Postavenie nemeckej menšiny na Slovensku po porážke nacistického Nemecka

Milan Olejník (cas@saske.sk)

Príslušníci nemeckého etnika žijúci na Slovensku sa po vzniku Slovenskej republiky 15.marca 1938 stali „súčasťou Hitlerovej ríše".1 Tak aspoň definoval postavenie slovenských Nemcov predseda Deutsche Partei (DP), F. Karmasin, ktorého cieľom bola úplna nacifikácia nemeckej menšiny na Slovensku. Vedeniu DP sa podarilo tento zámer realizovať predovšetkým vďaka dominantnému postaveniu Nemecka v prvých rokoch druhej svetovej vojny. Dramatické víťazstvá nad Poľskom a štátmi západnej Európy dávali Nemecku aureolu neporaziteľnosti a nesporne zohrali významnú úlohu pri nábore nových členov do radov DP. Na začiatku roku 1940 sa proces nacifikácie nemeckej menšiny prakticky zavŕšil. V tom čase počet registrovaných členov DP dosiahol takmer 60 000, takže takmer všetci etnickí Nemci na Slovensku sa stali príslušníkmi strany.2

Politická, a v prípade jednotiek SS a ďaľších organizacií aj vojenská angažovanosť na strane Nemecka preto nevyhnutne vyvolávala medzi slovenskými Nemcami obavy po porážkach nemeckej armády. V strachu pred Červenou armádou sa väčšina nemeckého obyvateľstva, aspoň dočasne, rozhodla opustiť svoje domovy.

Popri živelných odchodoch prebiehala od druhej polovice roku 1944 aj evakuácia organizovaná a riadená nemeckými úradmi. Z ohrozených oblastí východného Slovenska bolo nemecké obyvateľstvo evakuované už v polovici septembra. Evakuácia regiónu Spiša bola iniciovaná Himmlerovým nariadením z 27. októbra 1944. Realizáciou nariadenia bol poverený predseda DP a „vodca" nemeckej národnej skupiny, F. Karmasin. V januári 1945 nasledovala evakuácia stredného Slovenska a počas prvých dvoch mesiacov roku 1945 opustila väčšina nemeckého obyvateľstva aj Bratislavu. Cieľom evakuácie bolo prevažne územie Protektorátu a v menšom rozsahu aj Rakúsko. Napriek tomu, že časť Nemcov sa snažila evakuácii vyhnúť (obzvlášť na Spiši), rozhodujúca väčšina príslušníkov nemeckej menšiny pred príchodom Červenej armády opustila Slovensko. Podľa pravdepodobne nadsadených údajov DP evakuovalo zo Slovenska 120 000 Nemcov, čo by znamenalo, že Slovensko opustila rozhodujúca väčšina nemeckého obyvateľstva.3

V nádeji, že najhoršie majú za sebou, po prechode frontu a stabilizácii pomerov sa mnohí Nemci vrátili do svojích domovov. Presný počet príslušníkov nemeckej menšiny, zotrvávajúcich na území Slovenska v druhej polovici roku 1945 nie je známy, ale na základe vydaných potravinových lístkov, počtov osôb internovaných v jednotlivých táboroch a odhadu tých Nemcov, ktorým sa z rôznych dôvodov podarilo vyhnúť internácii, je realistické predpokladať, že na Slovensku sa v tom čase zdržiavalo približne 50 000 Nemcov.4

Ak Nemci, ktorí sa vrátili do svojích domovov, čakali od novej vlády politiku tolerancie a odpustenia, čakalo ich trpké sklamanie. Aj keď slovenskí Nemci neboli vystavení ukrutnostiam, ktoré znášalo nemecké obyvateľstvo v Čechách5, obzvlášť v období tzv. divokého odsunu, navrátilci sa stali objektom celého radu reštriktívnych opatrení v hospodárskej, spoločenskej a tresto-právnej oblasti.6

Už v prvom ucelenom programe novoutvorenej československej vlády - Košickom vládnom programe, prijatom 5.apríla 1945, bola vytýčená v hlavných bodoch línia postupu voči nemeckému obyvateľstvu. Občanom nemeckej národnosti malo byť československé občianstvo zrušené s tým, že boli oprávnení požiadať o prinavrátenie občianstva pričom štátne orgány si vyhradzovali právo vyhovieť, alebo zamietnuť každú žiadosť po individuálnom prehodnotení. Toto nariadenie sa nevzťahovalo na aktívnych antifašistov, ktorí boli za svoje postoje prenasledovaní, prípadne museli utiecť za hranice a tam sa zúčastnili boja za obnovenie Československa. Príslušníci nemeckej menšiny, ktorí boli členmi fašistických organizácii, alebo mali s týmito organizáciami akúkoľvek spojitosť, mali byť internovaní v táboroch zriadených pre tento účel. Pretože takmer všetci dospelí Nemci na Slovensku, či už dobrovoľne alebo pod nátlakom, vstúpili do radov DP, mohli byť na základe tohto rozhodnutia zbavení slobody. Pre súdenie a potrestanie vojnových prečinov mala byť vytvorená sieť ľudových súdov. Národné výbory a v dôležitých prípadoch Slovenská národná rada (SNR), mali prevziať majetok osôb, ktoré napomáhali rozbitiu republiky a okupácii Československa. Vo sfére kultúry a ideológie mala byť prevedená dôkladná očista, mali byť upravené učebné plány škôl a všetky nemecké vzdelávacie ústavy, vrátane obecných a stredných škôl, uzavreté.7

