Spiritualita a jej zisťovanie

 Michal Stríženec

 

Štúdia vznikla za finančnej podpory Centra excelentnosti výskumu inteligencie a tvorivosti a grantu č. 2/3020/23

Po viacerých našich štúdiách publikovaných v posledných troch rokoch venovaných psychologickým aspektom spirituality, ukazuje sa užitočným zhrnúť doterajšie i nové poznatky z tejto oblasti. Umožní to najmä upresniť východiská budúceho empirického výskumu spirituality, konkrétnejšie spirituálnej inteligencie. Termín spiritualita sa v posledných rokoch frekventovane vyskytuje tak v laickej verejnosti ako aj v odborných psychologických publikáciách. Je veľmi ťažké podať striktnú definíciu spirituality. Ako východisko preto poukážeme najprv  na základné chápanie spirituality vo filozofii, teológii a psychológii, a potom prejdeme k vlastným psychologickým prístupom k spiritualite, naznačíme tiež niektoré možnosti jej empirického zisťovania.

Filozofia chápe ducha (spiritus) ako nemateriálnu, jednoduchú a substanciálnu bytosť, spôsobilú k sebavlastneniu pomocou sebavedomia a slobodného sebaurčenia a k chápaniu a uskutočňovaniu nadzmyslových hodnôt (Burgger, 1994). Filozofické vymedzenie duchovnosti u nás podala napríklad Z. Plašienková (1997). Duchovnosťou nazýva existenciálny postoj človeka, celkový súhrn všetkých skúseností, ktoré sa týkajú sféry transcendencie, ktorá môže byť náboženská i nenáboženská. Dnes existuje neprehľadné množstvo alternatívnych spiritualít. Napríklad ekologickú duchovnosť autorka zaraďuje do "malej" transcendencie a zdôrazňuje, že treba odlíšiť duchovnosť od náboženskosti. Špecifikom ekologickej duchovnosti je ekocentrické chápanie a postihovanie prítomnosti Boha viac vo svete ako nad ním. Čo sa týka pojmu transcendencia, doslova znamená prekročenie či presah. Význam tohto pojmu závisí od oblasti použitia. V teórii poznania ide o nezávislosť od vedomia, v oblasti skúsenosti znamená nadzmyslové, na úrovni bytia ide o nadsvetskosť (prekračovanie viditeľného sveta), v existenciálnej filozofii (napríklad u Heideggera) je transcendencia presahovanie jednotlivého bytia k svetu vôbec.

V teológii sa spiritualita považuje za osobný a spontánny prejav spirituálneho života, ako výsledok pôsobenia Ducha svätého. Ako  uvádzajú A. Solignac a M. Dupuy (1989-1990) v svojom popise histórie slova spiritualita, podstatné meno spiritualitas nadobudlo postupne tri významy: náboženský (aplikácia na spirituálny život – od 5. storočia), filozofický (označenie spôsobu poznania – od 12. storočia) a právnicky (od konca 12. storočia – v súvislosti s cirkevnými funkciami, kultovými predmetmi). Prvý raz sa termín spiritualita objavuje v teológii v 16. storočí, avšak k jeho  skutočnému používaniu dochádza až začiatkom 20. storočia. V súčasnosti dominuje náboženský význam slova spiritualita. Ako uvádza P. Dinzelbacher (1989), pojem spiritualita sa širšie zaužíval v Nemecku po 2. svetovej vojne, a to najmä v evanjelickej teológii. Na objasnenie tohto pojmu sa od roku 1960 uskutočnili viaceré štúdie. Išlo aj o definovanie špecifického charakteru "spirituálnej teológie" a jej miesta medzi teologickými disciplínami. Táto teológia skúma skúsenosť spirituálneho života v jeho rôznych modalitách, jej postupný vývin, jej štruktúry a zákonitosti. Zahrnuje v minulosti izolovane chápanú mystiku (dôraz na vnútorný zážitok, neobvykle spojenie s Bohom) a asketiku (dosahovanie najvyššieho stupňa dokonalosti, najmä potláčaním zmyselných telesných žiadostí a rozjímaním o večných pravdách). Spiritualitu nemožno popisovať nezávisle od osôb, ktoré ju prežívajú. Pritom sú tu odlišnosti súvisiace s pohlavím, vekom, temperamentom, prostredím, životným stavom. Známe sú rôzne školy spirituality, ktoré súvisia aj s teologickými školami. Napríklad v rámci katolíckej Cirkvi sa pestuje dominikánska, tereziánska, ignaciánska, kapucínska spiritualita, ako aj spiritualita súčasných náboženských hnutí (napríklad charizmatici, Fokoláre).

Teologické názory na spiritualitu (v súčasnosti rozvíjané najmä v rámci už spomínanej novšej disciplíny – spirituálnej teológie) majú dlhú históriu a sú predmetom veľkého množstva prác. Spiritualita sa považovala za jadro zrelej religiozity a duch (v hebrejčine "ruah", v gréčtine "pneuma a v latinčine "spiritus") za miesto komunikácie s božstvom. V rôznych náboženstvách sa kladie dôraz na odlišné stránky spirituality. U nás katolícky teológ D. Berta (osobné oznámenie) považuje spiritualitu za termín s výsostne teologickým obsahom. Uvádza názor známeho profesora teológie z Olomouca, ktorý výraz areligiózna spiritualita považuje za kontradikciu a zdôrazňuje dialogický charakter spirituality. Evanjelický teológ J. Štekláč (osobné oznámenie) kladie dôraz na rozlišovanie medzi prirodzeným a zjaveným náboženstvom (či spiritualitou). Osobné hľadanie spojenia s niečím vyšším je subjektívna, ľudská potreba, ktorá má dopad na život jednotlivca.

Čo sa týka vzájomnej závislosti spirituálneho života a psychiky, môžu u teológov i veriacich vzniknúť obavy z profanizácie skutočnosti považovaných za posvätné. Posvätno (sacrum) ako jedna z hlavných kategórií modernej religionistiky má svoj pôvod u sociológa E. Durkheima a religionistu R. Otta. Tento pojem ťažko definovať a možno ho identifikovať len odlíšením od profanum, t. j. od toho, čo je svetské. Napríklad chrám je pre veriaceho sacrum, pre neveriaceho kultúrna pamiatka – profanum. Teraz niečo o prínose psychológie pre spirituálnu teológiu. Podľa nášho teológa A. Pussa (2001) kresťanská asketika musí byť vďačná psychológom za ich spoluprácu. Autor však varuje pred psychologizmom v tejto oblasti, t. j. pred snahou vysvetliť činnosť Ducha svätého psychologicky. Vzťahom psychológie a spirituality sa z teologických pozícií zaoberá B. J. Groeschel (2002). Poukazuje na prínos poznatkov psychológie pre duchovný rast, avšak súčasne nabáda k opatrnosti (najmä vzhľadom na propagáciu selfizmu).

