Ukrajinské a rusínske školstvo na Slovensku

Marián Gajdoš (gajdosm@saske.sk), Košice, Slovenská republika

Vzdelávanie v materinskom jazyku predstavuje hlavný prostriedok udržania a upevňovania národného vedomia a v tomto zmysle podmieňuje uchovanie a rozvíjanie národnej kultúry, ako aj ďalších etnosociálnych a etnopsychologických znakov. Bolo preto samozrejmé, že po oslobodení v roku 1945 pripadla ruským a ukrajinským národnostným školám kľúčová úloha v úsilí o obrodenie národného vedomia Rusínov / Ukrajincov na Slovensku. Išlo o oblasť, do ktorej sa v koncentrovanej podobe premietali takmer všetky problémy charakterizujúce vtedajšie postavenie tejto národnostnej menšiny. Uvedomovali si to aj predstavitelia elity tejto národnosti, ktorí otázke vzdelávania venovali mimoriadnu pozornosť, čo sa prejavilo aj v činnosti Ukrajinskej národnej rady Prjaševščiny (ďalej UNRP).

Na rozdiel od Nemcov a Maďarov, ktorým legislatívne normy v oslobodenej ČSR upierali občianske, hospodárske a kultúrne práva1 , Rusíni / Ukrajinci sa nachádzali v podstatne priaznivejšej situácii, keď okrem plného uplatnenia občianskych práv mohli disponovať aj špecifickými menšinovými právami.

V dôsledku málo tolerantnej školskej politiky v predchádzajúcom režime, ako aj prirodzeného nadšenia z oslobodenia v obciach s rusínskym / ukrajinským obyvateľstvom, rástol záujem o zmenu slovenského vyučovacieho jazyka na ruský, resp. ukrajinský. Začiatkom roku 1945, najmä na jar, nadobudol tento proces v niektorých okresoch severovýchodného Slovenska živelný charakter, čo sa stretlo s vážnymi výhradami Povereníctva školstva a osvety Slovenskej národnej rady (ďalej SNR). Spomenuté výhrady však UNRP spochybnila, argumentujúc, že všetky zmeny vyučovacieho jazyka sa uskutočnili v súlade s vôľou ľudu. Situácia, v ktorej si UNRP nárokovala rozhodujúce kompetencie pri riešení školských otázok ukrajinského obyvateľstva,2 viedla k rastu napätia, čo objektívne posilňovalo nacionalistické tendencie na slovenskej i ukrajinskej strane.3

Konštruktívnejšie už bola školská problematika koncipovaná v Memorande Ukrajincov z 22. apríla 1945, čo našlo pozitívnu odozvu v reakcií SNR pri úprave školských záležitostí rusínskeho / ukrajinského etnika.

Požiadavky memoranda boli postupne realizované v júni a v druhej polovici roku 1945. Už 13. júna 1945 boli na expozitúru Povereníctva školstva a osvety SNR v Košiciach pozvaní predstavitelia UNRP V. Karaman, dr. D. Rojkovič a dr. I. Pješčak, ktorý z rúk námestníka povereníka Š. Štamma prevzal menovacie dekréty osôb, ktoré mali vytvoriť Referát pre ukrajinské a ruské školy (RUŠ) pri Povereníctve školstva a osvety SNR. Referát začal svoje pôsobenie v Košiciach 18. júna 1945. Jeho vedúcim sa stal dr. Ivan Pješčak. Jednotlivé oddelenia viedli M. Lichvar, dr. M. Bobak a D. Milly. Pracovníci referátu boli do pracovného pomeru prijímaní po doporučení UNRP. Kompetencie RUŠ boli pomerne značné. Do jeho pôsobnosti patrili všetky záležitosti ukrajinského (ruského) školstva, najmä po stránke personálnej a pedagogicko - didaktickej. Referát ukrajinských škôl mal tiež právo, so súhlasom povereníka alebo jeho zástupcu, menovať funkcionárov ukrajinského (ruského) školstva na Slovensku. V styku s ukrajinskými (ruskými) školami sa používala ukrajinčina alebo ruština.4 Ďalším krokom, na základe nariadenia 6810/45 vydaného Povereníctvom školstva a osvety 10. decembra 1945, bolo vytvorenie inšpektorátov pre ruské a ukrajinské školy so sídlom v Medzilaborciach, v Stropkove, v Snine a v Prešove. Súčasne s platnosťou od 1. januára 1946 boli ustanovené štyri osvetové inšpektoráty, a to v Snine pre obvod medzilaboreckého školského inšpektorátu, vo Svidníku pre okresy stropkovského školského inšpektorátu, v Starej Ľubovni s pôsobnosťou pre obvod školského inšpektorátu v Sabinove a v Bardejove pre kultúrno - osvetové zariadenia v obvode prešovského školského inšpektorátu. Za osvetových inšpektorov boli vymenovaní I. Prokipčak, Š. Juričko, I. Vavrinčik a Š. Varzalij, ktorí riadili činnosť miestnych osvetových tajomníkov ustanovených v 280 obciach s rusínskym / ukrajinským obyvateľstvom.5