Konkretizáciou Košického vládneho programu bolo nariadenie SNR č.33 Sb.n SNR o potrestaní fašistických zločincov, okupantov, zradcov a kolaborantov a o zriadení ľudových súdov z 15. mája 1945. Nariadenie vymedzovalo aktivity vedúce k rozbitiu republiky, zavedeniu fašistického režimu, k podpore vojenských a hospodárskych záujmov nacistického Nemecka, obhajobe ideí fašizmu, spoluúčasti na vypovedaní vojny Sovietskemu zväzu a spojencom a verejnému hanobeniu ZSSR ako trestné činy na ktoré sa vzťahuje trest smrti. Trestom smrti mal byť potrestaný taktiež každý, kto akýmkoľvek spôsobom maril boj slovenského národa proti zradcom alebo okupantom, za slobodu a obnovenie Československej republiky, najmä kto maril prípravy národného povstania, alebo účasť vojenských jednotiek na ňom, kto spolupôsobil pri prenasledovaní účastníkov povstania, udával alebo inak pomáhal okupačným vojskám a orgánom, alebo kto takúto zradcovskú činnosť propagoval, verejne obhajoval či schvaľoval. Príslušníkov nemeckej menšiny, ktorí boli členmi a funkcionármi DP, sa dotýkal aj § 5 nariadenia. Ten ako „previnilcov fašistického režimu" definoval osoby, ktoré boli v miestnom meradle zakladateľmi, organizátormi a propagátormi fašistických organizácii a ako také podliehali trestom straty slobody do dvoch rokov a pozbavením občianských práv na dobu 2 - 15 rokov. Uvedené trestné činy spadali do kompetencie ľudových súdov a to : a, Národného súdu so sídlom v Bratislave, b, okresných ľudových súdov so sídlom v sídle okresu, c, miestných ľudových súdov v každej politickej obci. Nariadenie stanovilo, že proti rozsudkom týchto súdov „nepripúšťa sa žiadny opravný prostriedok".8

Nasledoval súbor nariadení, ktorých výsledkom bola prakticky úplná dislokácia nemeckého obyvateľstva z hospodárskeho a spoločenského života na Slovensku. 5. júna 1945 vydala SNR nariadenie č.50 o „národnej správe", podľa ktorého sa do národnej správy prevádzal majetok osôb štátne nespoľahlivých. Za osoby štátne nespoľahlivé sa popri iných kategóriach obyvateľstva považovali aj príslušníci nemeckej národnosti, pokiaľ sa preukazne nezúčastnili boja proti Nemecku, alebo „závažne prispeli k tomu aby bola znovu nadobudnutá sloboda Československej republiky."9

Na etnických Nemcov sa vzťahovalo aj nariadenie SNR č.69 zo dňa 3. júla 1945 o prepúšťaní osôb štátne nespoľahlivých zo súkromných služieb. Nariadenie umožňovalo zamestnávateľom so súhlasom národného výboru, bez ohľadu na iné zákonné alebo zmluvné ustanovenia s okamžitou platnosťou rozviazať akýkoľvek pracovný, služobný alebo učebný pomer s osobou štátne nespoľahlivou.10

Detailným rozpracovaním náležitostí spojených s konfiškáciou a prevodom pôdohospodárskeho majetku nemeckého obyvateľstva bolo nariadenie SNR č.104 zo dňa 23. augusta 1945 o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa.11

K internácii nemeckého obyvateľstva dochádzalo už v prvých týždňoch po prechode frontu. V návrhu na organizačný poriadok pre pracovné útvary, predloženom hlavným veliteľstvom Národnej bezpečnosti (NB) Povereníctvu SNR pre veci vnútorné 3. augusta 1945 sa uvádza, že „pracovné a zaisťovacie útvary, tábory a strediská boli zriaďované orgánmi NB a národnými výbormi bez pevnejších smerníc ohľadom ich vedenia, čo sa stalo tým, že nebolo zriadené ústredné vedenie pre spracovávanie tejto agendy. Pôsobnosť bola prenesená na HVNB-VI. oddelenie (Hlavné veliteľstvo národnej bezpečnosti) už v čase, keď väčšina osôb bola pozaisťovaná."12 Podľa hlásenia hlavného veliteľstva Národnej bezpečnosti z 15. júla 1945 bolo na území Slovenska zriadených 25 zaisťovacích a 20 pracovných útvarov, v ktorých sa nachádzalo 16 583 osôb.13

