Život spišských Rómov do roku 1918 v historickej literatúre

Zuzana Kollárová (kollar@pp.psg.sk)

Spiš sa ako samostatný administratívny celok vyvinul v 2. polovici 12. storočia. Počas feudalizmu bola jeho časť 360 (1412-1772) rokov pod poľskou správou. Severné hranice sa ustálili až začiatkom 14. storočia. Západné hranice boli stabilné, východné kolísali v oblasti Vyšného a Nižného Slavkova. Štós patril do roku 1882 do Spiša, potom do Abovsko-turnianskej župy. Delil sa na 3 slúžnovské okresy, od roku 1789 na 4 a po reorganizácii roku 1894 na osem. Dnes ide v podstate o okresy Poprad, Spišská Nová Ves a čiastočne Stará Ľubovňa.1

Spiš bol jednou z prvých oblastí na Slovensku, kde sa Rómovia začali usadzovať. Vždy totiž dávali prednosť bohatším krajom pred chudobnejšími, pretože vedeli, že tam skôr nájdu obživu. Spiš bol v tomto období jedným z najbohatších krajov Slovenska, ale aj celého Uhorska. Spišský hrad a jeho okolie poskytovali rozmanité zárobkové možnosti. Niektorí sa venovali kováčstvu, iní žili pravdepodobne z drobných príležitostných prác, z veštenia, čarovania a aj krádeží.2

Rómovia žijúci na Spiši patria do skupiny tzv. slovenských Rómov. Je to jedna z najpôvodnejších skupín na Slovensku.3 V literatúre je známe, že aj doposiaľ najstaršia písomná zmienka o Rómoch zo Slovenska pochádza zo Spiša. Richtár Spišskej Novej Vsi Ján Kunsch sa ešte v prvej polovici 14. storočia sťažoval, že sa v okolitých lesoch patriacich rodine Mariášovcov potuluje početná skupina Rómov (Cigánov), ktorých náčelník sa predstavuje ako vojvoda.4 Z mnohých sprievodných listín, ktoré uľahčovali Rómom život, sa ako najdôveryhodnejšia spomína listina z 18. 4. 1423, keď kráľ Žigmund Luxemburský prijal v Spišskom Podhradí rómskeho (cigánskeho) vajdu Ladislava a na jeho žiadosť mu vydal listinu, ktorou Rómom zabezpečil slobodný prechod Uhorskom. S odpisom tejto listiny sa preukázala skupina v roku 1424 v Regensburgu, kde ju podľa svojho vlastného vyjadrenia presne odpísal kronikár Andreas Presbyter.5 V 15. storočí bola väčšia skupina Rómov usadená pod Spišským hradom, kde vykonávali funkciu beharov a rôzne služby hradnému panstvu (pri poľovačkách, príprave dreva, zbieraní lesných plodov, kŕmení dobytka atď.).6

Gašpar Hein vo svojej Levočskej kronike uviedol, že 26. apríla 1534 na príkaz levočského kapitána pána Czarnaho bolo vyslaných do Spišskej Novej Vsi niekoľko jazdcov tam, kde sa nachádzali pohani, ktorí sa menovali Cigánmi. Títo chytili štyroch starcov, ktorí sa pri mučení priznali, že ich vyslal Zápoľa vypáliť horné mestá. Všetci boli napichnutí na kôl.7 K uvedenej tragickej udalosti sa zachovali zápisy aj v rukopisnej kronike Konráda Spervogla z roku 1734, z ktorej čerpal ďalší historik Samuel Augustini ab Hortis8: "Nedeľa pred Filipom a Jakubom. Pán z Černého (Tschernaho), levočský kapitán, poslal niekoľkých jazdcov do Spišskej Novej Vsi, kde boli usídlení pohani, nazývaní Cigánmi, tam zajali štyroch starcov a niekoľko chlapcov, ktorých odviedli do Levoče, ostatní však utiekli do lesov a k rieke. Tí štyria pri mučení priznali, že ich poslal a 100 z nich peniazmi podplatil Ján Zápoľský v polovici júna v nedeľu Quadragesima, aby podpálili a na popol obrátili hornouhorské mestá, najmä Košice, Levoču, Bardejov, Prešov a Sabinov. Priznali tiež, že niekoľkí z nich prišli (už) v sobotu do Levoče preoblečení za valašských pastierov predávať vlnu. Na niekoľkých miestach v meste založili oheň." Zdá sa však, že toto priznanie bolo vynútené mučením, lebo keď ich vodili z ulice do ulice, nevedeli ukázať miesto, kde oheň založili. Ab Hortis uviedol, že túto udalosť zaznamenáva aj Ján Brechenzweig vo svojom Haterhaufen: "Roku 1534 chytili pri Spišskej Novej Vsi štyroch Cigánov, ostatní ušli, títo po mučení priznali, že obdržali od Jána Zápoľského peniaze, aby podpálili Levoču a ostatné mestá a boli za to nastoknutí na kôl..."