Počet ukrajinských (ruských) škôl na východnom Slovensku po oslobodení narastal rýchlym tempom. Kým v období slovenského štátu mali Rusíni / Ukrajinci k dispozícii jednu materskú školu a dve stredné školy (ruské gymnázium a učiteľská akadémia v Prešove), k 31. decembru 1945 RUŠ už spravoval 3 materské školy so 149 deťmi, 277 ľudových škôl s 27 145 žiakmi, 14 meštianskych škôl s 1 620 žiakmi a gymnáziá v Prešove a v Humennom s 556 študentmi. 6

V školskom roku 1945/46 pre rusínske / ukrajinské obyvateľstvo fungovali 3 materské školy, 26O ľudových, 15 meštianskych a 3 stredné školy, v školskom roku 1947/48 ich počet vzrástol na 11 materských, 272 ľudových a 25 meštianskych škôl, ako aj päť škôl tretieho stupňa. 7 Ďalšie zvyšovanie počtu týchto škôl bolo brzdené nedostatkom, resp. nevyhovujúcim stavom školských budov ako aj nedostatočným počtom učiteľov.

V apríli 1948 bol prijatý zákon č. 95/1948 Zb. o základnej úprave jednotného školstva, ktorý za vyučovací jazyk na Slovensku ustanovil slovenčinu a iné riešenie pripúšťal len ako výnimku. V tom čase však už fungovala pomerne hustá sieť ukrajinských (ruských) škôl.8 Ich počet naďalej rástol, no v roku 1948 sa súbežne množili aj žiadosti o opätovnú zmenu vyučovacieho jazyka na slovenský v obciach, ktorých občania v povojnovej eufórii súhlasili so zavedením ruského vyučovacieho jazyka. Preto, v októbri 1948, sa Povereníctvo školstva, vied a umení (PŠVU) rozhodlo prostredníctvom školských inšpektorátov preveriť situáciu. Ukázalo sa, že zriaďovanie ruských (ukrajinských) škôl bolo organizované s cieľom maximálne rozšíriť ich sieť, pričom dôvodom pre založenie ukrajinskej školy bolo neraz len gréckokatolícke náboženstvo obyvateľstva obce a nie jeho národnostná príslušnosť. 9

Požiadavky na zmenu vyučovacieho jazyka na slovenský sa objavovali jednak v súvislosti s ukrajinizáciou, ale aj ďalšími problémami, s ktorými sa ukrajinské školy museli potýkať. Okrem už spomínaného nevyhovujúceho stavu mnohých školských budov to bol najmä nedostatok kvalifikovaných učiteľov, ale aj nedostatočná vybavenosť škôl učebnicami a učebnými pomôckami.

