Jazykové mýty a ich poslanie

Viktor Krupa (kaorvikr@savba.sk), Slavomír Ondrejovič (slavoo@juls.savba.sk)

 

Mýty bývajú úzko späté s náboženskými predstavami a zvyčajne ich kladieme do obdobia úsvitu histórie alebo prehistórie národov. Názory na ich funkcie sa rozchádzajú, no nemožno celkom poprieť ani istú ich poznávaciu hodnotu. Mýty v minulosti neslúžili – na rozdiel od rozprávok – čírej zábave či rozptýleniu, ale predstavovali výsledok pokusov pochopiť kardinálne otázky ľudskej existencie: vzniku sveta, pôvodu božstiev, ľudí, jazykov, zmysel ľudského života nevynímajúc, prečo ich ľudstvo vnímalo vážne. Archaické mýty celkom určite predstavujú druh filozofovania aj napriek tomu, že niektorí bádatelia radi podčiarkujú ich iracionalitu. S fantastickými rozprávkami majú mýty spoločnú rozvinutú obraznosť. Na rozdiel od rozprávok (a poézie) obraznosť v mýtoch nemá ornamentálne poslanie a je symptómom včasnej (“metaforickej”) fázy utvárania abstraktných termínov.

Čím hlbšie prenikáme do minulosti archaických jazykov, tým nachádzame menej prostriedkov na vyjadrovanie všeobecných abstraktných (“nepredmetných”) pojmov, keď sa musí vyjadrovať všeobecné cez jednotlivé. Uveďme na tomto mieste podľa I. M. Ďjakonova aspoň pár príkladov zo sumerčiny 3. tisícročia pred n. l., ktoré môžu povedané veľmi dobre potvrdiť: ik-kid v tomto jazyku znamená otvoriť (doslovne “buchnúť do dverí” – týka sa to napr. aj otvorenia námornej cesty); mi-dug je nežne (doslova “hovoriť po žensky”); ama-r-gi oslobodenie (doslova “návrat k matke”); nig-šu majetok (doslova “vec ruky”); níg-mí-us veno (doslova “vec poskytnutá žene”); nam lugal kráľovská moc (doslovne “údel veľkého človeka”) (Ďjakonov 1990, s. 23 – 24). Podobne v staroegyptskom jazyku sa štedrosť vyjadruje ako “vystieranie ruky”, radosť ako “vyťahovanie srdca”, neúnavnosť ako “vychádzanie srdca” (Petrovskij 1958, s. 66).

E. R. MacCormac (1976) presvedčivo ukázal, že striktné oddeľovanie mýtu od vedy je niekedy násilné a nezodpovedá skutočným vzťahom mytológie a vedy. Ani prítomnosť poznávacej funkcie nie je ešte a priori zárukou imunity voči omylom. Pravda, mýty ako spoločný majetok celej society popri poznávacej funkcii neraz zohrávali významnú úlohu aj pri upevňovaní celistvosti a jednoty etnika, a to nielen jednoty v synchrónnom reze, ale aj jednoty na časovej osi – teda jednoty všetkých živých generácií s tými, čo žili kedysi, i s tými, ktorí sa ešte len narodia. Mýty slúžili ako nástroj na zachovanie kultúrnohistorickej identity, ako prostriedok upevňovania odolnosti voči rozkladným vplyvom zvonka. V tomto zmysle musíme niektorým mýtom priznať priamo systémotvorné poslanie.

Je zrejmé, že mýty sa vytvárajú a fungujú i dnes. Pritom, prirodzene, tie, ktoré vznikajú v súčasnosti, plnia viaceré funkcie rovnako ako mýty známe z dávnej minulosti. Veľmi často bývajú cestou úniku pred nepríjemnou realitou (porov. Tolkien 1964, resp. Tolkien 1992) a poskytujú tak človeku istú útechu i útočisko. Nie sú však ani dnes zriedkavé mýty, ktoré stmeľujú spoločenstvo ľudí a upevňovaním sebavedomia zvyšujú jeho životaschopnosť vo frikciách s inými spoločenstvami, a to aj v tom prípade, že vychádzajú z celkom iluzórnej poznávacej funkcie a keď ich tvorcovia nie sú anonymní. Prítomnosť poznávacej funkcie (aj iluzórnej) je totiž dôležitou stránkou zmysluplnosti jestvovania mýtov v modernej spoločnosti, najmä tam, kde vedeckosť má takú váhu, že sa ňou argumentuje (aspoň verbálne) i v politike. Podstatné sú však zrejme ciele a motívy mýtotvorby.

Dôležitý v tomto kontexte je etnocentrizmus. Je natoľko závažným komponentom kmeňového či etnického povedomia v prehistórii i v ranej histórii azda všetkých národov, že stvorenie sveta sa v starých mýtoch vlastne zhoduje so stvorením územia či ostrova, kde sídli príslušný kmeň alebo etnikum. Ani neskôr, keď ich príslušníci postupne nadväzovali živšie styky s okolitými etnikami, onen pocit “stredovosti” sa nemusel vytratiť. Číňania pokladali svoju vlasť za krajinu stredu (Čung-kuo), kým Japonci boli hrdí na to, že Japonsko je, ako oni hovorili, “hora sveta”, a má teda zo všetkých krajín najbližšie k bohom. Mangajčania pokladali všetky okolité ostrovy za snové – skutočnými ľuďmi boli len oni sami a vo všetkých obyvateľoch ostatných ostrovov videli démonov (Gill 1876). Možno i starí Slovania inklinovali k podobnému postoju vo vzťahu k okolitým etnikám. Bezprostrední západní susedia boli pre nich “nemí”, lebo neovládali ich jazyk. Preto si zasluhovali pomenovanie Nemci, zatiaľ čo pomenovanie Slovan sa podľa všetkého vzťahuje na tých, čo vládli slovom, čiže vedeli hovoriť. Mimochodom, aj nás môže hriať vedomie, že geografický stred Európy sa nachádza – aspoň podľa výpočtov niektorých – pri slovenskej obci Krahule a že Slovensko je srdcom Európy. Byť v srdci, uprostred niečoho, alebo na vrcholku niečoho jednoznačne implikuje pozitívne hodnotenie, ktoré je podľa všetkého v prvom prípade skôr emocionálne a v druhom prípade mocenské.