Povereníctvo SNR pre veci vnútorné (PV) ako výkonný orgán SNR sa snažilo do živelného a v niektorých prípadoch chaotického procesu vytvárania internačných útvarov vniesť jednotný postup.Na základe rozhodnutia prezídia povereníctva SNR pre veci vnútorné z 11.júna 1945, bola agenda súvisiaca so zriadením a udržiavaním pracovných táborov zverená do kompetencie HVNB. Realizáciou opatrení bol poverený III. odbor na čele s Jozefom Lietavcom.14 Dňa 18. júla vydal III. odbor Povereníctva vnútra „Inštrukcie pre správcov, veliteľov a dozorné orgány zaisťovacích táborov"15, ktoré upravovali oranizačné náležitosti v týchto útvaroch. Toho istého dňa vydal III. odbor PV „Domáci poriadok pre zaisťovacie tábory na Slovensku". Podľa inštrukci mali byť zdraví zaistenci použití na „všeužitočné práce", bez peňažitej alebo inej odmeny, mali mať prístup k novinám a knihám odborného a vedeckého obsahu, avšak nemohli prijímať ani odosielať korešpondeciu a nesmeli prijímať žiadne návštevy. Správca tábora mohol vo výnimočných prípadoch povoliť zaistencom odoslať najbližším príbuzným správu po skontrolovaní obsahu. Zaistenci mali dostávať rovnakú stravu ako väzni.16

Významným krokom v unifikácii procesu zriadzovania pracovných táborov bolo nariadenie SNR č.105 zo dňa 23. augusta 1945 o zriadení pracovných táborov. Do pracovných táborov mali byť zaradzované osoby odsúdené podľa nariadenia č.33/1945 Sb.n.SNR, ďalej osoby odsúdené podľa nariadenia č.106/1945 Sb.n.SNR, osoby ktoré „svojou činnosťou ohrozujú výstavbu štátu v duch ľudovodemokratickom" a osoby, ktoré sa „stále vyhýbajú práci". Internované osoby boli povinné vykonávať verejnoprospešné práce, prípadne mohli byť pridelené aj jednotlivým podnikateľom (podnikom). Pri realizácii tohto nariadenia mali spolupôsobiť taktiež komisári a správne komisie národných výborov.17

Aj keď proces internácie nemeckého obyvateľstva prebiehal na Slovensku zväčša bez násilností, dochádzalo k prípadom svojvoľného výkladu zákona, prípadne jeho zjavného porušenia. Nekompromisný postoj voči príslušníkom neslovanských menšín (Nemcom a Maďarom) sa stal meradlom politickej „pokrokovosti" a bol zneužívaný v zápase o moc medzi komunistami a demokratickou stranou (DS). Počas zasadnutia rozšíreného predsedníctva Komunistickej strany Slovenska (KSS) Viliam Široký kritizoval DS, ktorá „v tlači rozvíja demagogickú kampaň, ako by len ona bola nositeľkou a uskutočňovateľkou v snahe po očiste Slovenska od Nemcov a Maďarov."18 K atmosfére neistoty a strachu prispievali v tomto období hlavne výčiny vojakov Červenej armády. Aktivity kriminálnych živlov z radov ČA uvádzali v hláseniach aj slovenské bezpečnostné orgány V situačnej správe z veliteľa NB pre východné Slovensko, ppkl. Stanacha z 8. júla 1945 je uvedené, že „v poslednom čase boli hlásené tiež prípady nedovolených zákrokov príslušníkov ČA. Do Spišskej Belej a okolitých obcí prichádzajú autom zo vzdialenejších neznámych miest ruskí vojaci. Títo chodia po domoch bývalých Nemcov. Bez ohľadu na to, či v tom ktorom dome hospodári už Slovák alebo Nemec, berú títo vojaci živý i mŕtvy inventár na autách alebo povozoch a tento odvážajú na neznáme miesto. Rýchly zákrok členov NB proti ruským vojakom nie je možný, lebo títo sú vždy ozbrojení a v podnapitom stave. Aby sa predišlo použitiu zbrane, od zákroku sa úpúšťa."19 Sovietski vojaci sa dopúšťali bezprávnych činov aj na iných územiach Slovenska. V časti „Bezpečnostné pomery" situačnej správy za obdobie od 1. júla 1945 do 30. augusta 1945, prednosta 2. oddelenia HVNB, major J. Viktory uviedol, že „Z území obsadených ešte príslušníkmi cudzích armád, zvlášť ČA, dochádzajú denne sťažnosti na ich správanie sa k nášmu obyvateľstvu. Denne sú hlásené z rôznych krajov prípady zabitia, vrážd, násilného smilstva, lúpeží, krádeží atď.. Tento stav zapríčiňuje na strane Slovákov určité rozladenie nad chovaním sa príslušníkov bratskej ČA a rôzne fašistické živly využívajú to na propagáciu proti SSSR a proti ČSR..."20