Ján Brechenzweig vo svojom diele uviedol aj ďalšie podobné udalosti. "Roku 1543 chytili cigána, ktorý vo Veľkej ukradol z farského dvora koňa a vraj tiež založil oheň. Keď ho chceli vešať, majstrovsky ušiel katovi... roku 1543, 2. júna, chytili vtáčika, ktorý ušiel z Veľkej, spolu s ďalšími piatimi ho mučili a na tretí deň ho povesili." Nuž neradostné sú historické spomienky v spojení Rómovia a Spiš. Samozrejme, že krutosť feudálnych súdov nenechala ľahostajnými ani kronikárov, ktorí neraz tieto udalosti uvádzali aj pre živých na výstrahu. Ab Hortis však uviedol aj takúto skutočnosť: "V jednom starom rukopise, v ktorom sa opisuje Spišská župa, sa síce hovorí, že sú (Rómovia) poddaní vrchnému županovi a že mu vraj platia každý rok nejaké peniaze a odvádzajú kováčske výrobky. Každý, kto pozná povahu tohto ľudu, si vie ľahko predstaviť, ako zriedkavo asi plnia tieto povinnosti a ako je bezmála nemožné očakávať od tohoto nestáleho ľudu niečo také. Každý deň môžeme vidieť, ako kočujú po krajine, podriaďujú sa raz jednému, raz druhému zemepánovi a hľadajú uňho ochranu. Keď ale príde čas platenia alebo vykonávania služieb, ktoré sú podlžní, stanú sa neviditeľnými, stratia sa." Žiaľ, nevieme presné datovanie a ani pôvod rukopisu, no k autorovi týchto riadkov sa ešte vrátime...9

V 17. storočí začal prílev Rómov zo západnej Európy, kde boli prenasledovaní. Opatrenia proti nim nachádzame v stoličných štatútoch Spišskej stolice z roku 1624. V článku De ciganis sa uvádza, že gens Aegiptica Cyngarorum podniká do stolice početné vpády. Príslušníci tohto ľudu žobrú a kradnú predovšetkým kone, ktoré potom pašujú do Poľska. Stolica preto nariadila, aby Rómovia boli z dedín a miest vyhnaní.10 Začínajú sa ich mená objavovať aj v matrikách. Napr. 12. 9. 1668 sa v rodine Jurka Czigana narodili a boli pokrstené dvojičky Michal a Dorota. František Žifčák uvádza, že ide zrejme o najstarší doklad o prítomnosti Rómov v Spišskom Podhradí...11 V matrikách obcí Štiavnického opátstva sa v roku 1700 spomínajú ako kováči, muzikanti, čo žijú zo žobrania a krádeže, a že sú to nemravní "pokrstení pohani"...12