I. M. Ďjakonov v pozoruhodnej práci Archaické mýty starovekého Východu a Západu (1990) výstižne upozorňuje na príčinu vzniku novovekých mýtov: “Neemocionálne logické tvrdenia nepôsobia s dostatočnou intenzitou na vedomie más a ako také takmer vždy zostávajú výsadou výlučne odborníkov mysliteľov. Preto sa ideologické konštrukcie halia do mytologického rúcha” (s. 62). V danej súvislosti tento autor hovorí najmä o sekundárnych mýtoch (vo vzťahu k archaickým), ktoré sa usilujú napríklad o odstránenie sociálnej nespravodlivosti i rozličných psychických problémov, hoci nezriedka, ako sme spomínali vyššie, formou úniku. V spojitosti s jazykom (a nielen s jazykom) nemožno zabudnúť ani na terciárne mýty, ktoré sa opierajú o dokázateľne nepravdivé predstavy alebo názory. Ani to však ešte nemusí vždy znamenať, že by boli vedomým klamstvom. Avšak sú aj také. Keď sa stráca viera v pravdivosť, mýtus sa niekedy mení na rozprávku (ako klasické mýty, ktoré prešli do kategórie krásnej literatúry), alebo – to je ten horší prípad – na cielenú manipuláciu. Príkladov tohto typu sa nájde viac ako dosť, a to, pravdaže, najmä vo vzťahu mocných a vládnucich k slabým a ovládaným.

Pre niektorých anglických misionárov boli Maoriovia deťmi či – zasa inokedy – spojencami diabla. Číňania a Japonci hodnotili ostatných ľudí ako podradných barbarov a k ich jazykom sa dlho správali pohŕdavo. Z našej vlastnej minulosti poznáme odmietanie existencie Slovákov ako národa zo strany oficiálnej uhorskej štátnej ideológie (pre širšie vrstvy podávanej napríklad heslom Tót nem ember, podrobne k tomu  Krupa,  Ondrejovič, 1998), z čias Tretej ríše je to kategorizácia časti predstaviteľov druhu Homo sapiens ako podľudí a pod.

Osobitnú kategóriu tvoria čisto jazykové mýty. Takmer každý národ pokladá svoj jazyk za krásny, dokonalý a užitočný (čo možno považovať za nábeh na mýtus), hoci poznáme i výnimky. Napríklad obyvatelia Rarotongy na Cookových ostrovoch a takisto obyvatelia Americkej Samoy pokladajú angličtinu za omnoho užitočnejšiu ako svoj materinský jazyk, ktorý v dôsledku takéhoto postoja nevedomky odsudzujú na rýchly zánik. Pozitívny vzťah k vlastnému jazyku však prevláda vo väčšine vyspelých spoločenstiev. Slovenčina sa zdá krásna a ľubozvučná Slovákom, ruština Rusom, taliančina Talianom, španielčina Španielom – a, samozrejme, aj holandčina Holanďanom, hoci príslušníci iných národov tento posledne menovaný jazyk vnímajú skôr ako drsný pre niektoré jeho (v ich ponímaní) “kakofonicky” znejúce hlásky. Eufónia je vlastnosť, ktorá sa nedá vždy postihnúť objektívnymi metódami a nezriedka je jednoducho fikciou.

Pozitívne hodnotenie vlastného jazyka niekedy implikuje negatívne hodnotenie iných jazykov. Starovekí Gréci a Rimania opovrhovali jazykmi svojich susedov ako barbarskými. Práve vinou takéhoto postoja dnes nevieme takmer nič o etruštine, hoci etruským susedom Rimania vďačia za značnú časť svojej kultúry. Aj mnohé súčasné jazykové mýty majú tendenciu vynášať svoj vlastný jazyk a priamo či nepriamo znevažovať iné jazyky, najmä jazyky okolitých národov. Pravdaže, pravá príčina takéhoto kontrastného hodnotenia sa nachádza mimo jazyka – zvyčajne v rovine politických ambícií, občas však zrejme aj zakomplexovanosti či, naopak, v prehnanom národnom sebavedomí.

Mýtos je v jazykovednej sfére prítomný na viacerých hladinách. Mýtickú príchuť má napr. aj viera v magickú moc jazyka, ktorá je stará ako samo ľudstvo. Jej prejavom je napríklad slovné tabu, ktoré dočasne alebo i natrvalo zakazuje používať niektoré slová. V tahitčine pred príchodom Európanov tabuizácii podliehali všetky slová pripomínajúce mená náčelníkov. Boli to slová, ktoré akoby patrili náčelníkom. Uvedený zvyk nie je ťažké pochopiť, ak si pripomenieme, že osoba náčelníka bola v daných podmienkach tabuizovaná tak silne, že dokonca všetko, na čo položil ruku, stávalo sa automaticky jeho vlastníctvom a nik iný sa príslušnej veci nesmel dotknúť pod trestom smrti.

Slovné tabu sa mohlo ďalej vzťahovať i na rečové zvyklosti počas lovu alebo zberu lesných plodín. Karamovia na Centrálnej vysočine vo vnútrozemí Novej Guiney doteraz používajú pri zbere pandanových orechov takzvaný “pandanový” jazyk. Keby totiž v lese hovorili “obyčajným” jazykom, mohlo by sa stať, ako verilo a stále verí toto domorodé obyvateľstvo, že orechy, ktoré zbierajú, budú zhnité, vodnaté alebo prázdne. “Obyčajnému” jazyku sa Karamovia vyhýbajú i vtedy, keď spracúvajú mäso kazuárov. Podstata pandanového jazyka spočíva v tom, že sa domorodci vyhýbajú slovám, ktoré by mohli uškodiť pandanovým orechom a radšej používajú slová obyčajného jazyka v posunutom význame (podrobnejšie o tom Pawley 1992).

Iný prúd presvedčenia o vnútornej sile jazyka môžeme sledovať od čias W. von Humboldta, ktorý jazyk pokladal za jednu z hlavných tvorivých síl v dejinách ľudstva a za stelesnenie duše národa. Obdobné názory nachádzame u nemeckých jazykovedcov 20. storočia, napríklad u L. Weisgerbera (1959). B. L. Whorf, tvorca teórie jazykovej relativity, ktorý uvažoval o paralelách medzi jazykovými štruktúrami (najmä gramatickými kategóriami) na jednej strane a vlastnosťami myslenia na strane druhej (zamýšľal sa dokonca nad ich vplyvom na správanie komunikantov), nepokladal európske jazyky za hodnotnejšie než tzv. exotické jazyky, ale skôr naopak (Whorf 1956).