Problematikou ukrajinských škôl sa zaoberal Politický sekretariát ÚV KSS vo februári 1949. V prijatých záveroch odmietol požiadavku oficiálneho a jednoznačného presadzovania ukrajinskej národnej a kultúrnej orientácie ako predčasnú a schválil zásady pre komisionálne zápisy, ktoré sa mali uskutočniť v obciach, kde občania žiadali o zmenu vyučovacieho jazyka na slovenský. V súlade s výsledkami rokovania došlo tiež k zmene postavenia RUŠ a ukrajinských školských inšpektorátov, ktoré boli v priebehu roku 1949 fakticky zrušené. 10

V zmysle uvedených záverov PŠVU prijalo usmernenie, podľa ktorého rozhodujúcim kritériom pre zápis žiaka do školy so slovenským alebo ukrajinským vyučovacím jazykom bolo dobrovoľné rozhodnutie rodičov. Zároveň však prekročilo rámec uznesenia Sekretariátu ÚV KSS tým, že komisionálne zápisy nariadilo uskutočniť celkom v 106 obciach v 15 okresoch východného Slovenska. 11 Podľa výsledkov komisionálnych zápisov bolo zrušených 20 ukrajinských škôl a v 48 školách bol vyučovací jazyk ruský zmenený na slovenský. 12

V súvislosti so zápismi sa vyskytli prípady agitácie za slovenské školy, ktoré do istej miery znehodnocovali demokratický ráz celej akcie. Predstavitelia UNRP a školskí i kultúrno-osvetoví pracovníci ukrajinskej národnosti však tento problém neadekvátne zovšeobecnili a komisionálne zápisy interpretovali ako pokus o likvidáciu ukrajinského školstva. 13

V júni 1949 sa, z iniciatívy Predsedníctva KV KSS v Prešove, uskutočnil aktív kultúrnych a osvetových pracovníkov. Z jeho rokovania vzišiel návrh zaviesť od 1. septembra 1949 ako vyučovací predmet ukrajinský jazyk do všetkých ročníkov na školách II. a III. stupňa. Tento návrh však nezískal plnú podporu.14 Naopak, vyvolal novú vlnu snáh o zmenu vyučovacieho jazyka, ktorá zosilnela v septembri 1949, keď KV KSS vo viacerých obciach neschválil slovenskú školu napriek výsledkom zápisov, čo si vynútilo komisionálne preskúmanie niektorých prípadov. 15 Ukrajinčina, ako výchovný a vyučovací jazyk, bola do ukrajinských škôl zavedená až v školskom roku 1953/54.

Na začiatku päťdesiatych rokov zápasilo ukrajinské národnostné školstvo s množstvom problémov. Medzi najvážnejšie patrili: pretrvávajúca absencia kvalifikovaných učiteľov a nedostatok vhodných školských priestorov. Významný priestor problematike ukrajinského školstva venovalo Predsedníctvo ÚV KSS, ktoré 28. júna 1952 rokovalo o situácii v Prešovskom kraji. V prijatej rezolúcii boli odmietnuté komisionálne zápisy a zníženie počtu ukrajinských škôl sa vysvetľovalo ako dôsledok činnosti slovenských buržoáznych nacionalistov na PŠVU. Preto Krajský výbor KSS v Prešove dostal úlohu uskutočniť do začiatku školského roku 1952/53 reukrajinizáciu škôl, v ktorých došlo k zmene vyučovacieho jazyka na slovenský a dobudovať ukrajinské školstvo v rámci kraja. Neurovnané pomery na úseku ukrajinských škôl si však už v nasledujúcom roku vynútili korigovanie týchto záverov, najmä rozhodnutia nepripustiť zmenu vyučovacieho jazyka na slovenský.