V polovici 18. storočia v úsilí o konsolidáciu krajiny, vyčerpanou vnútornými povstaniami a tureckou expanziou, kráľovská miestodržiteľská rada v Bratislave začala s tzv. reguláciou Rómov. Jej cieľom malo byť trvalé usadenie Rómov (v roku 1770 ich bolo v Uhorsku 68 000), ich pripútanie k poľnohospodárstvu a k iným prácam, z ktorých by boli schopní odvádzať feudálnu rentu a platiť štátne i stoličné dane. Začiatkom šesdesiatych rokov 18. storočia bola sledovaná aj úplná asimilácia Rómov.13

Pestrú existenciu tohto nespútaného ľudu sa pokúsil zmapovať dosiaľ málo vídaným spôsobom už niekoľkokrát spomínaný Spišiak a evanjelický kazateľ Samuel Augustini ab Hortis (26. 8. 1729 Veľká Lomnica - 5. 8. 1792 Spišská Sobota). Rómovia sa stali jeho stredobodom záujmu viac menej z čisto vedeckých pohnútok. K ich charakteristike pristupuje vedecky, racionálne a bez emócií. Ab Hortis pochádzal z okruhu spišských vzdelancov a bol vnukom známeho kežmarského lekára Kristiána Augustiniho (1598 Kežmarok - 1650 Veľká Lomnica), osobného lekára kráľa a cisára Ferdinanda II. Iba takto si môžeme vysvetliť prísne vedecké hľadisko na Rómov, vychádzajúce z mnohej zahraničnej literatúry sporadicky doplnenej známymi prácami uznávaných spišských historikov a kronikárov (Wagner, Spervoglova a Leibizerova kronika). Pri podrobnom čítaní tejto práce si môžeme nesporne urobiť obraz o stave výskumu rómskej problematiky a jednoznačne skonštatovať, že napriek osvietenosti a učenosti spišských historikov boli Rómovia iba na periférii ich pozornosti. Drobnosti, ktoré o nich zapísali, sa zachovali iba ako výnimočné prípady. O to potešujúcejšie je zistenie Viery Urbancovej a Emílie Horváthovej, že Ab Hortis sa svojím stručným slovníkom stal bezprostredným iniciátorom k určeniu indického pôvodu Rómov.

Pri vzniku diela Samuela Augustiniho zohrali poprednú úlohu dobové politické, ideovo-kultúrne a vedecké podnety, ale predovšetkým pokus panovníčky Márie Terézie o komplexné riešenie rómskej otázky v Uhorsku z roku 1768. Augustini zdôrazňoval, že riešenie problému nie je vo vyháňaní tohto ľudu, ale v jeho poznaní, ktoré umožní vytvoriť podmienky ich novému spôsobu života, čo najviac totožnému so životom väčšiny obyvateľstva.14 Na rozkaz panovníka Jozefa II. boli obce povinné dať Rómom miesta na bývanie a pomôcť im pri výstavbe vlastných domkov.15