Veľmi rozšíreným mýtom v minulosti bolo presvedčenie, že domorodé jazyky či jazyky bez písomnej tradície sú primitívne a nerozvinuté. Dokonca aj niektorí odborníci sa domnievali, že sa stačí naučiť niektorý z týchto jazykov a budeme vedieť, ako komunikovali naši predkovia v dávno minulých dobách. Svojím spôsobom je poučný prípad známeho spisovateľa Adelberta von Chamisso, ktorý sa zúčastnil na jednej z významných ruských plavieb do Tichomoria (1815 – 1818) a navštívil aj Havajské ostrovy. Zrejme ovplyvnený čítaním vtedajšej vedeckej literatúry vyhlásil, že havajčina je detinský bľabot, a teda že je to celkom primitívny jazyk. Keď sa však po havajsky naučil, jeho postoj k nej sa diametrálne zmenil. Napísal dokonca gramatiku havajčiny a nezabudol poznamenať, že je to jazyk ako hociktorý iný. Zabudnuté stopy presvedčenia o existencii tzv. primitívnych jazykov nájdeme dokonca v knihe M. Morávka Lidská řeč (vyšla v r. 1969); v nej autor vážne tvrdí, že severoamerickí Arapahovia sa potme vlastne nemôžu dorozumievať, lebo majú veľmi skromnú slovnú zásobu a vypomáhajú si posunkami, ktoré v noci nevidieť. Pravda, Morávek nebol lingvistom, ba ani etnológom. Prekvapujúcejší je postoj významného etnológa B. Malinowského, ktorý napísal (v roku 1923), že "V primitívnom jazyku celej gramatickej štruktúre chýba presnosť a určitosť nášho (rozumej anglického) jazyka, hoci v istých konkrétnych prípadoch je táto štruktúra mimoriadne výrečná". A mýlil sa určite i vtedy, keď konštatoval, že “divošský” jazyk predstavuje vlastne iba sumu voľných výpovedí.

Mnohí sa domnievali, že jazyky spoločností, ktoré neprešli urbanizáciou a industrializáciou, majú malú slovnú zásobu i “málo gramatiky”, t. j. málo gramatických pravidiel, ak vôbec nejaké sú (Salzmann 1996, s. 174). Pri pokusoch o osvojenie si takýchto jazykov sa však ukázalo, že niektoré sú také zložité, že ich bádatelia takmer ani nemohli zvládnuť. Napr. v slovesnej morfológii jedného z indiánskych jazykov takelma, ktorý “objavil” a opísal E. Sapir, sa uplatňujú prefixy, sufixy, infixy, reduplikácia slabík, početné slovesné spôsoby (vrátane potenciálneho a inferenčného), rozkazovací spôsob prítomný i budúci (ten vyjadruje príkaz, ktorý má byť splnený v istom označenom alebo aspoň naznačenom budúcom čase), samozrejme, používa sa tu kategória čísla, rodu, spôsobu, vidu atď. (Salzmann 1996, 174 – 175). Pri hodnotení efektívnosti jazyka v nijakom prípade nejde a ani nemôže ísť o jednoduchosť či zložitosť gramatiky.

Lingvisti dnes vzťahy medzi jazykmi hodnotia ako rovnoprávne, aj keď pripúšťajú, že nie všetky sú ekvivalentné. Jednotlivé jazyky slúžia členom spoločenstva, ktoré ho používa, a pýtať sa preto môžeme len na to, či je napr. daná slovná zásoba dostatočná na to, aby slúžila sociokultúrnym potrebám príslušného spoločenstva. Nikoho nemôže prekvapiť, že Eskimáci majú viac názvov a jemnejšie diferencujú druhy ľadu či snehu než napr. nomádi Kalaharskej púšte, ktorí sa zasa vyžívajú v pomenovaniach druhov piesku, kým zasa ľudia žijúci v dažďových pralesoch majú také vedomosti o pomenovaniach tamojšieho rastlinného sveta, že by im ich mohli závidieť všetci botanici.

 

* * *

 

V odlišnej podobe a z odlišných dôvodov sa ustálil mýtos japonského jazyka. Bázou, z ktorej vyrástol, bol pocit výnimočnosti Japonska vo svete, umocňovaný geografickou izolovanosťou ostrovnej ríše od kontinentálnej Ázie, a teda vlastne od celého ostatného sveta, ale aj vierou v pôvod cisárskej dynastie u bohyne slnka. To všetko po nástupe rodu Tokugawovcov v 16. st. umocnila dvestopäťdesiatročná takmer hermetická politická a do značnej miery i kultúrna izolácia Japonska od zahraničia. V 18. storočí sa aj v tejto krajine našli vzdelanci, ktorí Európanov považovali za démonov (podrobne Krupa 1994). Dôležitá v tejto súvislosti je zrejme i skutočnosť, že Japonsko bolo po prvý raz vo svojich dejinách okupované cudzou armádou až v roku 1945 (po zdrvujúcej porážke v 2. svetovej vojne). Do uvedeného roku okolnosti žičili vzniku celého komplexu predstáv o osobitosti, ba až unikátnosti japonského národa, jeho kultúry, spôsobu života i jazyka. Do uvedeného komplexu dobre zapadá aj sama japončina, lebo jej príbuzenské zväzky s ostatnými jazykmi sú doteraz predmetom dohadov a špekulácií (väčšina lingvistov predpokladá, že jej geneticky najpríbuznejším jazykom je kórejčina, pričom malajsko-polynézske prvky, ktoré sa v nej takisto vyskytujú, sú pravdepodobne výpožičkami) a ani jej pôvod zatiaľ nie je adekvátne vysvetlený. Japončina je osobitý jazyk nielen vďaka spomínanej genetickej izolovanosti, ale aj v dôsledku komplikovaného písma a bohatej slovnej zásoby, pričom obidve tieto zložky korelujú s tendenciou dobre známou z dejín japonskej kultúry vo všeobecnosti – s tendenciou selektívne prijímať a akumulovať, no nevzdávať sa ničoho vlastného. V slovnej zásobe zreteľne badať tendenciu priradiť každému novému javu (najmä importovanému) nové pomenovanie, hoci v mnohých jazykoch sa dáva podľa možnosti prednosť sémantickej úprave (posunu, zúženiu, rozšíreniu významu a pod.) domáceho slova. Nášmu slovu srdce zodpovedajú aspoň tri japonské výrazy: kokoro (pôvodné japonské slovo) sa vzťahuje na srdce v zmysle sídla citov a rozumu, dobrosrdečnosti a pod.; šinzó (kompozitum z koreňových morfém čínskeho pôvodu) je srdce ako anatomický termín a háto (z anglického heart) označuje napr. srdce v kartách. Slovo kimo pečeň (pôvodný výraz) označuje i sídlo citov, myseľ a odvahu, kým kanzó (zasa kompozitum sinojaponského pôvodu) sa vzťahuje na pečeň ako telesný orgán a reba (z anglického liver) je pečeň na jedálnom lístku. Ryža je základom japonskej stravy a rozličné fázy rozvoja resp. spotreby tejto rastliny sa označujú domácimi slovami ine, kome, gohan. Na označenie novinky, akou je ryža s curry, sa použila výpožička raisu-karé alebo karé-raisu a dokonca aj pre ryžový papier sa používa výpožička raisu-pepa. Možno tu spolupôsobí aj snaha označiť cudzí jav cudzím slovom, teda i lingvisticky a psychicky delimitovať to, čo je japonské, od nejaponského. Napokon, naznačuje to aj N. Macuo, keď tvrdí, že pôvodné japonské slová ani nemôžu vyjadrovať cudzie pojmy (Macuo 1982, s. 78).