Akty bezprávia kritizovali aj predstavitelia DS. Rezolúcia, prijatá na I. zjazde DS konanom v dňoch 7. a 8. júla 1945 v Turčianskom Sv. Martine, okrem iného uvádza: „Sme za to, aby občianske práva v našej republike boli zákonom zabezpečené, dôsledne uplatnené a chránené. Preto sa najrozhodnejšíe staviame proti násilenstvám, zastrašovaniu, neoprávnenému obmedzovaniu osobnej slobody prehmatmi administratívnych a bezpečnostných orgánov."21

Nemecké obyvateľstvo, ktoré sa po prechode frontu vracalo do svojích obydlí, čakali teda na Slovensku radikálne zmenené pomery. V miestach kde k tomu boli vytvorené materiálne a organizačné podmienky, boli navrátilci okamžite po svojom príchode internovaní v pracovných a zaisťovacích tábororch. Podľa správy okresného veliteľstva NB v Poprade boli: „Všetci príslušníci nemeckej menšiny zaistení a z časti daní do pracovného tábora v Kvetnici pri Poprade a z časti do zaisťovacieho tábora, ako osoby, proti ktorým sa zbiera kompromitujúci materiál pre výčiny spáchané za bývalého fašistického režimu..."22

V mnohých obciach sa v opustených nemeckých domoch usídlili prisťahovalci. V niektorých prípadoch došlo k živelnému obsadeniu nemeckých usadlostí, ale vo väčšine bol tento proces organizovaný štátnymi orgánmi a prebiehal pod ich vedením. Pri určitých príležitostiach dochádzalo k prevodu celých obcí do rúk nových vlastníkov. Počas stretnutia poľnohospodárskych organizácii 22. júna 1945, odovzdali predstavitelia Jednotného zväzu slovenských roľníkov slovenským osadníkom šesť nemeckých obcí.23

Vysťahovanie nemeckého obyvateľstva a prevod majetku novým vlastníkom neprebiehal zakaždým bez komplikácií. V správe prednostu Okresného úradu v Spišskej Novej Vsi z 24. augusta 1946 o priebehu vysťahovania Nemcov z obcí Hobgard a Gňazda (Hniezdne) sa napríklad uvádza, že „Akcia prevedená za účasti Prezídia osídľovacieho úradu a pohotvostného oddielu NB....v noci z 18.VII. na 19.VII. 1945....sa nevydarila, lebo z počtu 256 osôb, ktoré mali byť vysťahované a sústredené v tábore v Poprade sa chytilo a dopravilo do Popradu asi 58 osôb. Preto sa podnikla druhá akcia z 21.VII. na 22.VII. 1945, tá sa tiež nevydarila, lebo sa chytlo asi 40 osôb a to nie celé rodiny. Obyvatelia obce Hobgard sú už tak pripravení, že nespávajú doma, ale v lese na 5 km od obce a na kŕmenie statku chodia len starí."24

V porovnaní s odsunom veľkého počtu Nemcov z Čiech a Moravy, nebol internácii a príprave odsunu nemeckého obyvateľstva zo Slovenska, s výnimkou zainteresovaných orgánov, prikladaný zvláštny dôraz . Podľa údajov VI. oddelenia HVNB bolo koncom septembra 1945 v pracovných a zaisťovacích táboroch rozmiesteneých na území Slovenska internovaných 22 515 osôb.25 Napriek relatívne malému počtu zaistencov proces internácie ako aj životne podmienky v táboroch boli v mnohých smeroch neuspokojivé. Nedostatky zapríčiňoval do určitej miery všeobecný nedostatok, spôsobený vojnovými udalosťami, ale taktiež laxný prístup štátnych orgánov a takmer úplný nezáujem širšej verejnosti. Aj keď Slovensko patrilo počas II. svetovej vojny do tábora satelitov Nemecka, Nemci neovládali spoločenský, hospodársky a politický život krajiny do takej miery ako tomu bolo v Čechách alebo v Poľsku. S výnimkou občanov židovského pôvodu, Slováci nepociťovali fašistickú tyraniu bezprostredne, čo konzekventne nevyvolávalo sentimenty nenávisti a oplaty do takej miery ako v Čechách. Pre slovensku verejnosť bola oveľa významnejším faktorom otázka vzťahu s početnou maďarskou menšinou.26 Nedostatočná „uvedomelosť" slovenského obyvateľstva sa stala v niektorých prípadoch terčom kritiky úradov. V situačnej správe z kremnického okresu napríklad vedenie ONV v Kremnici uvádza, že „...mnohí naši príslušníci boli nesmiernou bývalou nemeckou propagandou infikovaní a preto pri politických debatách u mnohých naších Slovákov ešte vždy nevidieť rázny protinemecký postoj..."27