V roku 1770 žilo na Slovensku 18-20 000 Rómov, najmä v južných oblastiach. V Bratislavskej stolici ich bolo okolo 2500, v Nitrianskej 2000, na Gemeri 1800, v Šariši 1500, v Trenčianskej župe 600, na Spiši 500 a v Turci okolo 100.16 Údaj o počte spišských Rómov je však, ako sa zdá, veľmi podhodnotený. Zároveň dokazuje potrebnosť komplexného výskumu na území Slovenska i na samotnom Spiši. Vyvracia to súpis Spišskej stolice z roku 1775, ktorý uvádza nasledovné počty: v tzv. dolnom okrese žilo 146 rómskych rodín. Na jednu dedinu pripadali približne 1-2 rodiny. Výnimku tvorili obce Mníšek nad Hnilcom s 13 rodinami, Smižany s 9, Helcmanovce s 8, Štós so 7 rodinami. 5-6 rodín žilo v Žakarovciach, Kojšove, Folkmári, Jaklovciach. V hornom okrese žilo 51 rodín. V každej obci maximálne dve rodiny. Celkove v Spišskej župe bolo 197 rodín. Všetky rodiny v stolici mali 456 detí. Z nich 124 zostávalo doma pri rodičoch, do školy chodili iba tri dievčatá, ktoré rodičom odobrali. V službe bolo 95 chlapcov a 97 dievčat, 21 chlapcov sa učilo remeslám a traja mládenci boli odvedení k vojsku. Desať detí, ktoré zostali u rodičov pre epilepsiu, debilitu alebo hluchonemotu, nebolo schopných na výchovu, ani do služby a boli odkázané na opateru svojich rodičov. Podľa udania stoličných slúžnych všetky rodiny žili v domoch. 152 rodín sa odievalo po vzore domáceho obyvateľstva a iba zvyšok nosil tradičný rómsky odev. Z celkového počtu bolo 139 rodín želiarskych a 67 podželiarskych. Prevažná časť rodín sa živila kováčstvom (146) a menšia časť muzikanstvom (34). Jedna rodina bola odkázaná na žobranie. Všetci boli podriadení dedinským richtárom. Nejedli mäso z uhynutého dobytka a nekupčili s koňmi. Takmer všetci boli zdanení. Do vojenskej pokladnice platili spolu ročne 169 zlatých a 54 grošov. Do domácej (stoličnej) pokladnice platili 88 zlatých a 49 grošov. Ročne teda pripadalo na jednu rómsku rodinu podľa zámožnosti 50-90 grošov vojenskej a 20-50 grošov stoličnej dane.

V osemdesiatych rokoch 18. storočia uvažovali stoličné úrady na Spiši o zriadení spoločných kováčskych dielní, v ktorých by Rómovia opravovali a zhotovovali banícke železné nástroje. Tieto dielne mali byť zriadené pri banských podnikoch a mala sa v nich využiť zručnosť Rómov v kováčstve a kovoobrábacích remeslách. Tieto snahy sa, žiaľ, nerealizovali, hoci prejavil o ne záujem sám Jozef II., usilujúci sa ešte dôslednejšie o vykonanie regulácie Rómov ako Mária Terézia.17

Roku 1781 klesol počet Rómov v Spišskej stolici. Dôvodom bolo ich sťahovanie do stolíc, kde bolo vykonávanie nariadení o ich asimilácii menej dôsledné.18 V súvislosti s tereziánskymi a jozefínskymi reformami sa aj v dedinách horného Pohornádia začalo usadzovať rómske obyvateľstvo. Spočiatku sa Rómovia nesmeli usádzať v mestách a na dedinách. Bývali vždy na okresoch. Prví Rómovia sa v Hornádskej kotline usadili už v 17. storočí, no ich zvýšený príliv bol zaznamenaný v druhej polovici 18. a začiatkom 19. storočia.19

Z 18. storočia pochádza záznam Samuela Augustiniho o Rómovi Michalovi Barnovi, ktorý žil okolo roku 1737 v Spišskej župe, na panstve grófa Čákyho v Iliašovciach a bol chýrečným hudobníkom a "úžasným majstrom v hre na husliach".

Imrich Čáky ho poctil tým, že ho vymenoval za dvorného hudobníka. Jeho skupina mala obyčajne iba štyroch členov. On sám hral na husliach, vedľa seba mal nerómov - kontraviolistu, jedného cimbalistu a jedného hudobníka hrajúceho na basu. Po smrti Imricha Čákyho ho zobral do svojich služieb so všetkým zaopatrením gróf Illesházy.2 "V čase, keď bol ešte na dvore jeho Eminencie kardinála, sa stalo, že na svadbe jedného zo šľachticov Radvanských vynikol spomedzi 12 cigánskych majstrov svojou hrou na husliach a natoľko ich predstihol, že na mieste, kde dokázal tak statočne obhájiť svoje veľké umenie, mala ostať naňho trvalá pamiatka. Zručný maliar namaľoval preto jeho pravú podobu v životnej veľkosti v čákyovskej livreji. Tento obraz vystavili v kaštieli v Radvani. Na jeho pravej strane je nápis Barna Mihály, na ľavej pochvalný výrok Magyar Orpheus (t. j. Uhorský Orfeus). Tento obraz možno aj dnes vidieť v kaštieli pána Jána Radvanského v Radvani tam, kde sa schodišťom vchádza do sály." Výborným rómskym primášom a hudobným skladateľom bol František Balogh (1850-1932), ktorý pôsobil v Antole, ale i v Huszovom parku v Poprade, v kúpeľnej kapele v Novom Smokovci a účinkoval aj v Moskve, v Paríži, Viedni a Budapešti.21