Podobne ako niektorí nemeckí lingvisti aj Š. Watanabe hovorí o “duchu jazyka”. Do kontaktu s “duchom japonského jazyka” prichádzajú podľa neho iba Japonci, pri preklade japonskej básne do iného jazyka sa vraj tento duch jazyka vytráca. Pritom však Š. Watanabe nevyzdvihuje a nechváli logickosť japončiny, ale práve naopak: jej iracionalitu – akoby Japonci cez japončinu spoznávali svet úplne odlišným a neopakovateľným spôsobom. Tieto tvrdenia veľmi pripomínajú Whorfov relativizmus, hoci Whorf pritom netvrdil, že by si cudzinec nedokázal osvojiť napr. indiánsky jazyk hopi a takto preniknúť do hopijského jazykového obrazu sveta. Súčasťou japonského jazykového mýtu je však podľa všetkého presvedčenie, že cudzinec “duch japončiny” a priori nemôže zvládnuť.

Slovná zásoba dnešnej japončiny pozostáva z vrstvy pôvodných japonských slov, z veľmi početnej vrstvy slov čínskeho pôvodu a z narastajúcej vrstvy slov inojazyčného, zväčša anglického pôvodu. “Duch japončiny” je podľa Watanabeho napriek tomu vlastný iba japonským slovám s čisto domácou etymológiou; slová čínskeho pôvodu sa podľa neho používajú vtedy, keď pracuje intelekt (Watanabe 1974). Vzniká dojem, akoby Watanabe v duchu japonskej zdvorilosti vyzdvihoval svoju materčinu nie priamočiaro, ale pomocou prívlastkov, ktoré by sme my, Európania, mohli pokladať za hanlivé či nežiaduce. R. A. Miller tu hovorí o istom masochizme (Miller 1977, s. 38), no pravým cieľom podobných prejavov bude skôr upozorňovanie na vlastné hodnoty.

Trochu ináč sa veci podávajú v publikácii Masuda Foundation, kde sa od zdvorilej skromnosti prechádza k sebavedomému konštatovaniu, že Japonsko má vlastnú vedeckú logiku, ktorá je výslovne analógovej povahy, zatiaľ čo západná vedecká logika sa opiera o myslenie digitálneho typu (Masuda Foundation 1990). Tento mýtus je dvojnásobne prekvapujúci. Po prvé preto, lebo jeho pôvodcovia sa tvária, akoby v Európe nikto nič netušil o jestvovaní analógového kódovania, a po druhé preto, že schopnosť myslieť analógovým spôsobom sa rozširuje od Japoncov na všetkých Ázijčanov. Mýtos sa tu presúva z roviny jazyka a myslenia na rovinu ideológie slúžiacej v podstate rasistickým koncepciám. Vyskytol sa i názor, že unikátnosť japončiny a jej nedostupnosť príslušníkom iných národov vyplýva z toho, že Japonci majú mozog odlišný od iných národov. Cunoda pritom upozorňuje, že už i štúdium iných jazykov zbavuje Japoncov ich výnimočných schopností (Cunoda 1978).

Japonské jazykové mýty sledujú ciele, ktoré prekračujú hranice lingvistiky. Úlohou uvedených mýtov je v prvom rade podčiarknuť – cez zvláštnosti japončiny – výnimočné vlastnosti Japoncov ako takých a upevniť “vedeckými argumentmi” jedinečné postavenie i poslanie japonského národa, ku ktorému sa hlásili japonskí vzdelanci už v období dávno pred otvorením sa krajiny Západu v druhej polovici 19. storočia. Treba však v záujme spravodlivosti doplniť, že mýtus o jedinečnosti japončiny nie je ani zďaleka krédom všetkých japonských lingvistov a Japonci nie sú jediným národom sveta, ktorý sa môže pochváliť bohatou jazykovou mýtotvorbou. Aj jazykové mýty iných národov často sledujú obdobné zámery.