V školskom roku 1953/54 na Slovensku pôsobilo 83 materských škôl, ktoré navštevovalo 2 151 detí, 211 národných škôl s 8 377 žiakmi, 44 osemročných stredných škôl (OSŠ) so 7 193 žiakmi a 6 škôl a 3 pobočky na slovenských školách III. stupňa, na ktorých študovalo 2 142 žiakov.16 Na týchto školách vyučovalo 753 učiteľov, z ktorých viac ako 60 % nemalo potrebnú kvalifikáciu. 17

V druhej polovici 50. rokov nedochádzalo k výrazným zmenám v počte škôl. V školskom roku 1958/59 do štruktúry ukrajinského národnostného školstva patrilo 301 škôl so 746 triedami, ktoré navštevovalo 19 233 žiakov a študentov. 18

Napriek mnohým problémom, s ktorými sa ukrajinské národnostné školstvo potýkalo v 40. a 50. rokoch, je evidentné, že v uvedenom období došlo k výraznému rozvoju vzdelanostnej úrovne rusínskeho / ukrajinského obyvateľstva. Napr. ak v roku 1961 na Slovensku bolo 45 632 obyvateľov s vysokoškolským vzdelaním, t. j. 1,6 % obyvateľov, u Ukrajincov to bolo 1,92 %. 19

Ústava ČSSR, ktorá bola prijatá 11. júla 1961, v článku 24 vyhlasovala právo všetkých občanov na vzdelanie. Toto právo sa realizovalo povinnou školskou dochádzkou detí a mládeže do pätnásť rokov a možnosťou ďalšieho vzdelávania na stredných a vysokých školách. Z pohľadu národnostných menšín osobitný význam mal článok 24 Ústavy ČSSR, podľa ktorého občanom maďarskej, ukrajinskej a poľskej národnosti štát zabezpečoval všetky možnosti a prostriedky na vzdelanie v materinskom jazyku a na kultúrny rozvoj.20 Z dikcie ústavy vychádzal aj Zákon 186/1960 o sústave výchovy a vzdelávania (školský zákon), ktorý v § 29, odst. 2 stanovil, že na školách, zriadených pre deti a mládež maďarskej, ukrajinskej a poľskej národnosti, je vyučovacím jazykom ich materinský jazyk.21 Uvedené zákonné normy vytvárali priestor pre ďalší rozvoj národnostného školstva, aj keď nemohli úplne eliminovať niektoré nekompetentné administratívne zásahy, či už do obsahu vyučovania alebo do štruktúry národnostných škôl. Tieto problémy boli spoločné tak pre ukrajinské, ako aj pre maďarské národnostné školy.22Na rozdiel od maďarských škôl, situáciu v ukrajinskom školstve však navyše komplikoval stále klesajúci záujem rodičov o vzdelávanie detí v ukrajinskom jazyku.

Počiatočný prudký nárast záujmu, ktorý viedol k rastu počtu základných i stredných škôl v druhej polovici štyridsiatych rokov, v rokoch šesťdesiatych vystriedal regres, ktorý viedol k výraznému zníženiu počtu predškolských zariadení a škôl všetkých stupňov s vyučovacím jazykom ukrajinským a s vyučovaním ukrajinského jazyka. Od začiatku šesťdesiatych rokov sa ukrajinské školstvo na Slovensku postupne dostávalo do defenzívy a v súčasnosti je v krízovom stave, ktorého korene sa nachádzajú v politických a administratívnych chybách z predchádzajúcich rokov. V roku 1960 do vývoja ukrajinského školstva negatívne zasiahla územno - administratívna reforma a z nej vyplývajúce následné zmeny, ktoré sa udiali vo sfére školskej politiky. Proces prechodu ukrajinských škôl na slovenské nadobúdol masový rozsah. V priebehu rokov 1961 - 1963 došlo k zmene ukrajinského vyučovacieho jazyka na slovenský na vyše 160 školách.23 V tomto období na stredných školách s ukrajinským vyučovacím jazykom, kde boli zavedené paralelné slovenské triedy, prírodovedné predmety v ukrajinských triedach sa začali vyučovať po slovensky.

