História  nemeckého  osídlenia  na území  Slovenska1 do začiatku 19. storočia

Mária Ďurkovská, Spoločenskovedný ústav SAV, futoova@saske.sk

Táto štúdia vyšla ako súčasť riešenia projektu APVV-51-047505

 

Stredná Európa sa historicky vyvíjala ako oblasť, ktorá bola pod stálym tlakom vnútorných i vonkajších presunov, migrácií, kolonizácií a zmien štátnych útvarov. Stali sa dominujúcim faktorom, ktorý utváral etnickú štruktúru a kultúrny profil celej oblasti ako mimoriadne diferencovaného priestoru. Jedným z výsledkov týchto presunov, ktoré v minulosti zasiahli aj územie Slovenska, bol vznik menšinových spoločenstiev.

Niekoľko storočné germánske osídlenie strednej Európy počas 6. – 8. storočia vystriedalo osídlenie slovanské. Jeho západná hranica sa dotýkala Frankov a Bavorov, ktorí v tom čase mali už pevné mocenské a cirkevné štruktúry. Nie náhodou sa franský kupec Samo v rokoch 624 – 658 postavil na čelo Slovanov, nie náhodou práve salzburský arcibiskup Adalrám vysvätil v roku 828 v Nitre prvý kostol. Bavorské biskupstvá (Salzburg, Regensburg, Passau, Freising) boli duchovnými, kultúrnymi a hospodárskymi centrami, z ktorých prichádzali početní misionári, obchodníci, remeselníci.

 

Etapy príchodu nemeckého obyvateľstva na Slovensko:

Prítomnosť nemeckého elementu v tomto priestore predpokladáme už za čias Veľkej Moravy. Nemci sa sem dostávali viacerými spôsobmi. Nachádzame ich tu napríklad v úlohe kristianizátorov, obchodníkov alebo vojenských zajatcov a písomne bol na Veľkej Morave dosvedčený i pobyt utečencov z Franskej ríše. Výstavba prvého kresťanského kostola v Nitre sa dáva do súvislosti s tamojšou existenciou nemeckej kupeckej kolónie. Významné zastúpenie franského (nemeckého) kléru pri kladení základov kresťanstva na našom území je nespochybniteľným faktom. Cirkevná misia solúnskych bratov Cyrila a Metoda mala už takto pripravenú pôdu na svoje účinkovanie. Je zrejmé, že pred vystúpením byzantskej misie bola prevažná časť kléru na Veľkej Morave nemeckého pôvodu. Po rozpade Veľkej Moravy a príchode nomádskych kmeňov starých Maďarov bol na istý čas kontakt s nemeckým etnickým priestorom prerušený, ich definitívna porážka však znamenala možnosť opätovného aktívneho zasahovania nemeckého elementu do udalostí v tomto priestore.2

Väzby Uhorska s nemeckými krajinami zosilneli najmä po roku 1000, keď bol Štefan I. korunovaný za prvého uhorského kráľa a prijal kresťanstvo. Týmto kontaktom výrazne pomáhali i príbuzenské zväzky uhorských kráľov a šľachty s nemeckou feudálnou vrchnosťou. Nemecká kolonizácia tohto obdobia zahrňovala najmä šľachtu, duchovenstvo, obchodníkov, teda vyššiu spoločenskú vrstvu.

Aj keď počiatky nemeckého osídlenia Slovenska siahajú do 12. storočia, významnú mieru nadobudla nemecká imigrácia po tatárskom vpáde v rokoch 1241 – 1242. Osídľovanie územia dnešného Slovenska nemeckým etnikom prebiehalo vo viacerých časových etapách. Väčšina autorov, ktorí sa tejto téme už venovali, určila štyri základné migračné etapy – osídľovacie vlny príchodu Nemcov na Slovensko.

Prvú etapu predstavuje kolonizácia na nemeckom práve v 12. – 14. storočí (ale ešte i v 15. storočí), ktorá bola počtom kolonistov najsilnejšia. Táto etapa osídlenia bola podmienená snahou Belu IV. povzniesť hospodárstvo Uhorska po ničivom vpáde Tatárov.3

Príkladom je založenie mesta Kežmarku. V roku 1251 Belo IV. daroval turčianskym premonštrátom lokalitu, ktorá je v darovacej listine pomenovaná „osada Sasov pri kostole svätej Alžbety“. Osada svätej Alžbety bola v tomto období v povodí Popradu nesporne najsilnejšou nemeckou komunitou, pretože už v roku 1252 sa vymanila z područia turčianskych premonštrátov. V krátkom čase osada získala od Belu IV., ktorý nazýval osadníkov „hospices nostri“, rôzne výsady a začala sa nazývať Kežmarkom (Käsmarkt, Kazmark).4 Najmä v druhej polovici 13. a začiatkom 14. storočia prenikal na územie Slovenska silný nemecký element, prinášajúci so sebou nové formy hospodárenia, právny systém i kultúru. Nemeckí kolonisti, ktorí prichádzali z hospodársky, administratívne i urbanisticky vyspelejšieho prostredia, dostávali v novej krajine rozsiahle výsady a kráľovské privilégiá, ktoré znamenali najdôležitejšie činitele zabezpečujúce rýchly hospodársky, spoločenský a kultúrny rozvoj Nemcov v Uhorsku. K najvýznamnejším privilégiám patrilo právo organizovať jarmoky a trhy, právo na slobodnú voľbu richtára, mestskej rady a farára, právo obohnať mesto hradbami, ako aj oslobodenie od platenia tridsiatku a mýtneho.

V tejto etape príchodu nemeckých imigrantov na Slovensko bol osídlený horný a dolný Spiš, banské mestá stredného Slovenska so širším okolím, viaceré mestá východného Slovenska a taktiež mnohé lokality v oblasti západného Slovenska – Bratislava, Trnava, malokarpatské vinohradnícke mestečká.

Druhá etapa osídľovania Slovenska nemeckým etnikom bola podmienená protireformačným hnutím v Európe v 16. – 17. storočí. Na Slovensku, ktoré sa v tom období nachádzalo vo víre protihabsburských povstaní, vládli liberálnejšie náboženské pomery ako v susedných krajinách a nemeckí exulanti tu neboli vystavení prenasledovaniu do takej miery, ako v Nemecku. Okrem stúpencov evanjelického augsburského, ako i  kalvínskeho vierovyznania, na Slovensku nachádzali útočište aj príslušníci sekty novokrstencov.5

Na Slovensku sa pre tieto skupiny Nemcov udomácnilo pomenovanie Habáni. Boli známi výrobou kvalitnej keramiky, kovových predmetov, spracovaním kože a súkna. Habánska remeselná produkcia sa vyznačovala vysokou kvalitou, účelnosťou a technickou dokonalosťou. Habáni sa stali významným zdrojom príjmov a feudáli, na panstvách ktorých sídlili, im umožnili zriadiť náboženskú, obecnú a školskú samosprávu. Komunálny spôsob života, typický pre habánske obce, v priebehu 18. storočia postupne zanikal. V tom období habáni začali splývať so slovenským okolím a ako vyhranená spoločenská komunita zanikli. Až do súčasnosti sa samostatné urbanistické celky habánov uchovali v obciach Veľké Leváre a Sobotište.6 V období, keď na Slovensku vládli liberálnejšie konfesionálne pomery, sa v okolí Bratislavy a na malom Žitnom ostrove usadili aj náboženskí exulanti z viacerých rakúskych a nemeckých oblastí.