19. storočie nezaznamenalo výrazné zmeny vo vzťahu ostatných obyvateľov a Rómov. Písomne je však bohato doložené. V tomto období žili v 80 obciach Spišskej župy, ale len v troch z nich tvorili v roku 1880 viac ako 5% obyvateľstva (Mikulášovce 10,2%, Jurské 7,8% a Mengusovce 5,9 %). Podiel rómskeho obyvateľstva na celkovom počte obyvateľov Spišskej župy bol v roku 1880 len 0,7% (1238 osôb).22

Po zrušení poddanstva v bývalých rumunských kniežatstvách vo Valašsku a Moldavsku, časť tamojších kočovných skupín prešla na územie Slovenska. Výnos viedenského ministerstva vnútra o kočovných Cigánoch zo 14. septembra 1888 Rómom vykazoval miesto na periférii spoločnosti. Posledný pokus donútiť všetkých Rómov v bývalom Uhorsku k usadlému spôsobu života bol v roku 1916. Cieľom nariadenia bolo zamedzenie ohrozovania verejnej bezpečnosti zo strany Rómov, no vládnym orgánom išlo zrejme predovšetkým o to, že "kočovní Cigáni sa vymaňujú z vojenských povinností a zdanenia".23 V roku 1918 prebralo ministerstvo vnútra od maďarského ministerstva nariadenia o štatistike a evidovaní Rómov. V plnom znení ich použilo a výsledky štatistiky využilo na represívne opatrenia.24

Vládne nariadenia sa snažili zabrániť ich potulovaniu aj viac či menej pravidelnými súpismi. Koncom storočia počet rómskeho obyvateľstva vzrástol. Na dnešnom území Slovenska, podľa súpisu z roku 1893, bolo 36 000 Rómov, z toho 600 kočovných a 2000 polokočovných. Spišská župa sa na tomto počte podieľala počtom 2 792 Rómov (t. j. 7,75% všetkých Rómov na Slovensku). Z toho bolo 1 394 mužov a 1398 žien. Usadlých Rómov bolo 2 627, prechodne usadených 127 a nomádne žijúcich 38. Väčšina sa zaoberala opracovávaním kovu (kováči, zámočníci, kotlári, zvonkári) a hudbou, menšia časť bola roľníkmi, ojedinele sa vyskytovali spracovávatelia dreva (korytári, košikári ap.), tehliari, povrazníci, šnúrkari, priekupníci, murári, robotníci zaoberajúci sa pálením vápna. U žien len v mimoriadnych prípadoch išlo o práčky, čipkárky, tkáčky. Ich "privátnym" povolaním bolo žobranie a starostlivosť o rodinu. Z celkového počtu bolo 79 gramotných, slobodných žien a mužov bolo 1614, ženatých a vydatých 835, ovdovených 79, žijúcich v konkubináte 252. Na Spiši prevládalo u Rómov náboženstvo rímskokatolícke (2620). Ostatné konfesie boli zastúpené zriedkavo (gréckokatolícke 160, evanjelické a. v. - 3, evanjelické ref. - 9).25