V polovici šesťdesiatych rokov existovalo v rusínskych ukrajinských obciach na severovýchodnom Slovensku niekoľko typov škôl: 1. školy, na ktorých sa vyučovali humanitné predmety v ukrajinčine a predmety prírodovedné v jazyku slovenskom; 2. školy s vyučovaním ukrajinského jazyka ako nepovinného predmetu v rozsahu dvoch hodín týždenne; 3. to boli školy, na ktorých sa ukrajinčina nevyučovala vôbec, a to napriek tomu, že obyvateľstvo obce sa hlásilo k ukrajinskej národnosti. V celom regióne iba v Prešove pôsobila jedna škola, kde sa v ukrajinčine vyučovali všetky predmety.24 Ako upozornilo rokovanie VI. konferencie Kultúrneho spolku ukrajinských pracujúcich (KSUP), príčinou úpadku obyvateľstva o ukrajinské školstvo bola aj značná časť učiteľov, ktorí nejavili záujem o riešenie existujúcich problémov. Niektorí z nich dokonca podporovali prechod na slovenský vyučovací jazyk. Podobné stanovisko si osvojovali aj školské orgány v niektorých okresoch. Preto KSUP požadoval od svojich funkcionárov a členov, aby venovali zvýšenú pozornosť práci s učiteľmi. Súbežne kritizoval postup školských orgánov, pri umiestňovaní takých učiteľov na ukrajinské základné školy, ktorí nerozumeli ani miestnemu dialektu. 25 Východisko videl v lepšej spolupráci odborov školstva a kultúry národných výborov v okresoch Bardejov, Humenné, Prešov, Poprad a Michalovce, ako aj v zriadení referátu ukrajinských škôl pri Odbore školstva a kultúry Východoslovenského Krajského národného výboru (KNV). 26

Pokles počtu ukrajinských škôl, resp škôl s vyučovaním ukrajinského jazyka sa však nepodarilo zastaviť. Kým v školskom roku 1966/67 existovalo 58 ukrajinských škôl s 5154 žiakmi, v šk. r. 1985/86 to už bolo len 19 škôl s 1 343 žiakmi (pozri tabuľka).27

Školský rokPočet
základných škôltriedžiakov
1966/67582255154
1969/70411332686
1972/73401342532
1973/74401332400
1976/77341242222
1980/8121991674
1985/8619841343
1990/911570908

K výraznejšiemu úbytku došlo na prelome 80. a 90. rokov. Početnejší typ tvorili školy, resp. triedy s vyučovaním ukrajinského jazyka, v ktorých vyučovacím jazykom bola slovenčina a materinský jazyk sa vyučoval ako voliteľný predmet. Aj v tomto prípade nastal v uvedenom období pokles v počte škôl z 82 na 27, t.j. o 67 % a počet žiakov sa znížil zo 6 108 na 1 972, t.j. o 68 %.28 Podľa analýzy Ministerstva kultúry SR v roku 1996 bolo na Slovensku 42 materských škôl s výchovným jazykom ukrajinským, ktoré v 56 triedach navštevovalo 897 detí. Základných škôl s vyučovacím jazykom ukrajinským bolo 10 s 58 triedami a 700 žiakmi. Okrem toho, v 22 školách s vyučovacím jazykom slovenským sa ukrajinský jazyk učilo 1100 žiakov. 29Na gymnáziách boli vytvorené dve triedy s vyučovacím jazykom ukrajinským s 26 žiakmi.

Ukrajinské školstvo prechádza v súčasnosti zložitým procesom, ktorý odráža komplikovanosť vnútorného vývoja rusínskej / ukrajinskej národnosti. Pri hodnotení tohoto stavu sa vyskytujú názory, že úbytok ukrajinských škôl je dôsledkom úmyselnej asimilačnej politiky zo strany štátu prakticky v celom povojnovom období. Je nepopierateľné, že súčasná kritická situácia je dôsledkom chybných koncepcií národnostnej politiky po roku 1945. Nie sú nám však známe žiadne indície, na základe ktorých by bolo možné potvrdiť tézu o úmyselnej asimilácii Ukrajincov. Takýto názor nekorešponduje ani s reálnym postavením Československa, ktoré po roku 1945 patrilo do sféry vplyvu ZSSR. Napriek masívnej a permanentnej rusifikácii, prebiehajúcej v jeho zväzových republikách, myšlienka úmyselnej asimilácie Ukrajincov v Československu by sa sotva stretla s pochopením predstaviteľov Sovietskeho zväzu. Bližšie k reálnemu posúdeniu situácie majú názory, podľa ktorých v Československu nešlo o úmyselnú likvidáciu ukrajinského národnostného školstva. Na jeho úpadku sa však výrazne podpísal aj postoj rodičov, ktorí o vzdelávanie svojich detí na ukrajinských národnostných školách, z rôznych dôvodov, nejavili dostatočný záujem. Príčiny takého postoja boli determinované celospoločenským vývojom i národnostnými špecifikami. Podľa nášho názoru jednou z hlavných príčin je skutočnosť, že sféra používania ukrajinčiny na Slovensku je veľmi úzka a styky s Ukrajinou boli až do konca osemdesiatych rokov prísne oficiálne a o ich všestrannom rozvoji nie je možné hovoriť ani v súčasnosti. 30