Tretia etapa nemeckého osídlenia časovo spadá do 18. storočia. Prichádzajúce nemecké etnikum sa na Slovensku usadilo vo viacerých vlnách, za rozličných politicko-hospodárskych podmienok a z odlišných dôvodov. Prvá vlna súvisela so situáciou po tureckých vojnách, kedy dochádzalo k rekonštrukcii hospodárstva a novoosídľovaniu spustošených území. V rámci toho bola Nemcami dosídľovaná Mošonská župa.7

Viacerí feudáli a majitelia veľkostatkov si pozývali z nemeckých krajín osídlencov na svoje majetky za obojstranne výhodných podmienok.8

Príliv nemeckých kolonistov sa zintenzívnil za vlády Jozefa II. Ešte pred začatím kolonizácie vydal Jozef II. 21. septembra 1782 nariadenie o prisťahovalectve (tzv. Einwanderungs-patent), ktoré bolo vydané najmä pre roľníkov a remeselníkov z horných porýnskych oblastí. Zaručovalo pre kolonistov úplnú slobodu vierovyznania a pre každú náboženskú obec potrebných duchovných a učiteľov. Podľa tohto nariadenia každej rodine mal byť pridelený priestranný dom so záhradou a roľníci mali dostať pôdu a lúku, ťažný a chovný dobytok, poľné a domáce náradie. Záujemcovia sa mali dostaviť do Viedne vlastnou dopravou, cestovné náklady im boli dodatočne uhradené. O rodiny malo byť postarané dovtedy, kým rodina sama nebola schopná sa uživiť. Okrem týchto výhod kolonisti získali oslobodenie od daní a poplatkov na 10 rokov.  Uvedené nariadenie, ale aj predchádzajúce edikty ešte z čias Márie Terézie motivovali obyvateľov preľudnených oblastí Nemecka k odchodu do regiónov Uhorska. Na rozdiel od predchádzajúcich vĺn kolonizácie, sa podmienky pre potenciálnych záujemcov o usadenie v Uhorsku už sprísnili, no podľa súdobých prameňov potencionálni vysťahovalci hromadne vyhľadávali cisárskych verbovačov a agentov. Podmienky kolonizácie boli zhrnuté v troch bodoch tzv. poučenia z roku 1785, ktoré dôkladne a presne špecifikovalo požiadavky k presídleniu. V ňom bola zakotvená podmienka finančnej hotovosti 200 cisárskych zlatých alebo 240 rýnskych zlatých na dospelú osobu. Bez tejto hotovosti sa kolonizácia nemohla uskutočniť. Cisárskych verbovačov usmerňovali v Nemecku traja „osídľovací“ komisári v Koblenzi, vo Frankfurte a v Rothenburgu am Neckau. „Osídľovací“ komisári vydávali budúcim kolonistom cestovný pas, ktorým sa preukazovali na ceste. Okrem miesta určenia obsahoval osobné údaje uchádzača, meno a priezvisko, dátum narodenia, vierovyznanie. Bol opatrený tajnou pečaťou Maďarskej kráľovskej kancelárie. Pre získanie cestovného pasu sa záujemcovia o presídlenie museli preukázať prepúšťacou listinou od zemepána, overeným  potvrdením o bezúhonnosti, potvrdením o odbornosti (v poľnohospodárstve príp. v remeslách) a potrebnou finančnou hotovosťou.9

Prostredníctvom kráľovského splnomocnenca boli za veľmi priaznivých okolností dosídlené viaceré oblasti na Slovensku. Napr. Nemci zo Švábska, Alsasko-Lotrinska a  Bavorska dostali v Sládkovičove pridelenú pôdu, pozemky, dobytky a potraviny.

Po roku 1785 sa usídľovali viaceré rodiny na Spiši, niektorí ako odborníci na pestovanie ľanu a zdokonaľovanie tkáčskych techník, iní ako chovatelia rožného dobytka.

Štvrtá etapa osídľovania Nemcov na Slovensku časovo pokrývala celé 19. storočie, a to v súvislosti so zakladaním a rozvojom priemyselných podnikov, hutníctva a železiarstva. Vznikla potreba odborníkov s technickým vzdelaním, schopných organizovať zakladanie manufaktúr a podporovať rozvoj priemyselnej výroby na Slovensku. Nemeckí špecialisti nachádzali uplatnenie v rôznych priemyselných prevádzkach, ako boli napríklad zlievarne v Podbrezovej a v Krompachoch, textilka v Kežmarku, strojárne v Trnave a chemické závody v Bratislave.

Časová disparita príchodu jednotlivých skupín nemeckého obyvateľstva mala za následok aj geografickú heterogenitu osídlenia. Nemecké obyvateľstvo na Slovensku, na rozdiel od sudetských Nemcov v Čechách, neobývalo nikdy súvislé územie. Nemci dotvárali etnickú štruktúru mnohých slovenských miest, napr. Košíc, Prešova, Bardejova, Žiliny, Banskej Bystrice, Nitry, Martina, Banskej Štiavnice a iných.

Aj v dôsledku súhry politických a hospodárskych okolností sa na slovenskom území sformovali tri základné sídelné oblasti, v ktorých žila podstatná časť príslušníkov nemeckej menšiny. Každá z nich sa vyznačovala vlastnými špecifikami utváranými charakterom hospodárskej činnosti, náboženskou a politickou orientáciou.10

 

Nemecké obyvateľstvo v Bratislave do 19. storočia:

Západné Slovensko vzhľadom na svoju geografickú polohu malo vždy blízke kontakty s nemeckými krajinami. Územie okolo rieky Moravy bolo od 10. storočia priesečníkom maďarskej, slovanskej a nemeckej jazykovej oblasti. Bratislava so svojím okolím bola miestom stretávania sa slovienskeho ľudu s obyvateľmi Východnej marky – súčasné Horné a Dolné Rakúsko.

Počas celého 11. a 12. storočia nemeckí panovníci organizovali vojenské výpravy so zámerom ovládnuť uhorskú krajinu, a bratislavský hrad bol často cieľom týchto útokov.11

Za vlády Bela III. roku 1189 sa v meste dlhší čas zdržiaval nemecký cisár Fridrich I. Barbarossa, ktorý tu získaval bojovníkov do tretej križiackej výpravy. Jej tábor bol na území dnešnej Petržalky. V listine z roku 1211, v ktorej pápež Honorius III. povolil presťahovanie prepoštského kostola do Podhradia, sa spomínalo Podhradie ako burgum. Pomenovanie sa vzťahovalo na osadu kupcov, ktorí mali oproti poddanskému obyvateľstvu isté výsady a boli osobne slobodní. Toto podporuje predpoklad, že sa jedná o nemeckých osadníkov.