Iným ázijským národom, ktorý si takisto vytvoril rozsiahlu a pestrú jazykovú mytológiu, sú Turci. Po úspechu mladotureckého hnutia v roku 1908 sa otvorila cesta k demokratizácii tureckého jazyka, v tom čase celkom presýteného arabskými a perzskými vplyvmi. Najmä žurnalisti a spisovatelia začali písať jazykom bližším hovorovej reči. V prostredí mladoturkov sa však tešila obľube najmä šovinistická ideológia panturkizmu či turanizmu, ktorá si vytýčila za cieľ utvorenie spoločného štátu všetkých turkických národov, samozrejme, pod vedením osmanských Turkov (Celnarová 1989). Očistu turečtiny od záplavy arabských i perzských prvkov (pričom sa nekládli prekážky výpožičkám z európskych jazykov) a modernizáciu jazyka treba hodnotiť kladne. Dynamika jazykových zmien sa ešte zrýchlila po páde sultanátu a po vzniku republiky na národnom princípe. V roku 1928 sa namiesto nevyhovujúceho arabského písma zaviedla latinka. Bol to významný medzník vo vývine Turecka usilujúceho sa o príklon k Európe a o celkovú modernizáciu života. Turečtina sa však zbavovala arabských a perzských slov takým závratným tempom, že utrpela jej zrozumiteľnosť, a to aj zásluhou početných neologizmov vytváraných z domácich zdrojov. Národnú hrdosť Turkov mali povzniesť pokusy o odhalenie domnelých súvislostí či príbuzenských zväzkov turečtiny so starovekými jazykmi Blízkeho východu – s vymretými jazykmi Anatólie, so starými jazykmi Arábie, Mezopotámie, predovšetkým však so sumerčinou, ako aj s jazykmi antického Stredomoria. Do tejto situácie vhodne zapadla tzv. slnečná teória (günes-dil-teorisi), podľa ktorej turečtina je najstarší a najkultúrnejší jazyk sveta, a teda aj zdroj, z ktorého vznikli ostatné jazyky sveta. Vyznavači tejto teórie etymologizovali, ako to v takýchto prípadoch býva, až príliš voľne. Napríklad slovný koreň [social], internacionalizmus známy vo všetkých európskych jazykoch, sa odvodzoval od tureckého slova soy “rod”. Slovný koreň [elektrik] od tureckého slova iltirik “svetlo”, slovo [botanika] od tureckého bitki “rastlina” a koreň [termál] od tureckého ter “telo”. Táto “slnečná teória” mala aj pozitívny účinok, lebo zvoľnila tempo jazykovej reformy. Tým vznikla možnosť vzdať sa radikálneho očisťovania turečtiny od cudzích slov – veď v duchu logiky tejto teórie si turečtina vlastne brala z iných jazykov iba to, čo im kedysi dávno sama poskytla. Po smrti Mustafu Kemala, “otca vlasti”, však našťastie aj slnečná teória veľmi rýchlo narazila i doma na tvrdú kritiku (Kononov 1976, s. 71 – 73).

Turkom sa podarilo historické i jazykové mýty úspešne zapojiť do záprahu, ktorý smeroval k dokazovaniu jedinečnej starobylosti tureckého národa. Z tejto stránky v Európe našli najspríbuznenejšie duše u Maďarov, ktorí už v 19. storočí, ak nie ešte skôr, pátrali po takýchto historických koreňoch svojho národa, ktoré by im u iných národov zabezpečili rešpekt, či aspoň väčšie sympatie. Pritom romantickí hľadači vedome nebrali do úvahy všetky zdroje, z ktorých čerpalo dnešné maďarské etnikum (popri etnickej vrstve ugrofínskeho pôvodu tu možno objaviť zložky turkickej proveniencie, ale aj iránskeho pôvodu, nehovoriac o veľkom počte asimilovaných Slovákov, Srbov a Nemcov).

Tvorcovia maďarských historických a jazykových mýtov od počiatku upierali – napokon v zhode s dejinnými faktami – pohľady do Orientu. Hľadali dlho a bohatý výber možných či navrhovaných riešení prezrádza, že ani jedno z nich nie je vierohodné, takže ich treba pokladať len za doklady romantického snenia o zašlej sláve minulých vekov. Týka sa to napríklad tvrdenia o príbuznosti Maďarov s Hunmi, ktorých ríša zanikla veľa storočí pred príchodom kočovných Maďarov do strednej Európy. Za praotca maďarskej jazykovej mytológie možno označiť I. Horváta (1784 – 1846), ktorý už v knihe z roku 1825 nachádzal predkov Maďarov pomocou planého etymologizovania takmer všade, i v raji. Významným hľadačom príbuzných maďarstva v Ázii bol aj S. Kör ö si Csoma (1784 – 1842), ktorý sa preslávil ako seriózny vedec – nie však na poli prehistórie a ranej histórie kočovných Maďarov, ale v tibetanistike. Zo slovenskej strany prišla vtipná reakcia na vtedajšie maďarské donkichotiády zväčša historickej povahy v podobe románu Bendeguz, Gyula Kolompos a Pišta Kurtaforint. Donquijotiáda podľa najnovšej módy, ktorý s ostrovtipom napísal J. Chalupka a vydal pôvodne po nemecky (pravdepodobne v roku 1841; slovenský preklad porov. Chalupka 1953, 1983).

Jazyková mytológia na maďarskej pôde najbujnejšie zakvitla v tzv. teórii sumeristov, o ktorej podrobne referuje významný český orientalista B. Hruška (1987). Patriarchom maďarských sumeristov, dedičov I. Horváta, bol F. Jós (plným menom Ferenc Badiny Jós), ktorý žil v Argentíne. V knižke Sumerský zázrak vyrukoval s teóriou, že Sumeri vlastne nevyhynuli, ale odsťahovali sa z Mezopotámie a ich potomkami sú hlavne Maďari. Maďarská loby v USA fungovala zrejme dostatočne efektívne, lebo v New Yorku vzniklo vydavateľstvo Gilgameš, ktoré vydávalo Sumersko-maďarské štúdie. Maďarskí sumeristi prenikli i do seriózneho časopisu Current Anthropology, kde A. Zakar v roku 1969 uverejnil článok o príbuznosti sumerčiny s uralsko-altajskými jazykmi. Vysvetlenie tejto epizódy možno podľa všetkého odvodiť z faktu, že časopis Current Anthropology vydávala newyorská Wennerova-Grenova nadácia, v ktorej v príslušnom čase pôsobila ako riaditeľka výskumu Lita Binns-Fejos. Napriek kritike zo strany serióznych odborníkov doma i v zahraničí romantické fantázie o príbuznosti Maďarov so Sumermi prežívali a prežívajú ďalej. Pahrebu hrdosti ešte rozdúchali nálezy znakov údajne podobných sumerským v Sedmohradsku, ktorých datovanie je však neisté. Ciele sumeristického rojčenia najexplicitnejšie sformuloval Colman-Gabriel Gostony vo svojej Porovnávacej gramatike a etymologickom slovníku sumerčiny z roku 1975, kde sa – podobne ako v Jósovej knihe Sumerský zázrak – tvrdí, že jazyk najstaršej kultúry ľudstva sa gramaticky i v slovnej zásobe nápadne zhoduje s maďarským jazykom. Gostony tak hodlal zabiť dve muchy jednou ranou. Dokazoval, aj keď nie práve úspešne, že Maďari sú potomkami najstaršieho kultúrneho národa na svete, a teda zároveň, že sú najstaršími obyvateľmi Strednej Európy (porov. Hruška 1987, s. 326 – 347). Maďarskej vede slúži ku cti, že budapeštiansky odborník na klinopis G. Komoróczy roku 1976 dostal cenu vedeckej kritiky za štúdiu Sumerčina a maďarčina, v ktorej veľmi energicky vyvrátil bludy väčšiny sumerologických mýtotvorcov.