Na prínos psychológie pre zmapovanie prejavov duchovného života poukazuje z psychológov  aj V. Smékal (2002a,b). V súvislosti s psychológiou osobnosti uvádza, že duchovnou dimenziou svojho bytia osobnosť transcenduje svoju každodennosť a otvára sa formovaniu takých charakteristík ako je láska, zodpovednosť a prezieravosť, múdrosť, vyrovnanosť, ušľachtilosť. Psychológia môže pomôcť pri zoznámení sa s cestami duchovného života, pri hľadaní kľúčov k tajomstvu spirituality. Aj zahraniční autori uvádzajú, že v novšej dobe sa prejavuje kladné hodnotenie prínosu psychológie pre spirituálnu teológiu. Teologické hľadisko nemôže vylučovať psychologické hľadisko pri analýze spirituality. Uvádza sa, že spirituálna teológia je štúdium duchovného života v jeho psychologických podmienkach. Vzhľadom na potrebu poznať človeka v jeho úplnosti nie je rozpor medzi psychológiou a spirituálnou teológiou. Pri riešení vzťahu medzi milosťou a ľudskou prirodzenosťou dnes prevláda v teológii názor, že prirodzené sily posilňované a povýšené do božského poriadku zostávajú harmonicky prepletené so silami milosti (milosť neničí prirodzenosť, ale ju zdokonaľuje). Často je však obťažné zistiť, čo pochádza z prirodzenosti a čo z milosti. Treba rozlíšiť "vonkajší" vzťah medzi nimi (všeobecné posvätenie, v podstate nezávisiace od duševných dispozícii) a "vnútorný" vzťah (pôsobenie na celú osobnosť – napríklad u neurotika je sťažené pôsobenie milosti). I keď pôsobenie milosti sa nedá priamo analyzovať, jej účinky – značne individuálne odlišné – sú prístupné vedeckému bádaniu.

 

Spiritualita a religiozita

Pri snahe presnejšie vymedziť spiritualitu je najprv potrebné oddiferencovať ju od religiozity. Religiozitu (náboženskosť) sme vymedzili (Stríženec, 1996) ako osobný a kladný vzťah človeka k náboženstvu (Bohu), zahrňujúci rôzny komplex javov, najmä rôzne formy myslenia (dimenzia poznatkov – náboženské presvedčenie), prežívania (náboženské city) a konania (kult, aktivita v rámci náboženského spoločenstva). Zahrňuje postoj k náboženským obsahom, ktorý sa prejavuje v individuálnom hodnotovom systéme. Rôzne stránky religiozity sú v mnohostrannom vzájomnom vzťahu s inými charakteristikami osobnosti. Na nevyhnutnosť rozlišovania religiozity a spirituality poukázali aj J. Tloczynski a i. (1997). Vychádzajúc z iných autorov religiozitu vymedzujú ako pridŕžanie sa presvedčení a rituálov organizovanej cirkvi alebo náboženskej inštitúcie. Spiritualitu považujú za spôsob existencie a skúsenosti, ku ktorým dochádza prostredníctvom uvedomenia si transcendentnej dimenzie osobnosti. Spiritualitu charakterizujú určité hodnoty vo vzťahu človeka k sebe, iným ľuďom, prírode, životu a tomu, čo sa považuje z a "posledné platné" (Ultimate). I keď orientácia na Absolútno (Boha) je spoločná pre religiozitu i spiritualitu, religiozitu považujú za viac kolektívnu a dogmatickú a spiritualitu za viac individuálnu, osobnú, priamu a skúsenostnú.

Pôvodne religiozita zahrnovala  individuálne i inštitucionálne prvky. Dnes sa často popisuje ako formálne štruktúrovaná a spája sa s náboženskými inštitúciami, predpísanou vieroukou a rituálmi. Naproti tomu spiritualita sa považuje za individuálny jav a spája sa s osobnou transcendenciou, zmysluplnosťou. Zdôrazňuje sa v nej duchovná skúsenosť (napríklad mystické zážitky). Značná neurčitosť sa prejavuje aj vo vymedzeniach, ktoré uvádzajú P. Hartl a H. Hartlová v svojom psychologickom slovníku (2000). Pri religiozite uvádzajú "zbožnosť, viera v pravosť a pravdivosť náboženstva, sila viery, náboženské presvedčenie, jeho rôzna miera a jeho odraz v chovaní a každodennej praxi človeka" (s. 505). Pri spiritualite "duchovnosť, vyhranená zameranosť na psychickú stránku človeka; dôraz na čo najmenšiu závislosť psychiky na telesných faktoroch" (s. 556). Naproti tomu P. C. Hill a K. I. Pargament (2003)) tvrdia, že väčšina ľudí prežíva spiritualitu v rámci organizovaného náboženského kontextu. Spiritualitu možno chápať ako hľadanie posvätna, proces pomocou ktorého sa ľudia snažia odhaliť a pridržať sa toho, čo považujú za posvätné v svojom živote. Posvätno zahrňuje pojmy ako Boh, božstvo, Posledná skutočnosť ako aj také aspekty života, ktoré majú mimoriadny charakter.

Súvislosť typu spirituality s religiozitou (vzťahom k náboženstvu) sme zisťovali v spoločnom výskume s  J. Oravcovou. Použili sme Dotazník vzťahu k náboženstvu, ktorého autorkou je J. Oravcová a Škálu spirituálnej transcendencie (autor R. L. Piedmont). U 156 vysokoškolákov (Pedagogická fakulta Banská Bystrica) sa zistilo, že 53 % je veriacich – členov cirkvi, 11 % veriacich bez príslušnosti k cirkvi, 22 % neveriacich a 12 % má nevyhranený vzťah k náboženstvu. Medzi týmito skupinami sa zistili významné rozdiely vo všetkých troch subškálach spirituálnej transcendencie (najmä skupina neveriacich sa líši od ostatných skupín). Zisťovali sme aj vplyv pohlavia ako aj vzťah jednotlivých položiek škály k religiozite. Cronbachovo alfa pre celú škálu bolo 0,916, pre subškály 0,857; 0,878; 0,668. Podrobnejšie údaje pozri Oravcová, Stríženec, 2002; Stríženec 2002.

 

Teraz o samotnej spiritualite

E. Taylor  (1994) poukazuje na to, že naše chápanie spirituality prešlo obrovskou zmenou. V USA sa prežívanie spirituality prejavuje v neočakávaných oblastiach sekulárnej kultúry, pričom mnohí ľudia sa neobmedzujú len na jednu náboženskú tradíciu (napríklad katolíci praktizujú budhistickú meditáciu). Dôraz na transcendentno sa tu šíri od šesťdesiatych rokov najmä u strednej triedy belochov, ktorí opustili inštitucionálnu cirkev. V svojej klasifikácii doterajších 35 definícií spirituality D. O. Moberg (2002) rozlišuje definície teologické (poskytujú "definíciu zhora"), antropologické (dôraz na podstatu a skúsenosť človeka) a historicko-kontextové (skúsenosť zakotvená v histórii spoločnosti). Pri substančných definíciách spirituality (sústreďujú sa na posvätné  obsahy alebo zložky, obvykle zahrňujúce javy súvisiace s Bohom alebo božstvom) sa presadzuje hranica medzi vedeckou teóriou a teológiou. Tendencia odstrániť takúto hranicu je pri funkčných definíciách  (zameraných na to, čo spiritualita spôsobuje a ako subjektívne a existenčne ovplyvňuje jednotlivcov a skupiny). Nenáboženské interpretácie spirituality zdôrazňujú konečné existenciálne ašpirácie jednotlivca alebo spoločenstva a prostriedky dosiahnutia týchto ašpirácii. Vzhľadom na časté zneužívanie slova spiritualita, je treba v každom kontexte upresniť, čo tým myslíme.