Kontakty s nemeckým etnikom sa zintenzívnili v 13. storočí, kedy sem prichádzali veľké skupiny osadníkov. Tak, ako v celom Uhorsku po ničivom tatárskom plienení v roku 1241, Belo IV. pozýval do krajiny hostí – hospites.

Hostia boli v stredovekom Uhorsku zvláštnou kategóriou obyvateľstva. V textoch uhorských prameňov sa o hosťoch na jednej strane hovorí ako o hospitoch, ktorí so sebou priniesli rozličné jazyky a zvyklosti, rozličné náuky a zbrane, teda o osobách vznešeného pôvodu, rytieroch, a na strane druhej sa uvádzali i chudobní hostia kladení na úroveň sluhov.12 No napriek tomu je možné hneď od začiatku nájsť jeden spoločný znak spájajúci rôzne kategórie hostí, ktorým sa vyznačovala táto nová utvárajúca sa sociálna kategória. Týmto znakom bol nárok, resp. výsada žiť podľa osobitného práva, práva hosťov – ius hospitum – odlišujúceho sa od vtedajšieho v Uhorsku uplatňovaného domáceho zvykového práva.13

Kráľ udeľoval hosťom kolektívne výsady, ktoré zasadili ich právnym a hospodárskym zvyklostiam pevný rámec a položili základ ich ďalšieho vývoja smerom k vytvoreniu mesta ako samosprávnej hospodársko-sociálnej jednotky. V 13. storočí však nebolo možné hovoriť o nejakom mestskom práve. Privilégiá v 13. storočí boli adresované hosťom a nie mestám. Keď kráľ udeľoval privilégiá hosťom nejakej lokality, nemohol predpokladať, či sa daná lokalita vyvinie na mesto. Nie všetky sa i v skutočnosti na mesto vyvinuli – ako napríklad Seňa, Dobrá Niva, Babiná, Hybe a iné.14

Vplyv nemeckých kolonistov je možné sledovať v mnohých aspektoch ekonomicko-hospodárskeho charakteru, na urbanistickom vývoji mesta, na rýchlom rozvoji remesiel, či na viacerých administratívno-právnych normách.

Veľký význam pre hospodársky rozkvet Bratislavy malo už od najstarších čias vinohradníctvo. Prvé zmienky o viniciach v Bratislave pochádzajú z polovice 13. storočia – vinice cistercitiek z roku 1249. Významný vplyv na rozvoj vinohradníctva mala výsada mešťanov, v zmysle ktorej nemuseli platiť poplatky za vinice vysadené a to ani za tie, ktoré mienili vysadiť.15

Úspešné obchodné podnikanie a stúpajúca produktivita remeselníckych dielní viedli na jednej strane k hlbším sociálnym rozdielom medzi obyvateľmi, na druhej strane zvyšovali prosperitu mesta. Nemeckí hostia tu mali oproti pôvodnému obyvateľstvu mnohé výsady. Predovšetkým to bolo právo voliť si richtára, ktorý zastával ich záujmy.

V decembri 1291 dostala Bratislava mestské privilégium od kráľa Ondreja III., ktoré jej obyvateľov oslobodzovalo na desať rokov od platenia daní za usadlosti, od poplatkov za drevo na stavby, od poplatkov od výčapov. Najdôležitejšou výsadou bola slobodná voľba richtára, ktorého volili každoročne na svätého Juraja (24.apríla). Richtár spolu s 12 prísažnými mal súdiť spory mešťanov medzi sebou a ich spory s cudzincami. Právomoc mestského súdu sa vzťahovala na prečiny spáchané na území mesta. Richtár a mestská rada mali právomoc vylúčiť zo spoločenstva tých mešťanov, ktorí nerešpektovali meštianske povinnosti.

Väčšia časť Bratislavy sa udelením privilégia oddelila od ostatných častí Podhradia, ktoré zostali naďalej závislé na županovi. Vedľa seba tak vznikli dva rozdielne hospodársko-spoločenské útvary: slobodné kráľovské mesto Bratislava a Podhradie, osada bratislavského hradného panstva. Privilégium bolo v tom období najvýznamnejšou udalosťou pre tvorbu mestskej samosprávy. Dosiahlo sa ním vyňatie mesta spod právomoci hradného pána župana.

Mesto sa priamo podriadilo pod panovníka, ktorý okrem iného v slobodných kráľovských mestách videl svojich spojencov proti vyššej šľachte. Panovník ním uznal vznikajúcu samosprávu mesta. Zástupcovia bratislavskej samosprávy sa dostali politicky na úroveň šľachty a cirkvi, čo malo v podstate veľký význam pre mesto a jeho samosprávu.

Dôležitou výsadou bola i sloboda obchodovania, oslobodenie od mýtnych poplatkov v Bratislavskej župe a ďalšie privilégiá, ako napríklad platenie desiatkov podľa nemeckého zvyku.

Dovtedajší vývin i zachované doklady naznačujú, že z kupeckej osady pod hradom sa stalo mesto už v priebehu 13. storočia a privilégium len legalizovalo dávnejšie jestvujúcu hospodársko-spoločenskú skutočnosť.

V Bratislave neskôr nastal nebývalý pohyb v 16. storočí (1530 – 1540), po bitke pri Moháči, kedy nastala mohutná turecká expanzia do Uhorska a Bratislava bola vyhlásená za jeho hlavné mesto. Do Bratislavy smerovali prúdy prisťahovalcov z dolného Uhorska, nielen maďarská šľachta a zemania, ale i Chorváti a Nemci.

V súvislosti s protireformáciou v Rakúsku a  Bavorsku prichádzajú skupiny nemeckých exulantov do Bratislavy a jej okolia, ktoré ešte nepostihla rekatolizácia. Títo sa usadzovali sčasti priamo v predmestiach, ale i v Prievoze a vo viacerých obciach Žitného ostrova, kde posilňovali staršiu vrstvu nemeckého osídlenia.

Počas celého 18. a 19. storočia prúdili do Bratislavy a okolia, vo väčšej miere ako do iných miest a oblastí, mnohí remeselníci, umelci, obchodníci a priemyselníci z nemeckých krajín. 

 

Nemecké obyvateľstvo na území stredného Slovenska do 19. storočia:

Nemecké osídľovanie stredného Slovenska podnietilo bohatstvo rúd vzácnych kovov. Najvýznamnejšou oblasťou baníctva v Uhorsku bolo stredné Slovensko s centrami v Kremnici, Banskej Štiavnici a Banskej Bystrici.

Pre stredoslovenský nemecký ostrov sa v rokoch druhej svetovej vojny zaužívalo toponymum Hauerland. Opiera sa o početné názvy nemeckých obcí, ktorých pomenovanie v nemčine je ukončené koncovkou -hau. Hauen v preklade znamená klčovanie, žiarenie, čo úzko súvisí so spôsobom získavania zalesnenej pôdy v danej oblasti.

Hauerland pred zaužívaním svojho pomenovania bol nazývaný i  kremnicko-pravniansky jazykový ostrov. Do roku 1945 žila v 24 obciach tejto oblasti nadpolovičná väčšina nemeckých obyvateľov, sústredených najmä okolo Kremnice a Nitrianskeho Pravna, v Handlovej a na juhu tejto oblasti vo Veľkom Poli, v Píle a Kopernici. Administratívne obce patrili do viacerých žúp: Nitrianskej, Tekovskej a Turčianskej.