Podobné jazykové mýty, o akých sme hovorili doteraz, sa, pravdaže, nevyhli a nevyhýbajú ani slovanskej pôde. A. Horák v r. 1991 vydal knihu O Slovanech úplně jinak (Horák 1991), v ktorej nachádza dôkazy o slávnej minulosti Slovanov v starovekom Stredomorí, ba vlastne na celom svete. M. Drastich ide ešte ďalej a svedectvá o dávnych Slovanoch nachádza dokonca v legendárnej Atlantíde (Drastich 1993).

A. Horák tvrdí, že jazykom krétskeho hieroglyfického písma je praslovančina; neolitickí roľníci Orientu podľa neho zaviedli písmo už pred 12 000 rokmi (Horák 1991, s. 14), pričom toto písmo bolo neskôr prenesené na Krétu. Horák vidí príbuznosť krétskeho písma s kórejským (!), japonským, protoindickým, písmom rongorongo “a odtud” s ľudovým slabičným písmom starej Ameriky, ďalej s písmom, ktorého pamiatky sa našli v levantskej Guble, s cyperským písmom a so slabičným neolitickým európskym písmom (s. 25). Pritom, pravdaže, viaceré z týchto písem nemajú medzi sebou vôbec nič spoločné. V rámci svojho výkladu sa autor ponosuje aj na to, že votrelci z Ázie už v starej dobe kamennej vraždili Praslovanov (s. 34). Horák však, žiaľ, mieša pritom rozličné časové etapy. V období okolo r. 1380 nachádza v Knosse i slovo pohan (s. 37), nedbajúc na to, že do slovanských jazykov toto slovo preniklo až za kresťanskej éry z latinčiny, kde malo význam “vidiečan”. Takisto ťažko veriť, že by grécky miestny názov Pylos bol upraveným slovanským slovom palác (s. 41), ktoré je v skutočnosti prevzaté z taliančiny. Aj grécke slovo demokratia vraj pochádza z praslovanského dámokaráčijá čiže “domáce vedenie” (s. 47). Etymológie A. Horáka sú naozaj zavše veľmi svojrázne a “originálne”. I pôvodné neolitické obyvateľstvo Mezopotámie vraj hovorilo po praslovansky, kým sumerské panstvo zasa “tatárskym” jazykom (s. 59). Poddaní Praslovania sa museli naučiť po sumersky a takto údajne do sumerčiny preniklo veľa slovanských slov (s. 60). V Egypte to podľa Horáka nebolo inakšie – práve Slovania položili základy egyptskej civilizácie (s. 61)! Slovania písali ako pisári v Číne po čínsky, v Sumeri po sumersky, v Egypte po egyptsky, v Grécku po grécky atď. (Horák 1991, s. 68).

Mimochodom, za Tatárov označuje A. Horák všetkých domnelých nepriateľov a zotročovateľov slovanského obyvateľstva, dokonca aj Nemcov za druhej svetovej vojny (s. 97). Ale Horákovej obrazotvornosti neodolal ani antický Rím: “Latinové byli “S-latinové” (slatina = bažina) a “Sabinové” = Slavínové” (s. 253). Slovanskej expanzii tu neunikol azda ani jediný kút sveta. Horák nachádza Praslovanov v Číne, Japonsku, ba aj v Oceánii. Názov horstva Pamír je vraj odvodený od slova Pramír, t. j. pravlasť (rozumie sa Slovanov), Syr-darja je údajne rieka, ktorá dáva (darja) úrodu navyše (syr je totožné vraj s francúzskou predložkou sur nad, navyše) a Ladak je podľa neho pomenovanie odvodené od slova ľad (s. 293). Etymologické špekulácie dovršuje vysvetľovaním etnonyma Čech zo slova šejch (tatársko-skýtskeho výrazu pre šamana) (s. 313). Pozoruhodné sú aj etymologizovania M. Drasticha, ktoré v nadväznosti na A. Horáka novšie ponúka v knihe (Slo)wáni z tieňa? Expedícia do minulosti II. (2000), kde sa okrem iného dozvedáme, že “Čechia je kolóna vozidiel z Číny pod vedením praotca Čecha – voziča menom Če” (s. 88).

Pre Horákov mýtus o Slovanoch je typické to isté, čo pre jazykové mýty japonskej, tureckej či maďarskej proveniencie. Všetky sú prepletené s historickými mýtmi a kladú si za cieľ povznášať povesť vlastného národa. Nevyhnutne však pritom znevažujú postavenie iných, zväčša susedných národov a jazykov, hoci vo väčšine prípadov to nie je ich základný cieľ. Jazykové mýty operujú, ako vidieť, argumentáciou, ktorá síce nevyniká preukaznosťou a presvedčivosťou a ktorá sa vo vedeckých kruhoch odmieta, no zato môže významne vplývať na národné povedomie (a sebavedomie) glorifikovaného spoločenstva, ktoré zväčša samo nevie posúdiť, či ide o vedecky dokázané a dokázateľné fakty, alebo o pseudovedecké inštrumentárium.

 

* * *

 

Napokon sa nakrátko dotknime ešte niektorých mýtov, ktoré sa týkajú bezprostredne slovenčiny. Tých takisto nie je málo. Prehnane patriotistický, príp. nacionalistický diskurz nás neraz ešte aj dnes presviedča, že slovenčina je najstarší spomedzi slovanských jazykov, že je najdokonalejší, najjedinečnejší, najľubozvučnejší a podobne a že predstavuje skutočný stred medzi slovanskými jazykmi. Sú tieto tvrdenia pravdivé? Nájdeme v nich aspoň zrnko pravdy, aby sme ich mohli vziať čo len sčasti na milosť, alebo ich treba odmietnuť ako číročíre výmysly?