Podľa orientačnej štatistiky sa nám podarilo doložiť v roku 1881 Rómov v Batizovciach (12), v Spišskom Bystrom (36), v Gánovciach (11), v Gerlachove (14), v Ihľanoch - Stotinciach (9), v Hôrke (18), v Hranovnici (40), v Spišskom Hrušove (26), v Jurskom (24), v Kežmarku (4), v Kravanoch (18), v Novej Lesnej (16), v Starej Lesnej 4), vo Veľkej Lomnici (33), v Ľubici (36), v Lučivnej (19), v Matiašovciach (7), v Mengusovciach (26), v Osturni (10), v Podhoranoch (15), v Rakúsoch (8), v Reľove (5), vo Veľkom Slavkove (9), v Stráňach pod Tatrami (11), v Spišskom Štiavniku (14), v Spišskej Teplici (35), v Toporci (14), vo Výbornej (10), vo Vydrníku (6), v Krížovej Vsi (27), v Slovenskej Vsi (9), v Spišskej Starej Vsi (11), vo Vikartovciach (15), vo Vojňanoch (7).26

Rómovia v Hornádskej doline sa v tomto období spomínajú v prozaických situáciách. V roku 1818 sesia nepovolila drevo na kolibu Rómovi zo spišského Bystrého (Kubách), ktorý keď bol v núdzi, predal svoj domček. "Panstvo sa chce oslobodiť od toho neužitočného plemena." V roku 1819 prosil pivovarník v Štiavniku pre seba tesný domček, ktorý bol postavený Rómom. V máji 1813 úradník Harajovič radil biskupovi Bélikovi, aby Rómovia namiesto 500 klincov latovcov a šindľovcov za pálenie uhlia z haluzí robili tisíc latovcov a šindľovcov, ďalej aby 18 dní ručne robotovali, 1 zl. platili od "dymu". Biskup to však neschválil, lebo vedel, že by to pre krajnú biedu nezaplatili, ale zakazuje im rozmnožiť sa príchodom cudzích Rómov. Tento pre Rómov neprajný mladý úradník zomrel na choleru, v čom Rómovia videli trest Boží. 14. 3. 1863 Rómovi Jánovi Patvanovi z Hranovnice, za zásluhy jeho otca a jeho samotného, dovolila obec na mieste koliby postaviť domček, aby ho lepšie zabezpečil proti ohňu, a to s tou podmienkou, že pozemok zostal aj naďalej obecný a majiteľ dostal tento pozemok iba pre svoju potrebu, ale keby ho obec potrebovala, tak za domček mu zaplatí a on ho musí opustiť. V Hranovnici žili v 2. pol. 19. storočia 3 väčšie rómske rodiny - Šarišský, Pačan a Čonka. Vo viacerých prípadoch to boli zruční kováči a uhliari.27 V blízkej Lučivnej sa rómska rodina Čonkovcov objavila až v prvej polovici 19. storočia. Podľa súpisu v roku 1869 šlo o dve kováčske rodiny s 11 členmi.28

V Ľubici sa spomínajú Rómovia prvý raz v roku 1840. Vtedy tu bývala iba jedna štvorčlenná rodina kováča Jána Čonku. V roku 1880 ich bolo iba 5. V Ľubických Kúpeľoch žili 3 rodiny s 10 osobami a v Majerke 12 Rómov.29 V Smižanoch bolo podľa súpisu obyvateľstva v roku 1880 33 Rómov. Títo bývali pôvodne na ľavom brehu mlynského potoka. Okolo roku 1880 si postavili riadne domy na pravom brehu potoka. Keďže ich počet rástol a problémy s nimi sa zvyšovali, zvolilo im obecné zastupiteľstvo v roku 1908 dvoch vlastných richtárov - Jozefa Kokyho a Jána Kokyho. Opatrenie však nepomohlo, pretože ostatní ich neprijali a nerešpektovali.30