Hornatá oblasť stredného Slovenska bola v 11. a 12. storočí ešte veľmi riedko osídleným územím. Je však isté, že pri výstavbe hradu Turiec po roku 1241 a pri výstavbe kláštorných stavieb pôsobili i cudzí stavitelia a remeselníci. Aj ich pričinením sa rozvíjala podhradská osada, ktorá sa oficiálne nazývala Podhradím popri ľudovom Znieve. Jej komunita, ktorá pozostávala okrem domáceho obyvateľstva i z nemeckých remeselníkov, sa usilovala o dosiahnutie mestských výsad u kráľa.

Pravdepodobne v lete 1266 Belo IV. pri svojom pobyte na hrade Turiec upravil cirkevné pomery v znievskom Podhradí, a súčasne ho povýšil na kráľovské mesto s podobnými právami, aké užívali nemeckí hostia v Krupine a vo Zvolene. Belo IV. svojím privilégiom ustanovil, že hostia z Podhradia hradu Turiec majú desiatok z obilia ponechať v snopoch na poli. Polovicu z neho mal dostať premoštránsky kláštor a jeho mnísi, druhú polovicu farár ich kostola sv. Mikuláša spolu s malým desiatkom z oviec, prasiat, syra, medu a vosku.16

Dal im právo každoročnej slobodnej voľby richtára a 12 prísažných, ktorí mohli súdiť všetky spory okrem vraždy, krádeže a podpaľačstva domov.

Ak by súdili niektorého mešťana – cudzinca, súd sa nesmel konať bez svedectva obyvateľov dediny, z ktorej pochádzal, ako aj súdnych vykonávateľov. Mešťanov z ich domov nesmel vyhnať ani richtár, ani nikto iný, ak im za ne nedal primeranú satisfakciu.

Mesto malo každoročne okolo sviatku sv. Michala zaplatiť kráľovskej pokladnici pozemkovú daň. Po splnení týchto povinností mohli mešťania svoje domy slobodne predať a odísť z mesta, ak zaplatili svojmu richtárovi 12 denárov. Ten im nesmel brániť v predaji domov a v odchode z mesta.

Týmito výsadami povýšil kráľ cudzích hostí i domáce obyvateľstvo na mešťanov a Podhradie medzi kráľovské mestá Uhorska.

Pre rozmach nemeckého osídlenia malo mimoriadne veľký význam udelenie mestských privilégií Kremnici v roku 1328. Vzorom boli privilégiá Kutnej Hory. Kremnica sa stala sídlom kráľovskej komory s právom razenia mincí. Ekonomický rozmach Kremnice v 14. storočí si vynútil množstvo pracovných síl, a to nielen v samotných baniach, ale i v infraštruktúre. Tento problém sa vyriešil pozývaním Nemcov, ktorí založili viaceré nemecké obce v okolí Kremnice.

Centrom druhej nemeckej oblasti stredného Slovenska bolo Nitrianske Pravno. Obec vznikla začiatkom 14. storočia. V roku 1337 získali privilégiá ryžovači zlata na Hornej Nitre, pričom sa spomína aj Nitrianske Pravno. Dolovanie zlata bolo pravdepodobne impulzom na založenie jednak Nitrianskeho Pravna, ale aj okolitých obcí, v ktorých sa dodnes zachovali stopy po banskej činnosti.17

Akýsi prechod medzi kremnickou a pravňanskou oblasťou predstavuje najväčšia nemecká obec Handlová. 8. marca 1376  kráľ Ľudovít I. Veľký vydal pre osadníka Henricha Krickera zakladajúcu listinu, aby na mieste zvanom Krásny Les mohol založiť svoj dom a osadu a zaplniť ju množstvom ľudí. Spolu s ním z mesta Kremnice prišlo do nového sídla asi 200 rodín. Na území Slovenska došlo totiž v druhej polovici 13. a 14. storočí k zaceľovaniu rán spôsobených síce nie dlhotrvajúcimi, zato pustošivejšími tatárskymi vpádmi pod vedením Batuchána. Bolo to obdobie postupného hospodárskeho rozvoja. Jednou z foriem bola aj tzv. šoltýska kolonizácia. Jej výsledkom bolo doosídľovanie, resp. znovuosídlenie už prv existujúcich osád a vznik nových. Na tomto základe vznikla aj Handlová. V čase založenia Handlovej bolo na jej budúcom území ľudoprázdno. Bol tu len les a príroda. V zakladacej listine bolo napísané: „... Henrich, rečený Chrikeer..., ... na istom lesnom mieste zvanom Seperdeo ..., niekedy prázdnom..., dedinu založil..., ..a množstvom ľudí ozdobil.“18

Zakladateľom bol dedičný richtár Henrich Kricker a pôvodné nemecké obyvateľstvo sa venovalo prevažne poľnohospodárstvu a pastierstvu. Prvé správy o uhlí sa objavili až v druhej polovici 18. storočia, kedy sa uhlie dolovalo pre potreby Bojnického zámku.

 

Nemecké obyvateľstvo na Spiši do 19. storočia:

Samuel Weber19 tvrdí, že prví nemeckí kolonisti prišli na Spiš už za uhorského panovníka Gejzu II. (1141 – 1161) z oblasti Rýna.20

V roku 1147 získal kráľ časť nemeckých obchodníkov a remeselníkov zúčastnených druhej križiackej výpravy, ktorí sa usadili ako hostia na Spiši a v okolí Banskej Štiavnice. Nemecká manželka Ondreja II. (1205 – 1235), Gertrúda, darovala v roku 1209 Spiš svojmu bratovi Eckbertovi, biskupovi z Bambergu.

Ničivý nájazd Tatárov z Ázie do Európy zasiahol nielen Spiš, ale aj celé bývalé Uhorsko.21

Kráľ Belo IV. bol nepripravený a celá krajina bola vydaná napospas Tatárom. Táto katastrofa mala za následok rozvrat krajiny a spustošenie mnohých oblastí kráľovstva. Panovník za účelom ich obnovy hromadne povolával hostí, aby sa krajina čím skôr pozviechala z predchádzajúceho úderu a hospodársky i kultúrne sa povzniesla.22

Nemeckí hostia sa usadili hlavne na Spiši, kde prvotným motívom migrácie do tohto pohraničného kraja Uhorska bola, podobne ako v Sedmohradsku, obrana hraníc. Nerastné bohatstvo Spiša umožnilo v ďalšom období rozvoj baníctva.

Na Spiši žijúci Nemci sa ako osadníci aktívne zúčastňovali nielen na dosídľovaní samotného Spiša, ale i na zahusťovaní osídlenia podľa zásad tzv. nemeckého práva v susednom Šariši a v Gemeri.