Začnime od starobylosti slovenského jazyka. Ak by mala byť slovenčina najstarobylejšia, muselo by to znamenať, že sa slovenčina z praslovanského jazyka vyčlenila spomedzi slovanských jazykov najskôr. A naozaj to tvrdí napr. J. D. Prince vo svojej knihe Slovenčina – kľúč k všetkým slovanským jazykom. Ale je to naozaj tak? Určite nie. Slovenčina sa vydelila z praslovančiny spolu s ostatnými slovanskými jazykmi v 10. storočí. Čiže, ak nás Slovenské národné noviny ešte dnes presviedčajú, naposledy o tom hovorí L. Zrubec v  článku Jazyk spája i rozdeľuje (2000), že na varšavskom slavistickom kongrese v r. 1973 sa predkladalo uznesenie, ktoré boli pripravené podpísať všetky delegácie, že slovenčina je najstarším slovanským jazykom (podľa týchto novín nám to prekazili, ako už neraz v dejinách, Česi), sotva im môžeme veriť. S takouto perspektívou v myslení zrejme súvisí aj predstava, že po príchode Konštantína (Cyrila) a Metoda na naše územie preložili títo vierozvestci príslušné náboženské i svetské texty do domáceho jazyka, do starej slovenčiny. V skutočnosti jazykom, ktorým Konštantín a Metod v rokoch 863 – 885 hlásali na Veľkej Morave kresťanstvo, bola južnoslovanská staroslovienčina, nie domáca (stará) slovenčina. Jej základ tvorila kultúrna reč slovanských vzdelancov, ktorí žili v 9. storočí v Solúne (Thessalonikách) a na jeho okolí, t. j. na styku gréckeho a slovanského sveta. Bol to teda jazyk južnoslovanského, nie západoslovanského typu, akou bola stará slovenčina. V tom čase to však iste bol jazyk, ktorému rozumeli všetci Slovania, veď preto sa mohol uplatniť aj na našom území.

Neplatí preto ani predstava, že stará slovenčina sa v tom čase ocitla spolu s latinčinou, gréčtinou a hebrejčinou medzi štyrmi vyvolenými jazykmi, ktorými Vatikán povolil viesť bohoslužby v kostoloch. Vzniklo viacero románových, dramatických i poetických diel, ktoré stavajú na tejto premise a umelecky ju (neraz na vysokej úrovni) spracúvajú. Žiaľ, z pohľadu historických faktov táto predstava predsa ostáva len mýtom. No napriek tomu, čo sme tu uviedli, v niečom starobylosť slovenčiny prebleskuje. Konkrétne v tom, že spolu s macedónčinou si zachovala najviac pôvodných praslovanských prvkov spomedzi všetkých slovanských jazykov (podrobne o tom u Kopečného, 1963).

Ako je to s jedinečnosťou slovenčiny, s jej inventárom, melodikou a konštrukciami? Napr. podľa J. Feketeho (1996) slovenčina má najmenej päť foném (ä, ľ, ĺ, ôŕ), aké nemá iný jazyk sveta. Autor sa dokonca domnieva, že slovenčina ako jediná vlastní aj príslušné grafémy s výnimkou písmena ä. Zrejme príležitosť ľahko a rýchlo dokázať výnimočnosť slovenského jazyka si autora podmanila natoľko, že si svoje zistenie zabudol overiť. Veď stačilo si spomenúť na jazyky, ktoré žijú okolo nás, a jeho výroky by museli byť formulované omnoho opatrnejšie.

Unikátnosť “mäkkého ľ” v slovenčine spochybňuje totiž už hneď ruština, ktorú sme sa donedávna učili všetci. Ale ľ majú aj ďalšie slovanské (východné a južné) jazyky, ba i románske jazyky, napr. taliančina, španielčina a portugalčina a i. Fonému ä má napríklad angličtina aj maďarčina (táto posledná iba pozičnú). Na “dlhé ŕ” v iných jazykoch môžeme naďabiť v chorvátčine, ale napr. aj v baskičtine či albánčine, kým s “dlhým ĺ” je to naozaj trochu komplikovanejšie. Treba ísť za ním až do vepsštiny, malého ugrofínskeho jazyka, blízkeho karelčine. Ešte dôležitejšie však je, že, žiaľ, ani fonémou ô, ktorou sa autor nadchýna najviac, nie je obdarená iba slovenčina. Každý romanista vie, že je hojne zastúpená napr. v  taliančine. Pravda, v tomto jazyku sa uvedená vzostupná dvojhláska zapisuje tak, ako ju zapisoval náš Ľudovít Štúr, t. j. v podobe uo (porov. jeho “nárečja slovenskuo” a talianske suono, tuono).

Náš autor vzdáva hold predovšetkým vokáňu nad o, onej striežke, ktorá je preň symbolom domu, rodiny, pohody, ba nazýva ju i vesmírnou strieškou nad zemeguľou, božskou silou. J. Fekete sa vyznáva, že je hrdý na to, že ô patrí práve do slovenčiny a je presvedčený, že nemôže byť náhoda ani to, že sa táto fonéma (povedzme, skôr graféma) objavuje vo “významovo silných” slovách, ako sú pôvod, pôrod, pôvab, vôľa, kôra, bôžik a pod. Akokoľvek neradi naštrbujeme tento pekne vymaľovaný obrázok s ô uprostred, musíme podľa skutočnosti namietnuť, že ako Slováci nie sme jedinými bytosťami na Zemi, ktorým sa dostalo to šťastie mať grafému ô vo svojej abecede. Okrem francúzštiny (odtiaľ je aj v slovenčine) sa vyskytuje ešte v abecede kašubčiny, slovinčiny, frízštiny, luxemburčiny, holandčiny, afrikánčiny, portugalčiny, turečtiny a pod., a to sme zatiaľ nemuseli prekročiť ani hranice európskeho kontinentu. Nič nám nebráni, aby sme boli naďalej hrdí na ô, no o túto slávu sa musíme vedieť podeliť aj s príslušníkmi iných národov. Sme si istí, že sa so cťou dá zvládnuť aj to, ak postupne zistíme, že niektorí si tú striežku nadstavili nielen nad o, ale aj nad a, e, i, y či dokonca nad konsonanty.