V Jánovciach podľa sčítania obyvateľstva v roku 1869 bývali 2 rómske rodiny - Gabčová a Čonková so 7 osobami. Zaoberali sa kováčstvom. Viaceré z rómskych rodín tu zrejme kočovali, pretože záznamy v matrikách svedčia o tom, že medzi rokmi 1850-1870 sa tu zdržiavali aj ďalšie rodiny (v Machalovciach - Behar 1855, Pecha 1857, Schifer 1861, Gabčo 1962; v Jánovciach - Fischer 1859, Mižigar a Gaži 1866, Kafčan 1869). Neskôr sa v Jánovciach objavili Žigovci (1871) a Dunčíkovci (1878) a v Machalovciach (v súčasnosti miestna časť v Jánovciach) Lackovci (1884).31 V Majerke v roku 1840 bolo 12 Rómov.32

Vo Švábovciach sa v Historii domus nachádzajú záznamy o pokrstení Rómov z roku 1824, avšak z tohto záznamu nie je jasné, či išlo o Rómov kočovných alebo trvalo usadených. Rómska kolónia v chotári obce vznikla okolo roku 1900 a založili ju štyria kováči zo Spišského Štvrtku na úpätí honu Doľinka v blízkosti cesty z dediny do banskej kolónie. Druhá rómska kolónia vznikla na súčasnom mieste okolo roku 1918.33 Na základe súpisu z roku 1869 sa v Podhoranoch (Maldure) nachádzali rodiny Rómov Oračku a Pompu s 15 členmi hlásiacimi sa k rímskokatolíckemu náboženstvu. Živili sa žobraním.34

Okolo roku 1854 prišli do Nižnej Šuňavy prví Rómovia, a to Jozef Čonka, kováč so štyrmi deťmi a manželkou, zo Štrby. Vo Vyšnej Šuňave sa v tomto roku ešte nenachádzali. Rómovia vo Vyšnej Šuňave bývali pôvodne Na vŕšku, ale po požiari, ktorý zapríčinili, ich vysťahovali za dedinu. V roku 1869 sa spomína Róm Štefan Lacko, kováč bývajúci vo Vyšnej Šuňave. Hlásil sa ku katolíckemu náboženstvu a mal 6 člennú rodinu.35

Mesto Levoča, v ktorom je aj v súčasnosti početné rómske zastúpenie, zaznamenalo prvé pokusy s vyučovaním rómskych detí už v školskom roku 1893/94. 26 detí vyučoval živnostník Ján Kacvinský.36

V štúdii sme uviedli aspoň niekoľko poznatkov zo života Rómov na Spiši. S monografiami spišských obcí nám pribúdajú aj informácie o Rómoch. Tieto sú však zväčša torzovité a sústreďujú sa na nie vždy presné štatistické údaje. Keďže život Rómov medzi vojnami a po roku 1945 je už čiastočne spracovaný, historici by sa mali zamerať viac na podrobnejší výskum ich života od príchodu na naše územie až do roku 1918, vychádzajúci z archívnych dokumentov.