Zainteresované štátne orgány nedokázali zabezpečiť jednotnú úroveň organizácie a materiálneho zabezpečenia táborov. V mnohých internačných zariadeniach vládli absolútne nevyhovujúce hygienické pomery, ktoré ohrozovali nielen zdravie zaistených osôb ale taktiež široké okolie. Podľa memoranda národného výboru (NV) v Petržalke, odoslanému 1. septembra 1945 Predsedníctvu SNR , zaisťovací tábor zriadený 10. mája 1945 v Petržalke, sa stal hrozbou širokému okoliu. Memorandum uvádza, že: „Tábor je ....nedostatočné hygienicky vystrojený, čo zapríčiňuje hromadné infekčné onemocnenia. Nedostatok lekárskych síl a dezinfekčných prostriedkov zapríčiňuje rýchlo sa šíriacu epidemiu, ktorá sa neobmedzuje iba na tábor, ale zúri už i v obci. V poslednej dobe vyskytlo sa 92 smrtných prípadov, ktoré sú zapríčinené práve touto týfovou epidemiou. Nakoľko sa situácia zo dňa na deň horší a sú stále hlásené vždy nové prípady, žiadame odstrániť predovšetkým príčinu všetkého - koncentračný tábor."28

Nemci boli internovaní v táboroch bez rozdielu veku a pohlavia. Z celkového počtu 22 515 zaistencov bolo 8 014 žien, 4 629 detí, 1 872 prestárlych a 7 000 práceschopných mužov.29

Nedostatočná strava a nevyhovujúce hygienicke pomery doliehali predovšetkým na prestárlych a deti. Neudržateľnosť situácie v tomto ohľade si uvedomovali aj orgány poverené správou táborov. Sporadicky dochádzalo k pokusom o riešenie tohto problému. Prednosta VI. oddelenia HVNV, komisár Krajmer, žiadal v obežníku rozoslanom 22. augusta 1945 jednotlivé okresné veliteľstvá NB o informácie o možnostiach separátneho ubytovania detí.30 Alarmujúca situácia viedla HVNB k nariadeniu, ktoré ukladalo všetkým oblastným staniciam NB a všetkým Okresným národným výborom (ONV) v sídle ktorých sa tábory nachádzali vykonať aspoň dvakrát do mesiaca prehliadky táborov a a informovať o výsledkoch HVNB. Nariadenie sa okrem nedostatkov v ubytovaní a zásobovaní kriticky vyjadrovalo aj k neprístojnostiam zo strany príslušníkov strážnej služby. Prípis poukázal na skutočnosť, že: „V pracovných útvaroch sa vyskytli krádeže spáchané na zaradencoch, násilenstvá všetkého druhu a tiež násilné smilstvá na zaistených ženách. Je smutné, že týchto výčinov dopustili sa členovia strážnej služby."31

S nadchádzajúcou zimou sa situácia v táboroch nezlepšila. V správe z 22. septembra 1945, adresovanej Predsedníctvu SNR prednosta 6. oddelenia HVNB konštatoval, že: „Za dnešných všeobecných povojnových ťažkostí niet nádeje, žeby sa všetky ubikácie pred zimou mohli dať do takého stavu, aby sa v nich dalo bývať aj počas mrazov. Zásobovanie zaistencov pokrmom je veľmi ťažké, primeranú stravu pre deti, tehotné ženy a chorých obstarať je takmer nemožné. Otázka zaisťovania a prepúšťania určitých občanov je v prvom rade otázkou politickou..Nie sme povolaní túto otázku riešiť, avšak...nerobilo by žiadnu zvláštnu starosť do pracovných útvarov pre verejnoprospešné práce zadeliť 7 000 mužov a pri tom obstarať im ubikácie, aké-také šatsvo i obuv a týchto normálnejšie stravovať. Ženy, deti, starci a mrzáci vrátili by sa do miest ich posledného bydliska. Vzhľadom na to, že menovaní sú z najväčšej čiastky z obcí, v ktorých Nemci bývali kompaktne a tieto obce nie sú kolonizované, vrátenie by bolo prakticky možné."32

Tieto návrhy však nenašli na PV odozvu, naopak, prednosta II. oddelenia HVNB, major R. Viktorin, žiadal strikné dodržiavanie platných smerníc. Dozorné orgány zaisťovacích a pracovných táborov mali s okamžitou platnosťou zastaviť prepúšťanie zaistencov, či už za účelom liečenia alebo z iných dôvodov.33

S cieľom zefektívniť kontrolu nad pracovnými a zaisťovacími tábormi, Prezídium Povereníctva pre veci vnútorné rozhodnutím zo dňa 19. októbra 1945 zriadilo V. odbor Povereníctva pre veci vnútorné, do pôsobnosti ktorého spadali internačné zariadenia. HVNB bolo týmto rozhodnutím pozbavené riadenia táborov a veliteľstvá NB mali v otázkach súvisiacich s pracovnými a zaisťovacími tábormi korešpondovať priamo s V. odborom PV. Vedením V. odboru bol poverený Imrich Skarba.34