Na začiatku deväťdesiatych rokov sa aktivizovalo rusínske hnutie, ktoré medzi svoje prvoradé programové úlohy zaradilo obnovu rusínskeho národnostného školstva. V tej súvislosti dôležitým krokom bola otázka kodifikovania rusínskeho jazyka a snaha o jeho zavedenie do výuky. Prorusínsky smer pokladá tento krok za nevyhnutný, lebo v ňom vidí záruku zachovania a rozvíjania národnostnej a jazykovej identity Rusínov.31 Na druhej strane predstavitelia ukrajinskej orientácie sú presvedčení, že z filologického hľadiska neexistuje dôvod na vytvorenie tzv. rusínskeho spisovného jazyka.32 Zavedenie rusínštiny do jazykovej praxe pokladajú dokonca iba za prechodnú etapu k celkovej slovakizácii etnika. 33

O prvé praktické kroky pri príprave kodifikácie rusínskeho jazyka sa pokúsili Štefan Bunganič a Vasiľ Petrovaj, ktorý v tom čase žil na území ZSSR. Prekvapením, v súvislosti s predchádzajúcim stanoviskom, bolo, že V. Petrovaj okrem iných námetov navrhoval, aby sa v rusínskom jazyku nepoužívala azbuka, ale latinka. Táto ich iniciatíva bola prijatá s pochopením, čoskoro sa však ukázalo, že na realizáciu tak zložitej úlohy akou je kodifikácia jazyka, je potrebný profesionálny prístup. Prácou súvisiacou s kodifikáciou jazyka a vypracovaním koncepcie vzdelávania detí rusínskej národnosti bol v polovici deväťdesiatych rokov poverený V. Jabur.

Realizácia uvedených zámerov narážala na rôzne prekážky kompetenčného, finančného, organizačného i odborného charakteru. Potvrdzujú to aj závery z rokovania IV. snemu Rusínskej obrody, ktorý sa uvedenými otázkami zaoberal 19. marca 1994. Medzi prijatými uzneseniami osobitný význam malo rozhodnutie ukončiť kodifikáciu rusínskeho jazyka do 31. decembra 1994.34 Uvedená úloha bola realizovaná a 27. januára 1995 bola v Bratislave slávnostne deklarovaná kodifikácia rusínskeho jazyka na Slovensku.

Aktivity okolo kodifikácie rusínskeho jazyka sa neobišli bez kritiky z radov jazykovedcov proukrajinskej orientácie. Na stránkach tlače aj v rozhlasovom vysielaní sa prezentovali názory, ktoré kritizovali neodborný prístup a ignorovanie názorov jazykovedcov a dlhoročných výskumov v tejto oblasti. Celé úsilie o kodifikáciu bolo označované za chiméru so zrejmým cieľom v konečnom dôsledku asimilovať Rusínov - Ukrajincov. Na stretnutiach ukrajinskej inteligencie sa táto otázka pre jej závažnosť a možné negatívne následky na národnom povedomí etnika v budúcnosti stala jednou z najdiskutovanejších. 35

Môžeme však konštatovať, že predstaviteľom rusínskeho hnutia sa od roku 1989 podarilo realizovať rozhodujúce kroky, ktoré viedli k tomu, že deti, ktorých rodičia sa prihlásili k rusínskej alebo k ukrajinskej národnosti, majú teoreticky možnosť učiť sa rusínsky alebo ukrajinský jazyk.