Uhorský kráľ Štefan V. (1270 – 1272) udelil svojou listinou z roku 1271 spišským mestám rozsiahle výsady23, ktoré platili pre všetko obyvateľstvo osád, ak sa tieto riadili saským právom. Výsady boli formulované v nasledujúcich bodoch: Spišskí Nemci museli platiť každoročne pozemkovú daň vo výške 300 hrivien striebra budínskej váhy, čím sa vykúpili z iných poplatkov a záloh; v prípade zvolania kráľovského vojska boli povinní vyslať 50 kopijníkov pod kráľovu zástavu; ak prišiel panovník so svojimi barónmi na Spiš, museli ho prijať; spišskí Nemci mali právo zvoliť si svojho komesa alebo richtára, ktorý súdil spolu so spišským županom v Levoči, hlavnom meste provincie; zo súdnych poplatkov, ktorých výška sa stanovovala pre každý druh prečinu, mal dve časti dostať spišský župan a tretiu ich komes so spišským županom; každoročne na Kvetnú nedeľu mali prijať účastníkov kráľovskej komory, ktorí urobili výmenu peňazí v priebehu 6 týždňov; povolil sa im slobodný rybolov a poľovačka; mohli klčovať lesy a pôdu spod nich spracovať na oráčiny, ktoré sami využívali; úradníkov, ktorí mali vyberať pozemkovú daň, mali sami vydržiavať až do vybratia celej dane; povolilo sa im hľadať drahé kovy a dolovať ich vo svoj prospech.

Alžbeta v roku 1280 potvrdila právne výsady spišských Nemcov a súčasne stanovila povinnosť platiť desiatok. Ondrej III. v roku 1297 rozšíril toto ustanovenie o platenie 3 mariek pokuty v prípade neplnenia povinností.

V listine kráľa Karola Róberta, ktorou potvrdil roku 1312 a 1328 pôvodné privilégiá i s výlučnou súdnou právomocou spišského grófa, je najstarší zoznam obcí, ktoré sa spravovali saským právom a je ich 44. Ich počet sa časom menil, niektoré vypadli zo zväzku provincie (Kežmarok, Levoča), iné zas doň prijali.

Takto bol na Spiši, popri vlastnej župe a župe spišských kopijníkov od roku 1344 utvorený ďalší samosprávny celok pod názvom Spoločenstvo 24 kráľovských miest (Provincia 24 spišských miest).

Provincia24 sa spravovala podľa vlastného spišského práva (Zipser Willkuhr). Vyvinulo sa zo starého saského, magdeburského, franského a uhorského obyčajového  práva, prispôsobeného tunajším majetkovým, rodinným a verejno-právnym pomerom, ktoré boli zvláštne vzhľadom na udelené privilégiá.25

V mestách sa výsady vzťahovali len na relatívne nepočetnú skupinu mestského patriciátu. Z jeho radov bol volený aj richtár. Do meštianskeho stavu mohol byť prijatý obyvateľ mesta, ktorý spĺňal striktne vymedzené podmienky: pochádzal zo zákonného manželstva, bol mravne bezúhonný, vyučený majster v niektorom remesle, vlastnil dom a majetok a zaplatil istú taxu za prijatie.

Spišské mestá používali Zipser Willkuhr v pôvodnej podobe do 15. storočia. Po zálohovaní 13 spišských miest Poľsku nastali zmeny v súdnictve, pretože poľské mestá používali magdeburské právo.

V roku 1412 sa 13 spišských miest dostalo do zálohu poľským kráľom a zostali v ňom celých 360 rokov. Odovzdaním do zálohu uhorským kráľom Žigmundom poľskému kráľovi Vladislavovi II. bola rozbitá Provincia 24 spišských miest, ktorá im dovtedy zaručovala samosprávu, kultúrne a hospodárske napredovanie a slobodu.26 Úsilie uhorských panovníkov, ale i uhorských snemov o vyslobodenie spišských miest bolo vzhľadom na odpor a rozličné zámienky poľských panovníkov neúspešné. Až roku 1772 pod vplyvom poľsko-ruských konfliktov bola uzavretá aj dohoda o formálnom vypustení spišských miest zo zálohu.27

Formálnu dohodu o zrušení zálohu podpísal 18. septembra 1773 vo Varšave poľský kráľ August Poniatowski.

Všetky zálohované mestá sa domáhali samosprávy, pretože panovníčka Mária Terézia ich chcela začleniť do správy Spišskej župy. Roku 1774 mestá nakoniec samosprávu dostali a po štyroch rokoch – roku 1778 z nich bola utvorená nová samosprávna jednotka Provincia 16 spišských miest. Jej organizačným centrom a sídlom zväzových orgánov sa stala Spišská Nová Ves.28 Prevažnú väčšinu týchto miest tvorilo nemecké obyvateľstvo, ktoré doviedlo Spiš na vysoký stupeň rozvoja.

Ďalšie prúdy nemeckých prisťahovalcov prichádzali na Spiš v období protireformácie. V tomto prípade išlo najmä o tereziánsku a jozefínsku kolonizáciu. To boli aj prví prisťahovalci, o ktorých sa čiastočne vie, odkiaľ, ako a v akom počte prišli.29

Pravdepodobne poslednou migráciou Nemcov na územie Slovenska bolo založenie nemeckej kolónie v Michaloku a Merníku (pri Vranove) v roku 1899. Nemecké obyvateľstvo prišlo z Galície, kde sa predtým dostali z oblasti Tachova. V Merníku pracovali ako ťažiari ortuti.

 

Význam s prínos nemeckej menšiny v historickom vývoji Slovenska:

Od čias Štefana, prvého uhorského kráľa, boli Nemci do krajiny pozývaní predovšetkým ako odborníci, schopní prispieť k  povzneseniu hospodárstva. Na vzniku miest na Slovensku mali veľký podiel práve nemeckí kolonisti a zakladanie miest malo pre rozvoj remesiel prevratné dôsledky.

Zásadné zmeny v remeselnej výrobe na Slovensku sa spájajú s príchodom Nemcov na Slovensko a s následným zakladaním miest. Dedinského remeselníka spätého s poľnohospodárstvom vystriedal osobne slobodný mestský remeselník. Vďaka určujúcemu nemeckému vplyvu a systému výučby mladých remeselníkov, technologická úroveň jednotlivých remesiel na Slovensku bola rovnaká ako v západnej Európe. Nemecký podiel na rozvoji remesiel na Slovensku dokazuje aj množstvo pomenovaní remeselných nástrojov, pracovných postupov a výrobkov, ktoré majú svoj pôvod v nemčine.

Prvé záujmové združenia remeselníkov – cechy, vznikali na Slovensku od 14. storočia. Členmi boli spočiatku len Nemci.30 Prvou formou boli tzv. bratstvá, ktoré združovali remeselníkov okolo oltára niektorého svätca. Artikuly cechu urovnali vzťah k cirkevnej a svetskej vrchnosti, ako i záležitosti medzi členstvom navzájom, medzi učňami, tovarišmi a majstrom. Najvýznamnejšími centrami, z ktorých sa preberali cechové artikuly, boli Bratislava, Trnava, Banská Bystrica, Levoča a Košice. Od 18. a 19. storočia stráca cechovníctvo praktický význam.