Pretože ešte ani na sklonku roku 1945 nenexistovala presná evidencia internovaných osôb a slovenské vládne orgány očakávali skoré zahájenie odsunu nemeckého obyvateľstva do Nemecka, prednosta V. odboru v liste zo 4. novembra 1945 uložil všetkým veliteľstvám táborov odoslať dotazníky s informácimi o každom zaradencovi, vyplnené podľa predloženého vzoru.35

Podľa informácií získaných V. odborom bolo k 1. novembru na Slovensku 21 842 zaistencov. Prednosta V. odboru sa v situačnej správe za mesiac október vyjadril k pomerom v táboroch krajne negatívne. V správe sa uvádza, že: „Ubytovanie v táboroch je vo všeobecnosti stále ešte nevyhovujúce. Jednak je nedostatok miesta, najmä však potrebného zariadenia. Ubytovacie objekty sú tiež značne rozbité...Stravovanie je taktiež veľmi zlé, keďže NV by najradšej nedávali táborom nič....Zdravotné pomery v táboroch sú veľmi zlé. Veľa osôb bolo do táborov daných už v stave chorobnom, kde sa ich zdravotný stav pre neutešené pomery ubytovacie a zásobovacie, nedostatočné ošatenie a zaobutie zhoršil."36

Zlepšenie katastrofálnej situácie v zásobovaní táborov potravinami malo priniesť zavedenie jednotného systému zásobovania. Na základe výnosu z 13. novemra 1945 prevzalo Poverenícvo pre výživu a zásobovanie distribúciu múky, tuku, strukovín, cukru, zemiakov, kapusty a pre deti do 6 rokov prídely mlieka. Tábory mali tieto potravinové články dostávať cestou nákupného družstva Nupod. Potravinové články, ktoré nepodliehali distribúcii Povereníctva pre výživu a zásobovanie (zeleninu, mäso, kávu, korenie), mali tábory získavať prostredníctvom miestných, poťažne okresných národných výborov.37

Na nedostaky v zaopatrení zaistených osôb odevom a obuvou reagoval prednosta V. oddelenia listom zo 14. decembra 1945. V liste rozoslanom pracovným a sústreďovacím táborom sa okrem iného uvádza: „V pracovných a sústreďovacích táboroch sa nachádzajúci zaradenci nemajú poniektorí žiadného odevu.... Aby tunajší V. odbor Povereníctva pre veci vnútorné mohol zariadiť potrebné pre zadováženie šatstva aspoň pre tých najpotrebnejších, predložia sem velitelia (správcovia) pracovných a sústreďovacích táborov zoznam osôb, ktoré šatsvo potrebujú. Taktiež mnohí zaradenci nemajú obuvi a preto do zmieneného zoznamu treba uviesť aj potrebu obuvi...Do zoznamu pojmite aj potrebu prikrývok....Vzhľadom na citeľný nedostatok textilií a kože je potrebné, aby bola sem hlásená len skutočná potreba šatstva, obuvi a prádla... "38

Až na malé výnimky prijímalo zdemoralizované nemecké obyvateľstvo reštriktívne zákroky slovenských úradov pasívne. V situačných správach veliteľstiev NB sa nevyskytujú zmienky o prejavoch odporu. Nedostatočná strava, havarijné pomery v oblasti hygieny a zdravotnej starostlivosti, ktoré vládli vo väčšine táborov však viedli k útekom. Na množiace sa dezercie reagoval prednosta V. odboru PV prípisom zo 14. decembra 1945, adresovaným útvarom NB a veliteľstvám táborov, v ktorom upozorňuje, že „v poslednom čase značne sa rozmnožili prípady zbehnutia z táborov. Naprosta nevšímavosť povolaných orgánov len posmeľuje a priamo láka k zbehnutiu. Velitelia tábora musia viesť riadnu evidenciu zaistencov a službu organizovanú tak, aby zbehnutie spozorovali hneď a nie - ako sa to často stáva - až po niekoľkých dňoch, ba týždňoch. Nariaďujem, aby stanice NB prekontrolovali všetky osoby v obvode /Nemcov - Maďarov/ a zaistených zbehov zadržali a dopravili späť do táborov".39

V niektorých prípadoch dokonca internované osoby opúšťali tábory so súhlasom dozorných orgánov. V obežníku z 28. februára 1946, odoslanom správam táborov, prednosta V. odboru v ostro formulovanej výzve uviedol: „Konkrétne som zistil, že niektorí správcovia /velitelia/ tábora, ako aj zamestnanci tábora úmyselne a vedome prepúšťali sústredencov a potom - aby svoj protizákonný postu kryli - formálne zaviedli po dotyčných stopovanie ako po zbehoch. Vystríham pred podobným postupom a upozorňujem každého na následky, ktoré ho stihnú."40