Na nedostatočné vymedzenie spirituality poukazuje aj D. Fontana (2003). Uvádza, že termín spiritualita sa často používa aj mimo kontextu náboženstva. Predstavuje presvedčenie o nemateriálnej dimenzii, ktorá preniká telesný svet a vytvára iné úrovne bytia, dostupné pri mystických zážitkoch a v posmrtnom živote. Znamená tiež rozsah, v akom jednotlivec spoznáva svoju duchovnú podstatu a umožňuje jej prejaviť sa prostredníctvom duše a  v správaní počas telesného života. Pri hlbšej úrovni spirituality je snaha prežívať spirituálny zdroj svojej vlastnej existencie. Niekedy spiritualita poukazuje na otvorenosť voči spirituálnym učeniam vo všetkých náboženstvách a myšlienkových školách. Čo sa týka vzťahu spirituality a mozgu, zistenia o vyvolávaní zážitkov mystického typu pomocou stimulácie temporálnych lalokov mozgu sa zatiaľ považujú za kontroverzné. Niektorí autori vidia tiež súvislosť uvedených oblasti mozgu so "spirituálnou inteligenciou". Niet však dôkazu o priamej väzbe tzv. "bodu Boha" v mozgu so spirituálnou inteligenciou. Zatiaľ čo kresťanstvo chápe spiritualitu ako životný štýl inšpirovaný a riadený Duchom svätým, pre religionistiku je to spôsob života, v ktorom prežívame akékoľvek povznesenie nad všednosť dní a v ktorom aspoň občas máme potrebu vyhľadávať hraničné zážitky. K nevedomému hľadaniu spirituality v sekulárnom zmysle patria aj umelecké zážitky (návšteva galérií, koncertov) a návrat k prírode. Na vzťah spirituality a sexuality poukázali P. B. Anderson a M. Morgan (1994).

V súvislosti s hladom po duchovnom živote (úsilie o kontakt a zakotvenie v transcendentnej skutočnosti) V. Smékal  (2002) upozorňuje na pokusy oživiť prírodnú spiritualitu hlásajúcu návrat k prírode a uctievanie prírodných síl. Túžba po vrcholných zážitkoch sa prejavuje v náraste drogových závislosti, v masovej účasti na hudobných vystúpeniach, diskotékach a podobne. Za jeden z moderných pokusov o svetskú spiritualitu autor považuje tzv. Silvovu metódu. Spiritualita je pestovanie citlivosti k duchovným hodnotám, často sa chápe ako synonymum duchovného života vôbec. Väčšinou ide o prežívanie a vyjadrovanie vzťahu k Bohu vo vnútri určitého štruktúrovaného náboženstva alebo náboženského hnutia. Je to osobná náboženská skúsenosť a jej uskutočňovanie v živote. V.  Smékal k prostriedkom pestovania spirituality zaraďuje okrem tradičnej modlitby a pokánia aj posvätné tance, spev, pobyt v prírode, poznanie svojich osobnostných rysov, reflexiu a sebareflexiu. Uvádza názor T. Keatinga o dvoch spirituálnych cestách: jedna chápe svet ako cvičné pole, miesto utrpenia, z ktorého človek odchádza do večnej blaženosti. Pri druhej ceste činnosť je úlohou, ktorú dal človeku Boh na zduchovňovanie človeka a sveta. Podľa V. Smékala treba sa zaoberať spiritualitou ako cestou k múdrosti a eticky zakotvenému životu, ako nástrojom zmeny osobnosti, ako spôsobom obnovy pokoja v duši a ako cestou spásy. Spiritualita má zodpovedať situácii dnešného človeka a byť primeraná našim osobnostným charakteristikám.

 

Psychologické prístupy k spiritualite

Dokladom toho, že spiritualita sa stáva predmetom záujmu a diskusie v psychológii, je skutočnosť, že v r. 1988 Americká psychologická asociácia zaradila spiritualitu do počítačovej databázy psychologických termínov (uvádza to D. A. Helminiak, 1990). Podobne Americká psychiatrická asociácia zaviedla do "Diagnostického a štatistického manuálu psychických porúch" nový paragraf č. V. 62-61 "Náboženský alebo spirituálny problém": (A. B. Ulanov, 1994). Viacerí autori uvádzajú, že v posledných tridsiatich rokoch v USA možno pozorovať pokles dôvery v náboženstvo a zvyšovanie záujmu o spiritualitu, ktorá však zahrňuje aj napríklad záujem o anjelov, New Age, náboženské zážitky v turičnom hnutí. V minulosti sa pri religiozite i spiritualite uznávali kladné i záporné stránky. Dnes sa zdôrazňuje kladný charakter spirituality najmä čo sa týka osobných zážitkov s transcendentnom. B. J. Zinnbauer a i. (1997) dotazníkovým výskumom zistili, že 93 % skúmaných osôb sa považovalo za spirituálnych a 78 % za religióznych. Pritom 19 % sa prehlasovalo za spirituálnych, ale  nereligióznych. Ukázalo sa,  že v postmodernej kultúre členstvo v rôznych náboženských alebo ideologických skupinách ovplyvňuje hlásenie sa k religiozite či spiritualite. Pokiaľ ide o súčasnú spiritualitu, je prejavom snahy o opätovné získanie duchovnosti a prejavuje sa aj v záujme o okultizmus, východnú meditáciu, v rozšírení náboženských hnutí (napríklad charizmatici), v citlivosti pre transcendentný rozmer skúsenosti. Formy spirituality sú ovplyvnené humanistickým myslením dnešnej doby (najmä otázky zmyslu života) a kultúrnym dialógom. Areligiózny prístup k spiritualite pochádza z USA.

V súvislosti so svojim trojdimenzionálnym modelom osobnosti spiritualitu rozoberá u nás L. Košč (1997, 2000). V zhode s D. G. Bennerom (1988) rozlišuje prirodzenú, náboženskú a kresťanskú spiritualitu. O existencii prirodzenej spirituality svedčia vrodené túžby po identite, šťastí, úspechu, dokonalosti, pravde a spravodlivosti, kráse, stimulácii, tajomstve. L. Košč zdôrazňuje, že spiritualita sa nerovná religiozite (náboženskosti), i keď je jej najimanentnejšou podstatou. Náboženská spiritualita stavia na prirodzenej spiritualite a spočíva v  zjavnom vzťahu s nejakou nadprirodzenou Bytosťou. Kresťanská spiritualita je viazaná na vieru v trojjediného Boha a v Ježiša Krista. Podľa J. Křivohlavého (2000) podstatou "duchovného" je smerovanie k určitým hodnotám, k uspokojovaniu duchovných potrieb. Autor sa venuje aj kresťanskej spirituálnej dimenzii osobnosti. Ako sme už uviedli, duchovnej dimenzii osobnosti sa venuje V. Smékal (1999). Spiritualitu za najvyššiu regulačnú sústavu osobnosti považuje E. Komárik (1977). V svojej koncepcii ľudskej prirodzenosti uvažuje o siedmej – duchovnej úrovni, ktorá úzko súvisí s konceptom božstva u človeka, so zakotvením človeka v koncepte božstva. Na vzťah spirituality a múdrosti poukázal I. Ruisel (2002).