Od 13. storočia pozývali uhorskí králi do krajiny nemeckých odborníkov, ktorí dokázali spracovať rudy vzácnych kovov. Tak prišli na Slovensko banskí odborníci z Korutánska a Harzu, z českých krajín a Moravy. Títo postupne založili sedem „dolnouhorských banských miest“ v Hauerlande a sedem „hornouhorských banských miest“ na Spiši.

Najmä stredoslovenské banské mestá ako Kremnica, Banská Štiavnica a Banská Bystrica boli v čase ich rozkvetu v 14. a 16. storočí základom peňažného hospodárstva celého Uhorska. Spoluprácou dvoch podnikateľských rodín – Fuggerovcov z Augsburgu a Thurzovcov zo Spiša – dosiahlo baníctvo Hauerlandu svoj vrchol. Objavenie Ameriky, turecké vojny, morové epidémie a protihabsburské povstania zapríčinili popri decimovaní nemeckého obyvateľstva i zruinovanie a zánik početných banských podnikov. Až počas vlády Márie Terézie došlo k oživeniu banských oblastí a miest Slovenska.

Rozvoj priemyslu na Slovensku je možné dobre postihnúť na vývoji fabrík karpatskonemeckých podnikateľov. Popri baníctve malo Slovensko ideálne predpoklady pre viaceré odvetvia, ako napríklad výrobu plátna, papiera, plechových produktov, ťažbu a spracovanie dreva a pod.31

V oblasti vedy a techniky sú výsledky mnohých karpatských Nemcov vysoko hodnotené. Do análov fyzikálneho pokroku sa zapísal Bratislavčan Ján Andrej Segner ako objaviteľ tzv. Segnerovho kolesa. Jeho súčasník Wolfgang Kempelen zhotovil hovoriaci stroj. Maximilian Hell zo Štiavnických baní pôsobil ako astronóm a riaditeľ hvezdárne vo Viedni. V Spišskej Belej narodený Jozef  Maximilian Petzval je známy ako objaviteľ nového fotografického objektívu.

Banská Štiavnica bola centrom techniky európskeho významu. Gašpar Weindl tu v roku 1627 prvýkrát na svete použil pušný prach v baníctve. Čerpacie stroje Jozefa Karola Hella boli vrcholnými technickými konštrukciami 18. storočia.32

Guttenbergov objav kníhtlače si rýchlo našiel cestu aj na Slovensko. Rozmach kníhtlače sa začal najmä na východnom Slovensku nástupom reformácie. Pre slovenskú kultúru mali veľký význam kníhtlačiarne V. Breuera v Levoči (1624-1740) a J. P. Royera v Bratislave (od 1720).

Prvými periodickými novinami v Uhorsku, ktoré mali dlhú životnosť (do roku 1929), boli nemecké „Pressburger Zeitung“, ktoré prvýkrát vyšli 14. júla 1764.33

Aj v iných regiónoch Slovenska, s výnimkou Hauerlandu, bolo založené vydávanie početných nemeckých novín, ako napríklad v Levoči „Zipser Anzeiger“, neskôr „Zipser Bote“ (1863 – 1908), v Košiciach „Kaschauer Zeitung“ (1872 – 1914), v Nitre „Pannonia“ (1872 – 1897), v Trnave „Tirnauer Wochenblatt“ (1869 – 1880), v Bratislave „Pressburger Tagblatt“ (1870 – 1873,1896 – 1924).

Do štyridsiatych rokov vychádzali: „Westungarische Grenzbote“ (1872 – 1918), od roku 1919 do 1945 ako „Grenzbote“ v Bratislave. „Deutsche Stimmen“ (1934 – 1945) taktiež v Bratislave a v Kežmarku „Karpaten-Post“ (1880 – 1942).

Prevažne mestský charakter nemeckých sídelných oblastí viedol k tomu, že už od 14. storočia sa vyvinulo pozoruhodné vzdelávanie. V dôsledku reformácie sa školstvo v nemeckých mestách silne rozvinulo. Od tohto obdobia nemali iba mestá, ale aj obce vlastné, tzv. Chlebové školy alebo školy na písanie. K najvýznamnejším nemeckým školským ustanovizniam, ktoré navštevovali aj významné osobnosti Slovákov a Maďarov, patrilo bratislavské gymnázium (založené v roku 1606)34 a kežmarské lýceum (založené v roku 1533).35 Európsky význam dosiahla prvá vysoká banícka škola na svete, založené v roku 1762 v Banskej Štiavnici.

Nemci na Slovensku boli a sú kresťania. V nimi novozaložených sídlach postavili vlastné kostoly, ktoré neboli len centrom obce, ale aj ich duchovného života. Vďaka reformácii v 16. storočí, ku ktorej sa spočiatku pripojila väčšina na Slovensku žijúcich Nemcov, sa spojenie s nemeckou materskou krajinou stalo opäť tesnejším.36 Budúci farári študovali na nemeckých univerzitách a v mestách Slovenska sa vybudovalo školstvo podľa nemeckého vzoru (Melanchton). Protireformáciou Habsburgovcov sa konfesionálna štruktúra Nemcov na Slovensku opäť zmenila. Spiš ostal zväčša evanjelický, Bratislava s okolím prevažne katolícka a Hauerland bol takmer úplne katolícky.

Z kultúry je potrebné spomenúť nemeckú architektúru a literatúru. Pre západoslovenskú nemeckú oblasť je typická sakrálna i profánna architektúra mesta Bratislavy, domy nemeckých vinohradníkov (Limbach, Pezinok) a tiež obydlia Habánov. Pre stredoslovenskú oblasť Hauerlandu sú typické mestá Kremnica, Banská Štiavnica, Nitrianske Pravno, v ktorých sa zachovali kostolíky aj súkromné obydlia nemeckého obyvateľstva. Architektúra východoslovenského regiónu je veľmi bohatá. Potvrdzujú to ukážky sakrálneho, mestského i vidieckeho staviteľstva z Kežmarku, Spišskej Soboty, Spišskej Belej, Starej Ľubovne, Spišskej kapituly, Levoče, Smolníka, Bardejova, Medzeva, ako aj pohľad na mohutnú stavbu Spišského hradu.

Literatúra Nemcov na Slovensku mala do druhej polovice 18. storočia konfesionálny a vidiecky charakter. Daniel Speer, Daniel Klech, Jakob Glatz alebo Tobias G. Schröer dosiahli nadregionálny význam. V 19. storočí vzbudil veľkú pozornosť Alfred Marnau, početní sú nemeckí etnografi a básnici, ktorí písali vo svojom nárečí.

Z historického hľadiska zohrali Nemci vo vývoji Slovenska významnú úlohu. Ich príchod znamenal výrazné zmeny v oblasti hospodárskej a sociálnej štruktúry obyvateľstva. Prejavili sa najmä v rozvoji stredovekých remesiel, baníctva a sú späté i s rozvojom slovenských stredovekých miest. Nemeckí hostia značne ovplyvnili vývoj tam, kde sa usadili, a nové formy a technológie v oblasti remesiel  rozširovali i medzi domácim etnikom. Príslušníci nemeckej menšiny prispeli významnou mierou nielen k hospodárskemu ale i kultúrnemu životu na Slovensku.