Za tvrdý postup voči nemeckému obyvateľstvu sa zasadzovali predovšetkým ľavicové organizácie. Napríklad okresné vedenie KSS v Ilave kritizovalo benevolentný prístup orgánov NB, v udaní adresovanému PV pre veci vnútorné. Podľa udania "NB úplne zanedbáva svoju agendu, týkajúcu sa stíhania previnilcov minulého režimu...Prípady delikventov, ktorých očakáva ľudový súd sa vôbec nevyšetrujú a jednotliví členovia NB sa priatelia s nespoľahlivými osobami. Najpoburúcejší stav je v zaisťovacom tábore v Ilave, kde chovanie príslušníkov NB, ako i ostatného personálu smeruje k blahovoľnosti a otvorenému nadržiavaniu. Zaistenci požívajú temer úplnej slobody a udržujú nehatený styk so svojími spolupracovníkmi. Tento styk spočíva nielen v ľubovoľnom pripúšťaní rodinných príslušníkov do väzenia bez dozoru, ale najmä v sprostredkovaní odkazov, listov a rozličných zásielok. Prosíme, aby ste si spoľahlivými ľuďmi nechali vyšetriť pomery v Ilave a podľa toho sa potom urobili dôsledné opatrenia."41

Mnohí etnickí Nemci, v snahe vyhnúť sa internácii a ďaľším reštriktívnym opatreniam žiadali národné výbory aby im vystavili výmery o slovenskej národnosti. Išlo najmä o príslušníkov nemeckej menšiny, ktorí ovládali slovenský jazyk. Na tento zjav reagoval prednosta II. odboru obežníkom z 11. januára 1946 rozoslanom všetkým NV, okresným správnym komisiám a okresným komisárom, v ktorom poukázal na skutočnosť „že niektoré NV dali sa uviesť v omyl a vydali Maďarom a Nemcom výmer, že sú slovenskej národnosti. Keďže ide o zjav veľmi povážlivý a okrem toho niet žiadneho právneho podkladu na vydanie výmeru o zmene národnosti, zakazujem národným výborom vydávanie takýchto výmerov. V tomto prípade budem do krajnosti nekompromisným a keby som zistil, že tento zákaz sa nedodržuje, proti vinníkom ako škodcom národa zakročím so všetkou prísnosťou... Predsedom okresných komisií /komisárom/ a predsedom úradov NV nariaďujem, aby hneď previedli revíziu medzi referentami, ktorí majú zadelené veci národnostné, štátneho občianstva a ľudovodemokratickej spoľahlivosti. Za referentov týchto vecí môžu byť určení len takí zamestnanci, ktorí svojími osobnými kvalitami, svojou minulosťou, zmýšľaním a svojou politickou orientáciou poskytujú 100% záruku, že pri vybavovaní týchto vecí nedajú sa nikým a ničím ovplyvniť.42

8. februára 1946 sa konala v Liberci porada venovaná otázkam odsunu nemeckého obyvateľstva do Nemecka, ktorá začala novú a pre tisícky etnických Nemcov záverečnú etapu ich života na Slovensku. Výsledkom porady bolo rozhodnutie zriadiť na PV odsunové oddelenie a menovať vládneho zmocnenca pre odsun Nemcov, ktorý by koordinoval činnosť všetkých zložiek aktívnych pri odsune /orgánov sústreďovacích táborov, NB, orgánov Povereníctva zdravotníctva, sociálnej starostlivosti, vojska atď./ .43 Väčšina slovenských Nemcov sa v tom čase už zmierila s myšlienkou, že s veľkou pravdepodobnosťou budú nútení navždy opustiť územie Slovenska.

Pre etnických Nemcov na Slovensku bol rok 1945 vyvrcholením tragického vývoja, ktorým prešli európske krajiny po príchode nacistov k moci v Nemecku a okolitých krajinách. Príslušníci „zabudnutej menšiny", roztrúsení po celom Slovensku sa, paradoxne, stali jednými z obetí fašizmu. Nacifikácia slovenských Nemcov, ktorá bola do značnej miery výsledkom zahraničnopolitického vývoja, ich v zmysle Benešovej koncepcie kolektívnej viny ako celok vystavila represáliam zo strany novovytváraného „ľudovodemokratického" režimu.