O slovenčine sa veľmi často hovorí ako o ľubozvučnom jazyku. Hodnotia ho tak sami nositelia slovenčiny, ale aj nositelia iných jazykov. O ľubozvučnosti sme už povedali, že každý považuje za najľubozvučnejší jazyk svoj, t. j. ten jazyk, v ktorom sa “dokáže najbezpečnejšie, najjemnejšie a najpôsobivejšie vyjadrovať”(J. Sabol), čiže takmer vždy ide o materinský jazyk. Ako kritérium na zistenie ľubozvučnosti sa často spomína vokalickosť jazyka. Čiže čím viac samohlások sa v jazyku vyskytuje, tým sa považuje za ľubozvučnejší (zvučnejší). Známe sú aj “rebríčky” jazykov tohto typu (Jelínek – Styblík, 1971, s. 65). Podľa nich najvokalickejšie sú románske jazyky, medzi ktorými vedie taliančina (Evviva la bella lingua italiana!), zo slovanských jazykov vedú južnoslovanské jazyky, pričom kedysi na čele bola už spomínaná staroslovienčina. Tabuľku uzavierajú germánske jazyky aj s vychytenou angličtinou. Slovenčina (41-percentná vokalickosť) stojí spolu s ruštinou a češtinou pred angličtinou a nemčinou. Zrejme však v takomto prípade nejde a nemôže ísť len o vokalickosť. Dôležitá je aj “akosť” hlások, štruktúra a typ slabík a slov a, pravdaže, melodika. Je známe, že napr. Ján Kollár chcel češtinu “zľubozvučňovať” pomocou slovenského jazyka a vysokú ľubozvučnosť slovenčiny v porovnaní s češtinou dokazoval aj H. Bartek v prvej slovenskej ortoepickej príručke Správna výslovnosť slovenská (1944). Ale už napr. J. Dobrovský sa naopak domnieval, že čeština dosiahla vo svojom vývoji jemnejší stav než “hrubšia” slovenčina.

Slovenčina spolu s češtinou patrí do česko-slovenskej vetvy západoslovanských jazykov, ale má v slovnej zásobe i v ostatných rovinách aj niektoré prvky a vývinové paralely spoločné s poľštinou, s južnými i východnými slovanskými jazykmi. Takže keď niekde začujeme hovoriť o slovenčine ako o esperante slovanských jazykov, o jej stredovom charaktere, vedzme, že to nie je mýtus ani legenda. Potvrdili to neraz významní zahraniční slavisti, napr. Jernej Kopitar, František Kopečný, Karel Horálek, Mario Pei a mnohí ďalší, ale, čo je azda ešte dôležitejšie, potvrdzuje to aj doterajšie i  čoraz prehĺbenejšie súčasné poznávanie a poznanie slovanských jazykov.

 

Literatúra

Celnarová, X.: Genéza novej tureckej literatúry. In: Krupa, V. (Ed.): Premeny a návraty. Bratislava: Slovenský spisovateľ 1989, s. 93-124.
Cunoda, T.: Nihondžin no nó. Tokio 1978.
Ďjakonov, I. M.: Archaičeskije mify Vostoka i Zapada. Moskva: Nauka 1990.
Drastich, M.: Atlantída Slo-Wánov? Bratislava: SAP 1993.
Drastich, M.: (Slo)wáni z tieňa? Expedícia do minulosti II. Ružomberok: Epos 2000.
Fekete, J.: Ó, ô. Slovenské pohľady, 112, 1996, 4, s. 19.
Gill, W. W.: Myths and Songs from the South Pacific. London: Henry S. King & Co 1876.
Horák, A.: O Slovanech úplně jinak. Co nebylo o Slovanech dosud známo. Vizovice: Nakladatelství Lípa 1991.
Hruška, B.: Pod babylónskou věží. Praha: Práce 1987.
Chalupka, J.: Bendegúz, Gyula Kolompoš a Pišta Kurtaforint. Donquijotiáda podľa najnovšej módy. (Z nemčiny prel. J. V. Ormis.) Bratislava: Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry 1953 (najnovšie vydanie Bratislava, Tatran 1983).
Jelínek, J. – Styblík, V.: Čtení o českém jazyku. Praha: Státní pedagogické nakladatelství 1971.
Kononov, A. N.: Očerk istoriji izučenija tureckogo jazyka. Moskva: Nauka 1976.
Kopečný, F.: Všeslovanská slovní zásoba. Praha 1963.
Krupa, V.: Rané kontakty Európanov s obyvateľmi Oceánie a Japonska. Slovenský národopis 42, 1994, s. 283-295.
Krupa, V. – Ondrejovič, S.: Aká regulácia vývinu jazyka je hriech? Slovenské pohľady, 114, 1998, 4, s. 25-33.
MacCormac, E. R.: Metaphor and Myth in Science and Religion. Durham, North Carolina: Duke University Press 1976.
Masuda Foundation. Japanese Systems. An Alternative Civilization? Jokohama, Secotac Ltd. 1992.
Miller, R. A.: The Japanese Language in Contemporary Japan. Some Sociolinguistic Observations. Washington - Stanford: American Enterprise Institute for Public Policy Research – Hoover Institution on War, Revolution and Peace 1977.
Pawley, A. K.: Kalam Pandanus Language: An Old New Guinea Experiment in Language Engineering. In: Dutton, T. - Ross, M. - Tryon, D. (Eds.): The Language Game: Papers in Memory of Donald C. Laycock. Pacific Linguistics, C-110, 1992, s. 313-334.
Petrovskij, N. S.: Jegipetskij jazyk. Leningrad: Izdateľstvo Leningradskogo universiteta 1958.
Salzmann, Z.: Jazyk, kultura, společnost. Úvod do lingvistické antropologie. Praha: Ústav pro etnografii a folkloristiku AV ČR 1996.
Tolkien, J. R. R.: On Fairy-stories. In: Tolkien, J. R. R.: Tree and Leaf. London: John Allen & Unwin 1964, s. 11-70.
Tolkien, J. R. R.: O pohádkách (český preklad). In: Tolkien, J. R. R.: Pohádky. Praha: Winston Smith 1992, s. 113-188.
Watanabe, Sh.: On the Japanese Language. Japan Echo, 1, 1974, 2, s. 9-20.
Weisgerber, L.: Die geschichtliche Kraft der deutschen Sprache. Düsseldorf: Pädagogischer Verlag Schwann 1959.
Whorf, B. L.: Language, Thought, and Reality. Selected Writings of Benjamin Lee Whorf. Ed. by John B. Carroll. New York: Wiley; Cambridge: Technology Press 1952.
Zrubec, L.: Jazyk spája i rozdeľuje. Slovenské národné noviny, 2000, 9, s. 3.

 

Language Myths and Their Intentions

Abstract

In addition to myths that narrate about the creation of the world and appeared in the bygone past, myths of a different kind accompany even the peoples of modern era. These myths as a rule reinforce the self-consciousness of a people, defend it against the surrounding ethnic communities and sometimes ridicule them. Such myths concerned with linguistic issues are known to occur in Japan, Turkey, Hungary and also in many other countries, not excluding the Slavic world. In the past they might have degenerated into a quasi-political ideology.