Z novšej dostupnej literatúry o spiritualite možno uviesť český preklad zborníka Jung a kresťanská spiritualita (Moore, 1998). Opisujú sa tu napríklad oblasti sporov medzi kresťanskou teológiou a jungovským chápaním náboženstva, ale i styčné body jungovskej psychológie a kresťanskej spirituality. Zdôrazňuje sa, že sa treba vyhnúť dvom extrémnym prístupom: redukovaniu spirituality na psychológiu a oddeľovaniu spirituality od psychológie. Jungove názory prispievajú k chápaniu kresťanskej spirituality skôr v negatívnom zmysle, pomáhajú totiž rozlišovať nevhodné projekcie a zle nasmerované city. Spiritualitu v súvislosti s Jungovými osobnostnými funkciami rozoberá D. E. Bunker (1991). V súčasnosti sa psychologickými aspektami spirituality zaoberá P. Říčan (2003). Predpokladá, že všetci ľudia sú do určitej miery spirituálni a že ich spirituálna skúsenosť je merateľná, pričom ľudia sa líšia čo do úrovne špecifických dimenzií spirituality (spiritualita je psychologický multidimenzionálna). Koncept spiritualita má dnes tak veľa významov, že jeho všeobecne akceptovaná definícia je vzdialeným cieľom. Z teologického hľadiska jadrom tohto konceptu je meditácia, mystická skúsenosť, modlitba, zdržanlivosť, zjavenia a iné vrcholové zážitky, pociťovaný vzťah k Bohu, anjelom a svätým ap. Chápanie spirituality ako hľadanie posvätna platí pre rôzne náboženstvá i pre ekologicky orientované novopohanstvo. Niektorí teoretici do popisu spirituality zahrňujú vhľad a porozumnie, zmysel pre kontext a perspektívu, vedomie vzájomnej spojitosti vecí, jednotu v rámci rozličnosti, schémy v rámci celku, lásku ako najvýraznejšiu charakteristiku spirituálnej osoby. Uvedený autor chápe spiritualitu ako spôsob zvládania situácie ľudskej konečnosti. Spiritualita sa vyvíja zo zdrojov psychiky a vytvára "posvätný" objekt, ktorý potom dáva nádej a silu na prekonanie obmedzenosti ľudského života. "Posvätný" objekt môže patriť do náboženskej alebo sekulárnej (napríklad osud, spravodlivosť, láska) oblasti. Je známe, že  Americká psychologická asociácia uznáva spiritualitu za jednu z piatich oblastí problematiky subjektívnej pohody (well-being).

Čo sa týka rozdielov medzi religiozitou a spiritualitou, poľský autor P. Socha (2000)uvádza, že každý človek prejavuje spiritualitu, bez ohľadu na jeho vzťah k náboženstvu. Pojmy duchovnosť a religiozita sa čiastočne prekrývajú. Spiritualita je nevyhnutným jadrom religiozity, avšak presahuje religiozitu. Zahrňuje formy viery v zmysle tak humanistického ako aj fundamentalistického náboženstva, meditáciu New Age, tradičné i liberálne náboženstvo, "vyššiu kultúru" (klasické umenie) i "nižšiu" kultúru. Spiritualita nemusí byť nevyhnutne celostná, ale môže byť aj neusporiadaná alebo ochudobnená. Proces spirituálneho vývinu môže byť úmyselný, spontánny (začína už v detstve) alebo oboje. Dosiahnutý stupeň spirituality závisí od motivačnej, kognitívnej a zážitkovej kapacity človeka. Spiritualita je základom pozitívneho i negatívneho vnímania existenciálnej situácie človeka. Je to neostrý, súborný pojem, spájajúci psychické procesy a vlastnosti s javmi, ktoré sa rozvíjajú v rámci duchovného života (svetonázor, religiozita, múdrosť, morálka). Autor "Škály spirituálnej transcendencie" R. L. Piedmont (1999) vychádza zo širšieho chápania spirituality, čo umožňuje použiť túto škálu v širokom rozsahu západných i východných tradícií. Pri spiritualite je dôraz na osobné hľadanie spojenia s niečím väčším, posvätným, zatiaľ čo religiozita dáva skôr sociálny dôraz na stretnutie s božským. Za ďalšie dimenzie transcendencie okrem tých, ktoré zachytáva jeho škála uvedený autor považuje univerzalitu, toleranciu paradoxov života, existenciálnosť, vďačnosť. Na všeobecnej úrovni transcendencia predstavuje celkový ukazovateľ individuálnej oddanosti neuchopiteľným skutočnostiam ako i stupeň prežívania emočnej podpory.

K. H. Reich (2000) rozlišuje náboženstvo, náboženskú spiritualitu a prirodzenú spiritualitu. Spiritualitou rozumie zdieľanie radostí, smútku a hlbokú spätosť medzi ľuďmi, medzi ľuďmi a prírodou, medzi ľuďmi a vyšším Bytím. Všetky typy spirituality majú spoločným podriadenie Ja tomu, čo sa považuje za transcendentné. Rozdiel medzi náboženskou a prirodzenou spiritualitou spočíva zväčša v rozdielnom chápaní "transcendencie". S náboženstvom úzko súvisí "veľká transcendencia" (Boh). V kresťanskej tradícii život spirituálnej osoby vedie Duch svätý, Duch Boží. Veľký počet ľudí vystačí s "prostrednou transcendenciou", ktorou môže byť napríklad idealizácia vlastného národa, beztriedna spoločnosť, peniaze, rekreačné aktivity, okultizmus a pod. Sú to rôzne modely transcendentnej reality, charakteristické pre modernú spoločnosť. Humanistické chápanie spirituality nevylučuje "transcendentné" vysvetlenia sveta a osobných zážitkov, avšak odmieta akceptovať na náboženstve založené pravidlá a normy správania jednotlivca a spoločnosti. Každý jednotlivec si v závislosti od rôznych faktorov (vrodený základ, socializácia, kultúrne prostredie, výskyt šancí, životné  udalosti) vyberá taký druh spirituality, ktorý najlepšie spĺňa jeho potreby. Charakteristiky spirituality u religióznych a "nereligióznych" ľudí popísal K. H. Reich (2001) – vychádzajúc najmä z C. Becka nasledovne:

  1. vhľad a porozumenie,
  2. zmysel pre kontext a perspektívu,
  3. uvedomenie si vzájomnej spätosti vecí, jednoty v rámci rozdielnosti, schém v rámci celku,
  4. integrácia tela, mysle, duše a ducha ako aj rôznych dimenzií života,
  5. zmysel pre zázrak, tajomstvo a úžas,
  6. vďačnosť, potešenie, pokora vo vzťahu k dobrodeniam života,
  7. nádej a optimizmus,
  8. odvaha, "duchaplný" prístup k životu,
  9. energia,
  10. odpútanosť,
  11. prijatie nevyhnutnosti,
  12. láska (najvýstižnejšia charakteristika spirituálnosti osoby),
  13. citlivý, starostlivý prístup k iným ľuďom, k sebe a ku kozmu ako celku.

