správy v Nitre v rokoch 1918 – 1938. In: MARSINA, R. (Ed.).: c. d. s. 381.

46  Tamže, s. 382, 383.

47 JANEGA, Š.: c. d. s. 71, ( Úryvky z kroniky ústavu).

48 BOŠÁCKY, A (pseudonym A. Patku): Charitas omnia vincit, Láska všetko premáha. In: KONA, M. M. -KONA, V.: c. d., s. 211.

49 PETRANSKÝ, I. A.: Štát a katolícka cirkev na Slovensku 1945 - 1946. Garmond, Nitra, 2001, s. 57. Táto publikácia spomína Karola Kmeťku podľa údajov z registra cca na 80 tich stranách.

50 ARKBÚ Nitra, OAFKK, 1. kart., nezaradené Podpisy „pánov“ nie sú celkom čitateľné a v skutočnosti to mohli byť i falošné podpisy, keďže kópiu tohto dokumentu ponechali i na biskupskom úrade.

 

 

Contact of Nitra´s Bishop ThD. Karol Kmeťko with the Political Life and his Daily Duties

  

High status of Slovak bishop was counterbalanced by high pretensions on his preparation and daily duties.  First of all there were duties of priest in the position of   apostle successor. Karol Kmeťko had also a sense for a political situation. In the critical  moments he could find  adequate attitude both to state and to Vatican diplomacy.

The different development of Catholicism in Bohemia and Slovakia was one of the factors that supported mutual contradictions but Kmeťko was playing the role of  integrator.