Poznámky

1 Kováč, D.(1991): Nemecko a nemecká menšina na Slovensku (1871 - 1945). Bratislava, 161.
2 Kováč, D.: c.d.,161.
3 Kováč, D.(1995): Evakuácia a vysídlenie Nemcov zo Slovenska. In.:Od diktatúry k diktatúre. Bratislava, 15 -18.
4 Pešek, J.: Nemci na Slovensku po ukončení povojnového hromadného odsunu (1947 - 1953). Historický časopis, ročník 46.1998.číslo.2. Gabzdilová, S.(1997): Nemecká menšina na Slovensku v r.1947 1950. In.:Etnické minority na Slovensku, SvÚ SAV, Košice.
5 Pre podrobné spracovanie postavenia nemeckej menšiny v Čechách a jej odsunu do Nemecka, viď Stanek, T.(1991): Odsun Nemcú z Československa 1945 - 1947. Praha.
6 Štúdia neanalyzuje dopad opatrení z pohľadu nemeckého obyvateľstva. K udalostiam, tak ako ich prežívali a hodnotili príslušníci nemeckej menšiny, existuje bohatá literatúra nemeckej proveniencie, ktorá je bohužiaľ na Slovensku z väčšej časti nedostupná.
7 Košicky vládny program. In.: Dokumenty moderní doby (1978). Praha, 474 - 494.
8 Zbierka nariadení SNR, Ročník 1946, čiastka 11, 22. mája1946.
9 Zbierka nariadení SNR, Ročník 1945, čiastka 10, 11. júna 1945.
10 Zbierka nariadení SNR, Ročník 1945, čiastka 13, 11. júna 1945.
11 Zbierka nariadení SNR , Ročník 1945, čiastka 17, 7. septembra 1945.
12 Slovenský národný archív (SNA) Bratislava, f. Povereníctvo vnútra (PV) - legislatívny odbor. kr.č.20.
13 Tamže.
14 SNA Bratislava, f. PV - obežníky, kr.č.1.
15 SNA Bratislava, f. PV - legislatívny odbor, kr.č.20.
16 Tamže.
17 Zbierka nariadení SNR, Ročník 1945, čiastka 17, 7. septembra1945.
18 SNA Bratislava, f. PV - UV KSS - predsedníctvo, kr.č.789.
19 SNA Bratislava, f. PV - bezpečnostný odbor, kr.č.1.
20 Tamže.
21 Čas, Ročník II., č.64, Bratislava 10.7.1945.
22 SNA Bratislava, f. PV - bezpečnostný odbor, kr.č.1.
23 Čas, Ročník II:, č. 67, Bratislava 13.7.1945.
24 Štátny oblastný archív (ŠOBA) Košice, f. Oblastná úradovňa osídľovacieho úradu (OUOU) v Spišskej Novej vsi (Poprade), in.č. 6 - 7, kr.č.2a.
25 SNA Bratislava, f. Úrad Predsedníctva SNR 1944 - 1960, kr.č.510.
26 K problematike postavenie maďarskej menšiny na Slovensku viď Šutaj, Š.: Maďarská menšina na Slovensku v rokoch 1945 - 1948. Bratislava 1993 a Gabzdilová,S.: Možnosti a problémy vzdelávania v maďarskom jazyku na Slovensku po druhej svetovej vojne do roku 1953. In.: Historický časopis, ročník 45, 1997, číslo 4, s.612 - 630.
27 SNA Bratislava, f. PV - bezpečnostný odbor, kr.č.1.
28 SNA Bratislava, f. PV - bezpečnostný odbor, kr.č.444.
29 SNA Bratislava, f. Úrad Predsedníctva SNR 1944 - 1960, kr.č.510.
30 SNA Bratislava, f. PV - bezpečnostný odbor, kr.č.444.
31 Tamže.
32 SNA Bratislava, f. Úrad Predsedníctva SNR 1944 - 1960, kr. č.510.
33 SNA Bratislava, f. PV - bezpečnostný odbor, kr. č.485.
34 SNA Bratislava, f. PV - pracovné tábory, kr.č.3.
35 SNA Bratislava, f. PV - prezídium, kr.č.69.
36 Tamže.
37 SNA Bratislava, f. PV - prezídium, kr.č.14.
38 Tamže.
39 SNA Bratislava, f. PV - prezídium, kr.č. 69.
40 SNA Bratislava, f. PV - pracovné tábory, kr.č.4.
41 SNA Bratislava, f. PV - prezídium, kr.č 69.
42 SNA Bratislava, f. PV - pracovné tábory, kr.č. 105.
43 SNA Bratislava, f. PV - prezídium, kr.č.14.

Resume

The status of the German minority after defeat of Nazi Germany

Nazification of Germany and tragedy which resulted from Hitler´s aggression, had unfortunate repercusions upon the status of the German minority in Slovakia. The ethnic Germans were considered to be exponents of Nazi Germany in post-war Czechoslovakia, directly responsible for destruction of the Czechoslovak Republic. After the renewal of Czechoslovakia, president E. Beneš on the base of a controversial principle of collective guilt obtained an approval of the Allies for mass transfer of the ethnic Germans out of Czechoslovakia. On Slovak territory, the Slovak National Council prepared the expulsions of Germans by number of decrees. This resulted in an economic and social dislocation of members of the German minority, their internation in concentration camps and consequent arbitrary transfer of majority of ethnic Germans out of Slovakia.

Štúdia bola napísaná v rámci riešenia grantovej úlohy VEGA MŠSR SAV č.2/4167/97.