Ch. Scharfetter (1999) chápe spiritualitu ako v nadkonfesionálnom zmysle chápané životné zameranie na všetko zasahujúce Bytie, ktoré sa človeku javí ako neuchopiteľné "Duchovno". Pre spirituálnych ľudí je božská dimenzia transcendencie súčasne pôvodom i cieľom. Spiritualita nie je nijaký mimoriadny stav alebo obsah vedomia, žiadny intenzívny náboženský zážitok (extáza, vízia) ani okultné javy. Pseudospiritualita sa často prejavuje navonok exhibicionisticky, prehlasovaním seba samého za spirituálnu bytosť. Na rozdiel od mágie, ktorá sa zameriava na pragmaticky zvolené zaklínanie "iných cieľov", spiritualita znamená aj v bežnom živote prežívaný vzťah k transcendentnu. Spirituálnu transcendenciu považuje G. T. Reker (2003) za motivačno-emočný mnohodimenzionálny konštrukt, vzťahujúci sa na túžbu hľadať a udržať zmysluplnú integráciu v hranici seba (vnútorná spojitosť), s inými ľuďmi a so svetom (ľudské spolucítenie) a s posvätnou silou mimo seba (spojitosť s prírodou). Z takéhoto vymedzenia vyplýva, že autorovi ide o spiritualitu mimo náboženskej sféry.

Väčšinou sa dnes rozlišuje náboženská, prirodzená a humanistická spiritualita. Z humanistického hľadiska spiritualita je univerzálna, je to ľudský jav, má fenomenologické spoločné jadro, je to schopnosť odpovedať na numinózne, charakterizuje ju "tajomná energia", jej posledným cieľom je spolucítenie. Súčasný dôraz na spiritualitu predstavuje skôr rozšírenie konceptu náboženstvo než jeho postmodernú náhradu. Otvorený priestor pre diskusiu o spiritualite poskytla humanistická psychológia. Ako uvádza D. N. Elkins (2001), anketa u členom sekcie Humanistickej psychológie Americkej psychologickej asociácie ukázala, že pre 77 % členov je spiritualita dôležitá alebo veľmi dôležitá v ich živote, 75 % verí v určitý druh vyššej sily a 43 % verí v osobného Boha. Uvedený autor považuje spiritualitu za univerzálny (dostupný každému človeku) ľudský jav (prirodzený potenciál človeka, pričom sa nevylučuje božská zložka). Spoločné jadro spirituality sa nachádza vo vnútornej fenomenologickej úrovni. Prejavuje sa v nespočetných formách, avšak základom je spoločná silná túžba po posvätne, oslave tajomstva  života. Posvätná skúsenosť môže mať rôznu intenzitu. Najčastejšie sú silné okamihy v každodennom živote (napríklad krása východu slnka, symfónie), charakterizované úžasom, vďačnosťou. Silnejšie sú vrcholové  zážitky a najsilnejšie – mystické stretnutia.

Z psychologických smerov sa na spiritualitu zameriava najmä transpersonálna psychológia, pričom sa zdôrazňuje osobný a súkromný vzťah s kozmom a spiritualita sa dáva do protikladu s náboženstvom. Podobne v hnutí New Age sa odmieta spájanie spirituality s tradičným náboženstvom. Ch. Grofová (1998), spoluzakladateľka transpersonálnej psychológie, považuje spiritualitu za priamy osobný zážitok skutočností, ktoré sa vymykajú nášmu bežnému obmedzenému vnímaniu samého seba. Všetci totiž máme božskú podstatu, rovnako ako svet, v ktorom žijeme. Spiritualita nemá nič spoločného so slepou vierou, doktrínou alebo presvedčením. Je častým omylom, že Boh alebo Vyššia moc je mimo nás. Ako však upozorňuje Ch. Scharfetter (1999) často sa vo verejnosti zamieňajú pojmy spirituálny a transpersonálny. S výnimkou "vedomia univerzálneho ducha" väčšina transpersonálnych skúsenosti nemá nič spoločného so spiritualitou. Transpersonálna psychológia vyvoláva ilúziu, že paranormálne javy signalizujú spirituálny rast a zmenené vedomie. Východná spiritualita a kresťanské mníšstvo ich naopak považujú za prekážky duchovnej cesty.

Ako uvádza J. F. Catalan (1986) rozvoj spirituálneho života závisí od výchovy celého človeka smerom k ľudskej zrelosti. Rozvoj ľudských hodnôt je nevyhnutným predpokladom otvorenia sa Inému (či už človeku alebo Bohu). Spirituálna zrelosť sa prejavuje akceptovaním vlastného tela, zvládaním sexuality, inteligenciou (v zmysle rozlišovania, zdravého usudzovania, prístupnosti argumentom iných), slobodou pri rozhodovaní, vzťahom k iným (vyhnutiu sa prílišnej závislosti i prílišnému uzavretiu sa do seba), rozumným postojom voči autorite, vyváženým vzťahom k Bohu (vyhnutie sa prílišnému strachu z viny, infantilným postojom), adaptívnym postojom, prejavom integrácie osobnosti, u kresťanov transformáciou na úrovni rôznych psychických schopností v dôsledku výzvy Boha. Spirituálny život sa uskutočňuje v extrémne zložitých podmienkach ľudského bytia. Dôležité je dosiahnutie stupňa vnútornej slobody, umožňujúcej otvoriť sa výzvam Iných i Boha. Prispieť k tomu môžu psychologické výskumy, uzatvára uvedený autor.

Zvýšený záujem o spiritualitu (v oblasti kultúry i vo vede) konštatuje R. A. Emmons (1999a), ktorý je presvedčený, že psychologické vedy sú na počiatku spirituálnej revolúcie. Prístup k spiritualite z hľadiska osobných cieľov (Emmons, Cheung, Teherani, 1998a) umožňuje chápať spiritualitu ako dynamický proces, ktorý môže meniť svoju intenzitu a výraz v rôznom čase, v rôznych situáciách ako aj v rôznych náboženských tradíciách. Okrem náboženskej spirituality jestvujú aj iné, nereligiózne humanistické verzie zahŕňajúce "vyššie snaženia". Spirituálne snaženia sa prejavujú vo zvyšovaní poznatkov človeka o vyššej sile, vo vytváraní alebo udržiavaní vzťahu s touto silou a v snahe aplikovať spirituálne presvedčenie v každodennom živote. Ak ľudia orientujú svoj život na spirituálne ciele, majú tendenciu prežívať svoj život ako hodnotný, zmysluplný, jednotný. Podrobne sa otázkami spirituality – najmä v súvislosti s psychoterapiou -  zaoberá D. G. Benner (1994). Kritizuje tak psychospirituálny dualizmus (oddeľujúci spirituálnu oblasť od psychickej) ako aj spirituálny redukcionizmus (zužuje spiritualitu na morálnosť). Na príklade Junga, existenciálnej psychológie a kontemplatívnej psychológie ukazuje, že spiritualita nemusí stáť mimo oblasti psychológie. Spirituálne túžby po osobnej transcendentnosti a oddanosti sa vyskytujú vo vnútri osobnosti, a preto ich možno psychologicky skúmať.