 

Poznámky a literatúra:

1 Pod označením Slovensko rozumieme teritórium, ktoré sa nachádza na dnešnom území Slovenskej republiky.

2 MAREK, M.: Cudzie etniká na stredovekom Slovensku. Martin : Matica slovenská, 2006, s. 57.

OLEJNÍK, M.: Administratívno-právne a hospodárske aspekty prínosu nemeckej menšiny k formovaniu multietnickej spoločnosti na Slovensku. In: Človek a spoločnosť, roč.  III/ 2000/ č. 3.

4 BEŇKO, J.: Osídlenie severného Slovenska. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1985. s. 146 147.

5 GABZDILOVÁ – OLEJNÍKOVÁ , S. – OLEJNÍK, M.: Karpatskí Nemci na Slovensku od druhej svetovej vojny do roku 1953. Bratislava : Múzeum kultúry karpatských Nemcov, 2004, s. 8.

6 OLEJNÍK, M.: Administratívno-právne a hospodárske aspekty prínosu nemeckej menšiny k formovaniu multietnickej spoločnosti na Slovensku. In: Človek a spoločnosť, roč. III/ 2000/ č. 3.

7 Mošonská župa ležala v severozápadnej časti dnešného Maďarska a v severnej časti rakúskej spolkovej krajiny Burgerland. Na Slovensku boli súčasťou Mošonskej župy len tri dediny: Jarovce, Rusovce a Čunovo, ktoré sú dnes súčasťou Bratislavy. Centrom stolice bolo mesto Mošon, neskôr sa centrum Mošona presunulo do Magyaróvaru. Tieto dve mestá boli roku 1939 spojené do mesta Mosonmagyaróvar. Zdroj: http://sk.wikipedia.org/wiki/Mo%C5%A1on_(%C5%BEupa)

8 HORVÁTHOVÁ, M.: Nemci na Slovensku. Komárno – Dunajská Streda : Lilium Aurum, 2002, s. 10.

9 NAGYOVÁ, H.: Nemecká kolonizácia do Diosegu za vlády Jozefa II. In: Migrácia. Zodp. red. V. Nováková, Dunajská Streda, 2001, s. 86 – 96.

10 GABZDILOVÁ – OLEJNÍKOVÁ, S. – OLEJNÍK, M.: Karpatskí Nemci na Slovensku od druhej svetovej vojny..., s. 9.

11 Hrad mal veľký význam ako politicko-administratívne centrum Bratislavskej župy. Ako strategický bod bol magnetom i pre grófa Východnej marky Henricha II. Jasomirgotta, ktorý spolu s regensburským biskupom a štajerským vojvodom roku 1146 nečakane obsadil Bratislavu. HORVÁTHOVÁ, M.: Nemci na Slovensku ..., s. 12.

12 MARSINA, R.: Legendy stredovekého Slovenska. Budmerice : Rak, 1997, s. 30. 

13  Keď v roku 1271 uhorský kráľ Štefan V. udelil, resp. potvrdzoval spišským Sasom ich rozsiahle výsady, predniesli mu žiadosť, aby im dovolil riadiť sa podľa vlastného práva, čo odôvodňovali argumentom, že sú prostými ľuďmi, ktorí sa nevyznajú v uhorských právnych zvyklostiach. MAREK, M.: Postavenie hosťov v stredovekom uhorskom kráľovstve. In: Historický zborník 12, 1 – 2, 2002. Martin : Matica slovenská, 2002, s. 14.  

14 HALAGA, O. R.: „Dvojité Košice“ a ich opevnenie. In: Historický časopis, roč. 37/ 1989/ č. 4, s. 498 – 499.

15 HORVÁTHOVÁ, M.: Nemci na Slovensku ..., s. 16.

16 HORVÁTHOVÁ, M.: Nemci na Slovensku ..., s. 33.

17 Napr. Solka, Vyšehradné, Kľačno, Tužina, Chvojnica, Malinová a iné ... PÖSS, O.: Karpatskí Nemci. Bratislava : Múzeum kultúry Karpatských Nemcov, 2002. 

18 Zdroj: http://www.weboldhandlova.szm.sk/foto.html

19 Samuel Weber (1835 - 1908) –  syn roľníka, garbiara a dlhé roky i popradského richtára Joannesa Samuela Webera, študoval teológiu, ale i dejepis, zemepis a prírodné vedy v Jene. Ako farár v Spišskej Belej pracoval 48 rokov. Jeho práca sa neobmedzila len na cirkevný život. Bol predsedom Spišského evanjelického farárskeho spolku, založil Ženský a mládežnícky spolok, inicioval vznik Dobrovoľného hasičského zboru, bol spoluzakladateľom Belianskeho svojpomocného spolku, členom Municipálneho výboru spišskej stolice. Vďaka jeho iniciatíve vznikla tabaková továreň. Bol predsedom Spišského dejepisného spolku a Karpatského múzea v Poprade. Bol autorom mnohých monografií a štúdií z histórie Spiša od 12. po 18. stor. Jeho práce dávajú obraz o mestách, remeslách, osobnostiach, národopise i prírode Spiša. Viac k tejto téme pozri: Z minulosti Spiša III. – IV. Zost. Ivan Chalupecký. Levoča : Spišský dejepisný spolok, 1998.

20 Jarmila Marcinková vo svojej práci Regionalgeschichte der Zips tvrdí, že prvá vlna nemeckých kolonistov zasiahla Spiš pravdepodobne v 2. polovici 12. storočia, pričom to boli pravdepodobne Flámi chudobní bezzemkovia alebo baníci.  MARCINKOVÁ, J.: Regionalgeschichte der Zips. Košice : Vysoká vojenská škola letectva gen. M.R. Štefánika, 1994, s. 9.

21 Branislav Varsik vo svojej štúdii Boli Tatári roku 1241 na Spiši? uvádza, že na konferencii o dejinách stredovekých miest konanej v Levoči 5. – 7. októbra 1971 vyslovil jeden účastník pochybnosť, či Tatári boli už v roku 1241 na Spiši. Podľa neho je preto potrebné bližšie sa zaoberať touto otázkou a poukázať na doklady a fakty, ktoré ju bližšie objasňujú. Podľa Varsika roku 1241 na Spiš prenikol len jeden výzvedný útvar Tatárov. Keďže cez jarné mesiace sa musel spišský ľud skrývať a nemohol sa venovať jarným prácam, malo to za následok veľkú biedu a nedostatok, ktoré sú nadchodcami chorôb. To všetko spôsobilo silný úbytok obyvateľstva, ktorý sa vyrovnával vlnou prisťahovalcov, saského obyvateľstva. VARSIK, B.: Boli Tatári roku 1241 na Spiši? In: Spišské mestá v stredoveku. Zost. R. Marsina. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1974. s. 27 – 31.

Taktiež J. Marcinková v práci  Regionalgeschichte der Zips uvádza, že Tatári prišli do oblasti Spiša roku 1241. Cez Spiš vraj tiahla len výzvedná skupina, ale i tá zanechala obrovské škody. O katastrofe tatárskeho vpádu svedčia i vypálené a vyľudnené dediny a presun obyvateľstva do jednotlivých dedín. Počet obyvateľov sa prudko znížil. J. Marcinková  uvádza prítomnosť Tatárov i v Kežmarku, na čo vraj poukazuje meno kopca Tatárka. Podľa Marcinkovej tradícia hovorí o veľkej bitke pri Vojňanoch, ktoré ležia blízko Tatárky.  MARCINKOVÁ, J.: Regionalgeschichte der Zips, s. 8.