Poznámky

1 Encyklopédia Slovenska. V. Bratislava 1981, s. 556.
2 Horváthová, E.: Cigáni na Slovensku. Bratislava 1964, s. 97.
3 Marušiaková, J.: Vzťahy medzi skupinami Cigánov. In: Slovenský národopis, 36, 1988, č. 1, s. 58-77.
4 Horváthová, E.: Doslov. In: Samuel Augustini ab Hortis: Cigáni v Uhorsku 1775. (Preklad Viera Urbancová). Bratislava 1995, s. 78.
5 Žifčák, F.: Kronika mesta Spišské Podhradie slovom i obrazom. Spišské Podhradie 1999, s. 18. Horváthová, E.: c. d., s. 78.
6 Kollárová, Z.: K vývoju rómskej society na Spiši do roku 1945. In: Mann, A.: Neznámi Rómovia. Bratislava 1992, s. 61.
7 Hein, G.: Löcsei krónikája. Levoča 1910-1913, s. 69. Vencko, J.: Dejiny Štiavnického opátstva na Spiši. Ružomberok 1927, s.191-192.
8 Urbancová, V.: Samuel Augustini ab Hortis: Cigáni v Uhorsku 1775. Bratislava 1995, s. 50.
9 Urbancová, V.: c. d., s. 60.
10 Horváthová, E.: c. d., s. 102.
11 Žifčák, F.: Kronika mesta Spišské Podhradie, c. d., s. 32.
12 Vencko, J.: Dejiny Štiavnického opátstva, c. d., s. 192.
13 Encyklopédia slovenska A-D. I. Bratislava 1977, s. 320-322.
14 Urbancová, V.: c. d., s. 1-83.
15 Vencko, J.: c. d., s. 192.
16 Urbancová, V.: c. d., s. 1-83.
17 Horváthová, E.: c. d., s. 131-132.
18 Horváthová, E.: c. d., s. 131-132, 135.
19 Michálek, J. a kol.: Ľud hornádskej doliny. Poprad 1989, s. 16.
20 Urbancová, E.: c. d., s. 44.
21 Chalupecký, I.: Dejiny Popradu. Poprad 1998, s. 168.
22 Ištok, R. - Lesniaková, Z.: Národnostná a konfesionálna štruktúra obyvateľstva sídiel Spišskej župy v roku 1880. In: Švorc, P.: Spiš v kontinuite času. Prešov-Bratislava-Viedeň 1995, s. 106.
23 Encyklopédia Slovenska A-D. I. Bratislava 1977, s. 320-322.
24 Kollárová, Z.: c. d., s. 65.
25 Kollárová, Z.: c. d., s. 61-62.
26 Kollárová, Z.: K cigánskej otázke na Spiši v rokoch 1918-1945. Diplomová práca, Prešov 1987, s. 97-113.
27 Vencko, J.: c. d., s. 192. Roth, P.: Dejiny obce Hranovnica. Hranovnica 1998, s. 134.
28 Žifčák, F. a kol.: Lučivná 1321-1996. Lučivná 1996, s. 16, 26.
29 Chalupecký, I.: Z minulosti Ľubice. Zborník k 725. výročiu získania mestských práv 1271-1996. Ľubica 1996, s. 40.
30 Žifčák, F.: Smižany. Smižany 1993, s. 65.
31 Roth, P.: Z dejín obce Jánovce (Čenčice - Jánovce - Machalovce). Jánovce 1997, s. 36.
32 Kovč, S. - Krempaský, V. - Malovcová, B.: Ihľany. Ihľany 1997, s. 22.
33 Kollárová, Z. - Malovcová, B.: Švábovce v toku dejín 1278-1998. Švábovce 1998, s. 8.
34 Kollárová, Z.: Podhorany 1297-1997. Podhorany 1997, s. 12.
35 Kollárová, Z. a kol.: Šuňava 1298-2001. Šuňava 2001, rkp.
36 Chalupecký, I.: Dejiny Levoče 2. Košice 1975, s. 200.


Das Leben der Roma in der historischen Literatur bis 1918

Zusammenfassung

Diese Studie versucht man die bisherigen Kenntnisse vom Leben der Roma in der Zips seit ihrer Ankunft bis 1918 so zusammenzufassen, wie sie in den historischen Zeit- und Gegenwartswerken, vor allem der Zipser Historiker, verzeichnet sind. Die Zips ist damit besonders bemerkenswert, daß davon gerade das älteste Verzeichnis über der Roma aus dem 14. Jahrhundert stammt. Außer der gewöhnlichen Verzeichnisse über der Roma, wirkte da eine bedeutende Persönlichkeit auch und zwar der Musikant - Michal Barna. Auf dem Grund der breiten Aufzeichnungen der Weltliteratur und der Werke von Zipser Historiker bearbeitete Samuel Augustini ab Hortis - der Zipser Gebildete und Pfarrer - die Historie der Roma im Werk: Die Zigeuner in Ungarn im Jahre 1775.