Vyskytol sa aj termín spirituálna psychológia a to v súvislosti s logoterapiou (Lukasová, 1998). K. H. Reich (2001) poukazuje na existenciu množstva návodov na rozvíjanie osobnej spirituality. Uvádza, že napríklad pre účely sebahodnotenia vývinu spirituality bol vytvorený "Dotazník spirituálneho zdravia" (Spiritual Health Questionnaire). Tento zachytáva nasledujúcich päť dimenzií (každá z nich je zložená z troch faktorov, pričom tieto sa zisťujú pomocou desiatich položiek):

  1. Spirituálna oddanosť (angažovanie sa, viera, zriekanie sa);
  2. Spirituálna múdrosť (religiozita, zbožnosť, svedectvo);
  3. Spirituálna receptívnosť (modlitba, meditácia, jednoduchý životný štýl);
  4. Spirituálne spolucítenie (služba, láska, odpúšťanie);
  5. Spirituálne prospievanie (bezpečnosť, pokoj, transcendencia).

Okrem toho sú tu dve kontrolné škály: Bezkultová orientácia; Holistická zdravotná orientácia. Dotazník umožňuje zostaviť dvanásť "Máp spirituálneho IQ", na ktorých si jednotlivec zaznamenáva zmeny v svojej spiritualite počas jedného roka. Zatiaľ však niet dostupných údajov o validite tohto dotazníka.

Spirituálnym vzorom sa najnovšie venujú D. Oman a C. E. Thoresen (2003a). Zdôrazňujú význam učenia sa spiritualite pomocou pozorovania ako tieto vzory žijú spirituálne zmysluplný život. Je to efektívnejší spôsob než postupovanie pomocou pokusu a omylu alebo priame vyučovanie. Toto učenie sa pomocou pozorovania je často sprevádzané kladnými emočnými zážitkami, čo zefektívňuje celý proces. Samozrejme sú známe aj negatívne dôsledky napodobňovania spirituálnych vzorov (napríklad teroristické činy, záporne presvedčenia o sebe a svete, zákazy určitých spôsobov života, nerealistické očakávania). Autori vyvinuli (2003b) dotazník vo forme štruktúrovaného rozhovoru – Spiritual Modeling Inventory of Life Environments (SMILE) zameraný okrem iného aj na vnímaný úžitok zo spojenia so spirituálnym vzorom.

Objavujú sa aj námietky voči vedeckému skúmaniu spirituality. Vychádza sa z predpokladu, že spiritualitu nemožno vedecky skúmať. Používa sa tu argumentácia filozofického materializmu alebo opačné hľadisko – veda je neschopná skúmať spiritualitu vzhľadom na jej subjektívnosť, nemožnosť priameho pozorovania, resp. opakovania. Tieto a podobné námietky vyvracajú v svojej štúdii W. R. Miller a C. E. Thoresen (2003). Poukazujú na značný počet doterajších výskumov v tejto oblasti, vznik  formálnych štruktúr pre tieto otázky v rámci vedeckých a profesných organizácii (najmä v USA) a dostupnosť metodík výskumu s overenými psychometrickými parametrami. Čo sa týka subjektívnosti a nemožnosti priameho pozorovania treba si uvedomiť, že napríklad aj jadrová fyzika skúma javy, ktoré nie sú priamo pozorovateľné. V takýchto prípadoch sa poznatky vyvodzujú z jednotlivých zložiek, ktoré sú dostupné empirickými metódami (napríklad spirituálna prax, spirituálne motivovaná starostlivosť o iných ľudí). Spiritualita je multidimenziolnálny konštrukt, ktorý sa nedá jednoducho ohraničiť (podobne ako charakter, láska, pohoda, mier, zdravie).

 

Zisťovanie parametrov spirituality

Prudký rozvoj  skúmania spirituality, vrátane vytvárania vhodných nástrojov "merania" tohto javu začal v období rokov 1980 - 1990. Niektoré sme stručne popísali v našej štúdii (Stríženec, 2003). Na tomto mieste sa zameriame len na niektoré najčastejšie používané. D. A. MacDonald (2000) na základe faktorovej analýzy údajov z viacerých škál spirituality zistil nasledujúcich päť mohutných dimenzií spirituality:

Na meranie týchto dimenzií autor vytvoril škálu ESI (Expressions of Spiritual Inventory), ktorá mala pôvodne 98 položiek, ale neskôr pripravil revidovanú kratšiu škálu s 32 položkami. Táto kratšia verzia má psychometrické parametre veľmi podobné pôvodnej škále (reliabilita subškál od 0.85 po 0.97; významová konštruktová validita, zisťovaná koreláciami s mnohými škálami spirituality). Slovenský preklad kratšej škály sme predbežne overovali na malej vzorke poslucháčov psychológie. Pokiaľ ide o priemerné skóre v jednotlivých dimenziách i výsledky faktorovej analýzy, zistili sme dostatočnú zhodu našich údajov s údajmi autora škály (podrobnejšie pozri Stríženec, 2004). Ďalšou škálou je "Spiritual Transcendence Scale (STS), ktorej autorom je R. L. Piedmont (1999). Obsahuje 24 položiek zachytávajúcich nasledujúce dimenzie:

  1. spojitosť (presvedčenie, že človek je súčasťou väčšieho ľudského "orchestra"; jeho príspevok je nevyhnutný k vytváraniu nepretržitej harmónie života). Typickou položkou pre túto dimenziu uvedenej škály je napríklad "Som ohnivkom v reťazci môjho rodinného dedičstva, mostom medzi minulosťou a budúcnosťou";
  2. univerzalita (presvedčenie o jednotnej podstate života – položka: "Poriadok univerza presahuje ľudské myslenie");
  3. naplnenie modlitbou (city radosti a spokojnosti vyplývajúce z osobného stretnutia s transcendentnou realitou  - položka: "Moje modlitby alebo meditácie mi prinášajú vnútornú silu a/alebo pokoj").