22 MAREK, M.: Postavenie hosťov v stredovekom uhorskom kráľovstve, s. 20.  

23  Michal Suchý vo svojej štúdii tvrdí, že toto privilégium Štefana V. významnou mierou prispelo k tomu, že Spiš bol už v stredoveku krajom s najhustejším mestským osídlením na Slovensku. SUCHÝ, M.: Spišské mestá v poľskom zálohu. In: Spišské mestá v stredoveku, s. 55.

24 Najpravdepodobnejšie do nej patrili tieto spišské mestá: Spišská Belá, Ľubica, Spišská Nová Ves, Poprad, Spišské Vlachy, Veľká, Spišské Podhradie, Spišská Sobota, Vrbov, Tvarožná, Ruskinovce, Stráže pod Tatrami, Matejovce, Veľký Slavkov, Mlynica, Bystrany, Žákovce, Hrabušice, Spišský Štvrtok, Iliašovce, Harichovce, Odorín a Kurimany. HORVÁTHOVÁ , M.: Nemci na Slovensku ..., s. 45.

25 Štefánia Mertanová vo svojej štúdii tvrdí, že napriek tomu, že sa z obdobia pred tatárskym vpádom nezachovali písomné pamiatky, možno predpokladať, že spišskí Nemci už vtedy žili vlastným právom, odlišným od krajinského práva. MERTANOVÁ, Š.: Vznik a vývoj spišského práva. In: Spišské mestá v stredoveku, s. 91.

26 Do zálohu sa dostalo 13 spišských miest patriacich do Provincie spišských miest: Spišská Nová Ves, Ľubica, Spišská Belá, Ruskinovce, Tvarožná, Vrbov, Spišské Podhradie, Spišské Vlachy, Poprad, Veľká, Spišská Sobota, Stráže pod Tatrami a Matejovce – ako aj tri korunné kráľovské mestá – Podolínec, Hniezdne, Stará Ľubovňa a Ľubovniansky hrad s jeho poddanskými obcami.

27 5. 11. 1772 zástupcovia 13 spišských miest zložili v Spišskej Novej Vsi prísahu vernosti uhorskej kráľovnej do rúk spišského župana Jána Csákyho, ktorý potom prevzal do uhorskej správy Ľubovniansky hrad. 10. 11.1772 zložili prísahu vernosti i mestá Stará Ľubovňa, Podolínec a Hniezdne. Suchý, M.: Spišské mestá v poľskom zálohu, s. 71.

28 CHALUPECKÝ, I.: Prehľad vývoja verejnej správy na Spiši. In: Sborník archivních prací XIII. Praha, 1963, s. 138 – 139.

29 V roku 1785 – 1787 prišlo do Starej Ľubovne 83, do Lechnice 28 a do Matejoviec 23 prevažne švábskych rodín. Zväčša prichádzali roľnícke rodiny, ale v archívnych prameňoch sa nachádzajú aj zoznamy neúplných rodín, vdovcov s deťmi, resp. manželov bez detí. HORVÁTHOVÁ, M.: Nemci na Slovensku ..., s. 47.

30  Mnohé mestá v stredoveku ostali natrvalo prevažne nemeckými a slovenskú zložku v nich tvorili zväčša iba príslušníci najnižších sociálnych skupín – vrstiev a aj vykonávanie remesla a členstva v cechoch bolo rezervované výlučne pre príslušníkov nemeckej národnosti. MARSINA, R.: O národnostnej štruktúre stredovekých miest. In: Historický časopis, roč. 29/ 2000/ č. 5. s. 683 684. Pozri aj: MARSINA, R.: Výsady pre žilinských Slovákov z roku 1381. In: Národnostný vývoj miest na Slovensku do roku 1918. Martin : Osveta, 1984. s. 20.

31 S príchodom početných nemeckých rodín sa na Slovensku rozvinula sklárka výroba. Nadregionálny význam dosiahli tieto rodinné fabriky: Wein v Kežmarku (tkáčstvo), Cziser (papier) a 1. spišský parný pivovar v Poprade, C. A. Scholtz v Matejovciach (domáce potreby, smaltovaný tovar), Grüneberg (kefy), bratia Steinovci (pivovar) a Manderla (spracovanie mäsa) v Bratislave. V Hauerlande a na Spiši vznikli početné družstvá, ako napríklad v Nitrianskom Pravne plátenníci (Anton Scherlsig) alebo vo Vyšnom a Nižnom Medzeve hámorníci (Pöhm, Göbl, Gedeon). PÖSS, O.: Karpatskí Nemci, s. 32.

32 PÖSS, O.: Karpatskí Nemci, s. 36.

33 Zdroj: http://sk.wikipedia.org/wiki/Pressburger_Zeitung

34 Študovali tu napríklad: Janko Kráľ, Ľudovít Štúr, Ján Kalinčiak, Michal Miloslav Hodža či Milan Rastislav Štefánik a mnohí iní.

35 Tu študovali napríklad: Pavol Országh-Hviezdoslav, Ján Chalupka, Janko Jesenský, Martin Kukučín, Karol Kuzmány, Pavol Jozef Šafárik a mnohí ďalší.

36 PÖSS, O.: Karpatskí Nemci, s. 26.

 

Die Geschichte der deutschen Ansiedlung auf dem Gebiet der Slowakei bis Anfang des 19. Jahrhunderts

Die Studie beschäftigt sich mit der Problematik der Ansiedlung der Slowakei von der deutschen Bevölkerung bis Anfang des 19. Jahrhunderts. Aus der Zeitgeschichtspunkt handelt es sich um 7 Jahrhunderte. Es gab vier einzelne Eingangsetappen der deutschen Bevölkerung in die Slowakei. Die erste war die Kolonisation nach dem deutschen Recht in 12. – 14. Jahrhundert, dann folgte die Etappe, die mit der Gegenreformation in Europa in 16. – 17. Jahrhunderten verknüpft wurde. Die dritte Etappe gehörte zu dem Zeitraum des 18. Jahrhunderts, die vierte zum 19. Jahrhundert.

Auf dem Gebiet der Slowakei haben sich die Deutschen in drei Gebieten angesiedelt, und zwar: in Bratislava und Umgebung, in Hauerland und in der Zips.

Aus der historischen Sicht spielten die Deutschen in der Entwicklung der Slowakei eine bedeutende Rolle. Ihr Eingang in die Slowakei bedeutete viele wichtige Veränderungen auf dem Wirtschaftsgebiet und in dem Sozialgefüge der Bevölkerung. Es wurde vor allem in der Entwicklung der Handwerke und des Bergbaues sichtbar. Die Zugehörigen der deutschen Minderheit haben mit einem bedeutenden Maß nicht nur zum wirtschaftlichen, sondern auch zum kulturellen Leben in der Slowakei beigetragen.