Validita subškál zodpovedajúcich uvedeným dimenziám bola .65 (Spojitosť) a .85 (Univerzalita, Naplnenie modlitbou). Konštruktová validita  (korelácie s viacerými mierami) bola tiež dostatočná. Zistila sa nezávislosť STS od NEO PI-R. Autor uzatvára, že spirituálnu transcendenciu možno považovať za potenciálny šiesty faktor osobnosti. Pri našom overovaní slovenského prekladu STS (Stríženec, 2003) sme zistili reliabilitu subškál 0,86; 0,88 a 0,67,  čo je v úplnej zhode s výsledkami autora. Priemerné skóre žien v našom súbore bolo vyššie než u mužov. Najvyššie celkové skóre bolo v škále "univerzálnosť" a najnižšie v škále "spojitosť". Faktorová analýza poukázala na niektoré rozdiely (v porovnaní s autorom škály) nielen v sýtení položkami daného faktora, ale aj v príslušnosti niektorých položiek do určitého faktora. Prístup k spiritualite cez osobné snaženie si zvolil R. A. Emmons (1998, 1999) a vytvoril "Personal Striving Assessment Packet" (PSAP). Zakladá sa na expertnom posúdení a kategorizácii voľných popisov cieľov, ktoré sa snažia uskutočňovať skúmané osobny. Jednou z kategórií je spirituálna sebatranscendencia. Pre každú osobu sa zistí pomer spirituálnych k celkovému počtu vymenovaných cieľov. Autorovi sa takáto zmiešaná idiograficko-nomotetická stratégia výskumu osvedčila. Ďalej skúmal aj vzťah medzi spirituálnymi snaženiami a inteligenciou osobnosti a to pomocou  "StrivingInstrumentality Matrix" (ide o vytvorenie globálneho indexu konfliktu snažení).

Najnovšie sme získali Spiritual Transcendence Scale (STS), ktorej autorom je G. T. Reker (2002). Škála má 24 položiek a zahrňuje tri dimenzie: vnútorná spojitosť (napríklad položka: "Moje spirituálne vedomie prispieva k môjmu pocitu celostnosti"); ľudské spolucítenie (napríklad "Čerpám spirituálny zmysel zo spoločenstva s inými") a spojitosť s prírodou (napríklad "Keď sa prechádzam lesom alebo krásnym parkom mám spirituálne pocity"). Autor škály zistil u 132 vysokoškolákov vysokú reliabilitu (0,97) a významové korelácie s 8 inými škálami poukazujú na konvergentnú validitu škály. Pomocou faktorovej analýzy sa potvrdila odlišnosť konštruktu spirituality od mier religiozity, pohody, osobného zmyslu a osobnosti. Ťažkosti súvisiace s hodnotením spirituality popísal D. O. Moberg (2002). Uvádza, že každá použitá škála zahŕňa len niekoľko ukazovateľov zo stovky možných aspektov multidimenzionálnej ontologickej skutočnosti. Väčšina rozšírených škál bola overovaná len na jednej, resp. malom počte náboženských denominácií či spirituálnych hnutí. Na druhej strane snahy o "univerzálne aplikovateľné" miery môžu zanedbávať minority, resp. špecifické skupiny. Pri výskume dochádza nutne k redukcionizmu (napríklad v dôsledku prevodu nevyjadriteľného posvätna do súčasných sekulárnych pojmov). Je ťažké identifikovať pozorovateľné údaje, ktoré jednoznačne charakterizujú spiritualitu.

 

Záver

Spiritualita ako dimenzia osobnosti je mnohodimenzionálny psychologický konštrukt. Znamená hľadanie osobného spojenia s transcendentnom (s tým čo nás presahuje, je vyššie ako my) ako aj uznanie určitej závislosti od tejto transcendentnej skutočnosti, jej prežívanie v bežnom živote. Zväčša je to niečo nemateriálne, Vyššia sila, božstvo, Boh, Príroda, Vesmír. So spiritualitou sa spája subjektívny zážitok posvätna, zaoberanie sa s "poslednými záležitosťami", hľadanie zmyslu, istoty, súvislosti, výšin ľudských možností.

Čo sa týka odlíšenia spirituality od religiozity spoločným je tu uznávanie metaempirickej dimenzie reality. Zatiaľ čo religiozita sa popisuje ako formálne štrukturovaná, ide tu o pridŕžanie sa presvedčení a rituálov organizovanej cirkvi, náboženskej inštitúcie, spiritualita je skôr individuálny jav, charakterizujú ho určité hodnoty (vo vzťahu k sebe, iným ľuďom, prírode, životu) a zdôrazňuje sa v ňom duchovná skúsenosť (najvyššou formou sú mystické zážitky). Spiritualita je nevyhnutným jadrom religiozity, avšak značne presahuje religiozitu (možno si to zobraziť ako prienik dvoch neostrých množín). Pri prirodzenej spiritualite transcendentným objektom môže byť príroda, vesmír, národ, resp. tu transcendentný objekt chýba a podnety ku spiritualite vychádzajú zvnútra človeka. Vzhľadom na svoje potreby si človek vytvára určitý druh spirituality.

Analýza doterajších vo väčšom rozsahu používaných škál spirituality poukazuje na skutočnosť, že zatiaľ ešte nedošlo k jednotnému vymedzeniu konštruktu spiritualita. Odráža sa to na nejednotnom chápaní jej dimenzii. Avšak vzhľadom na novosť tejto problematiky v odbornej psychologickej literatúre možno to považovať za prvú etapu v empirickom skúmaní tohto javu. Pri aplikácii zahraničných nástrojov skúmania spirituality v našich podmienkach bude nutné zohľadňovať nielen demografické, sociálne a religiózne odlišnosti, ale aj špecifiká našej duchovnej kultúry.

 

Literatúra

Anderson, P. B. - Morgan, M.: Spirituality and sexuality. Journal of Religion and Health, 33, 1994, 2, s. 115-121.
Benner, D. G.: Psychologie, psychoterapie a náboženství. Československá psychologie, 38, 1994, 4, s. 356-364.
Benner, D. G.: Psychoterapy and the spiritual quest. Grand Rapides: Baker Book House 1988.
Bunker, D. E.: Spirituality and the Four Jungian Personality Functions. Journal of Psychology and Theology, 19, 1991, 1, 26-34.
Burgger, W.: Filosofický slovník. Praha: Naše vojsko 1994.
Catalan, J. F.: Psychisme et vie spirituelle. In: Viller, M. et al.: Dictionnaire de Spiritualité. Fasc. LXXXIV-LXXXV. Paris: Beauchesne 1986, s. 2578-2605.
Dinzelbacher, P.: Wőrterbuch der Mystik. Stuttgart: Króner 1989.
Elkins, D. N.: Beyond religion. Toward humanistic spirituality. In: Schneider, K. J. - Bugental, J. F. T. - Pierson, J. P. (Eds.): The Handbook of humanistic psychology. London: Sage Publications 2001, s. 201-212.
Emmons, R. A.: Psychology of ultimate concerns: Motivation and spirituality in personality. N. Y.: Guilford Press 1999.
Emmons, R. A. - Chi Cheung, K.: Tehrani, Assesing spirituality through personal goals: Implications for research and subjective well-being. Social Indicators Research, 45, 1998, s. 391-422.
Fontana, D.: Psychology, religion, and spirituality. London: BPS Blackwell 2003.
Groeschel, B. J.: Etapy duchovného rastu. Bratislava: Serafín 2002.
Grofová, Ch.: Žížen po celistvosti. Praha: Chvojkovo nakladatelství 1998.
Hartl, P. - Hartlová, H.: Psychologický slovník. Praha: Portál 2000.
Helminiak, D. A.: A scientific spirituality: The interface of psychology and theology. International Journal for the Psychology of Religion, 6, 1996, 1, s. 1-19.
Hill, P. C. - Pargament, K. I.: Advances in the conceptualization and measurement of religion and spirituality. Implications for physical and mental health research. American Psychologist, 58, January 2003, 1, s. 64-74.
Košč, L.: Kapitoly z psychológie osobnosti z kresťanského hľadiska. (Rozšírená verzia habilitačnej prednášky – rukopis.) Trnava 1997.
Košč, L.: Kresťanská psychológia v obsahu vzdelávania psychológov. In: Grác, V. J. - Naništová, E. a kol.: Vybrané kapitoly zo psychológie. I. Trnava: Katedra psychológie FH TU 2000, s. 35-45.
Komárik, E.: Spiritualita ako najvyššia regulačná sústava osobnosti. In: Stríženec, M. (Ed.): Duchovný rozmer osobnosti: Interdisciplinárny prístup. Bratislava:  Ústav experimentálnej psychológie SAV 1997, s. 45-53.
Křivohlavý, J.: Pastorální péče. Studijní texty Evangelikálního teologického semináře. Sv. 4. Praha 2000.
Lukas, E.: Spirituelle Psychologie. Quellen sinnvollen Lebens. München: Kősel 1998.
McDonald, D. A.: Spirituality: Description, measurement, and relation to the Five Factor Model of personality. Journal of Personality, 68, 2000, 1, s. 153-197.
McDonald, D. A.: The Expressions of Spirituality Inventory. Test Development, Validation and Scoring Information (manuscript), undated.
Miller, W. R. - Thoresen, C. E.: Spirituality, religion, and health. A emerging research field. American Psychologist, 58, January 2003, 1, s. 24-35.
Moberg, D. O.: Assessing and measuring spirituality: Confronting dilemmas of universal and particular evoluative criteria. Journal of Adult Development, 9, 2002, 1, s. 47-60.
Moore, R. L. (Ed.): C. G. Jung a křesťanská spiritualita. Praha: Portál 1998.
Oman, D. - Thoresen, C. E.: Spiritual modeling: A key to spiritual and religious growth? International Journal for the Psychology of Religion, 3, 2003a,b, 3, s. 49-165.
Oravcová, J. - Stríženec, M.: Niektoré súvislosti vzťahu k náboženstvu a  typu spirituality. In: Sarmány Schuller, I. - Košč, M. (Eds.): Psychológia na rázcestí. Zborník príspevkov X. zjazdu slovenských psychológov. Bratislava: Stimul 2002, s. 272-277.
Piedmont, R. L.: Does spirituality represent the sixthe factor of personality? Spiritual transcendence and the Five-Factor Model. Journal of Personality, 67, 1999, 6, s. 985-1014.
Piedmont, R. L.: Spiritual transcendence and the scientific study of spiritual. Journal Rehabilitation, 67, 2001, s. 4-14.
Plašienková, Z.: Duchovnosť človeka v kontexte filozofických reflexií. In: Stríženec, M. (Ed.): Duchovný rozmer osobnosti: Interdisciplinárny prístup. Bratislava:  Ústav experimentálnej psychológie SAV 1997, s. 1-14.
Puss, A. (Eds.): Teológia duchovného života. Bratislava: Dobrá kniha 2001.
Reich, K. H.: What characterizes spirituality? International Journal for the Psychology of Religion, 10, 2000, 2, s. 125-128.
Reich, K. H.: Spiritual development: Theory, practice, measurement. (Paper at Conference "Spirituality and Health", Teheran, April 2001).
Reker, G. T.: Provisional manual of the Spiritual Transcendence Scale (STS). Peterborough, Ont.: Student Psychologists Press 2003.
Říčan, P.: Spirituality in psychology: The concept and its context. Studia psychologica, 45, 2003, 3, s. 249-257.
Ruisel, I.: Spiritualita a múdrosť: Dve stránky jednej reality. In: Kováč, D. (Ed.): Psychologické sondy do spirituálno-religióznej sféry života. Bratislava: Ústav experimentálnej psychológie SAV 2002, s. 8-12.
Socha, P.: Psychologia rozwoju duchowego – zarys zagadnienia. In: Socha, P. (Eds.): Duchowy rozwoj czlowieka. Krakow: Univ. Jagiellónskiego Krakow 2000, s. 15-44.
Solignac, A. - Dupuy, M.: Spiritualité. In: Viller, M. et al.: Dictionnaire de Spiritualité. Fasc. XCIV, XCV. Paris: Beauchesne 1989 - 1990, s. 1142-1173.
Scharfetter, CH.: Spiritualität. Wege und Irrwege. Psychologie heute, 26, 1999, 6, s. 20-26.
Smékal, V.: Spiritualita v denním životě člověka. In: Galvas, Z. (Ed.): Homo religiosus. Vybrané aspekty psychológie náboženství. Praha: Českomoravská psychologická společnost 2002a, s. 18-34.
Smékal, V.: Pozvání do psychologie osobnosti. Brno: Barraster a Principal 2002b.
Stríženec, M. (Ed): Duchovný rozmer osobnosti: Interdisciplinárny prístup. Bratislava:  Ústav experimentálnej psychológie SAV 1997.
Stríženec, M.: Súčasná psychológia náboženstva. Bratislava: IRIS 2001a.
Stríženec, M.: Psychologické aspekty spirituality. Československá psychologie, 45, 2001b, 2, s. 118-126.
Stríženec, M.: Škály spirituality. Československá psychologie, 47, 2003, 6, s. 548-553.
Stríženec, M.: Empirical approaches to spirituality. Studia psychologica, 46, 2004, 2, s. 173-177.
Taylor, E.: Spirituality. Psychology Today. November/December 1994, s. 56-68.
Tloczynski, J. - Knoll, Ch. - Fitch, A.: The relationship among spirituality, religious ideology, and personality. Journal of Psychology and Theology, 25, 1997, 2, s. 208-213.
Ulanov, A. - Ulanov, B.: Seeding straight with crooked lines. Journal of Religion and Health, 33, 1994, 2, s. 105-106.
Zinnbauer, B. J. et al.: Religion and spirituality: Unfuzzying the fuzzy. Journal for the Scientific Study of Religion, 36, 1997, 4, s. 549-565.

 

Spirituality and its Determination

Abstract

A description is presented of spirituality in philosophy, theology and particularly in psychology. The discussion bears on the differences between spirituality and religiosity, the definition of the former in the past and on the approaches by outstanding authors to this phenomenon (distinction between natural and religious spirituality, spirituality and personality, characteristics of spirituality, contribution of humanist and transpersonal psychology). As regards determination of the parameters of spirituality, a point is made of the scales devised by P. A. MacDonald, R. L. Piedmont, R. A. Emmos and J. T. Reker.