Rusínska obroda od počiatku svojej existencie požadovala, aby sa v 1. - 4. ročníku základných škôl a v materských školách vo výchovnom a vyučovacom procese nepoužívala ukrajinčina, ale rusínsky jazyk. Spočiatku uvažovali o koordinovaní tohto postupu so Zväzom Rusínov - Ukrajincov. Predpokladali, že vo vyšších ročníkoch základných škôl by sa prešlo na výučbu ukrajinského alebo ruského jazyka.36 Postupne svoje návrhy modifikovali v súvislosti s presadzovaním požiadavky uznania Rusínov ako samostatného národa a kodifikáciou rusínskeho jazyka.

V Stanovisku Rusínskej obrody k národnostnému školstvu, ktoré bolo zaslané Úradu vlády SR 15. augusta 1990, je zdôraznené, že zavedením rusínštiny do škôl neusiluje o zánik ukrajinského vyučovacieho jazyka, ale má záujem, "... aby na materinský jazyk rusínsky vyučovaný azbukou v starších ročníkoch ZŠ nadväzoval literárny ukrajinský alebo ruský jazyk."37 V tomto období Rusínska obroda nepopierala istú príbuznosť s ukrajinským národom. V záujme záchrany národnostného školstva, azbuky, rusínskeho, ukrajinského i ruského jazyka však žiadala oficiálne uznanie rusínskej národnostnej identity. 38

Napriek niekoľkoročnému úsiliu Rusínskej obrody sa až v školskom roku 1997/98 podarilo dosiahnuť zavedenie predmetu rusínsky jazyk do výučby na 12 základných školách (ZŠ) v okresoch Humenné, Medzilaborce, Svidník, Stará Ľubovňa, Vranov nad Topľou. Uvedené školy boli vybrané na základe výsledkov prieskumu záujmu rodičov o vyučovanie rusínskeho jazyka. Prieskumom, ktorý bol uskutočnený prostredníctvom školských správ, sa zistilo, že záujem prejavilo 582 žiakov v 57 ZŠ v 47 obciach. 39

Predstaviteľom Rusínskej obrody sa podarilo úspešne iniciovať aj ďalšie kroky, ktoré sú nevyhnutné v záujme ďalšieho progresu v rozvoji rusínskeho školstva. Patrí medzi ne vytvorenie Referátu rusínskeho jazyka pri Štátnom pedagogickom ústave, Kabinetu rusínskeho jazyka na Metodickom centre v Prešove a Ústavu národnostných štúdií a cudzích jazykov pri rektoráte Prešovskej univerzity, na ktorom je (od 1. 9. 1998) zriadené oddelenie rusínskeho jazyka a kultúry. Existujú zámery vytvoriť podobné oddelenia s orientáciou na rómsku a nemeckú problematiku. Nie je zatiaľ jasné, či sa ráta aj s ukrajinským oddelením, vzhľadom k tomu, že na Filozofickej fakulte PU pôsobí Katedra ukrajinského jazyka a literatúry spolu s Kabinetom ukrajinistiky. Na druhej strane, sú známe ambície vytvoriť perspektívne katedru rusínskeho jazyka a kultúry. 40

Súčasný stav však nenabáda k optimistickým záverom ani v rozvoji samostatného rusínskeho školstva. Zdá sa, že mnohé problémy, ktoré tu existujú, sú do značnej miery identické s problémami, ktoré vznikli na začiatku päťdesiatych rokov v súvislosti s procesom ukrajinizácie a rozvíjania ukrajinského národnostného školstva.

V školskom roku 1998/99 bolo v okresoch Bardejov, Humenné, Medzilaborce, Prešov, Snina, Stará Ľubovňa a Svidník 33 základných škôl s vyučovacím jazykom ukrajinským a s vyučovaním ukrajinského, resp. rusínskeho jazyka. Vyučovanie v ukrajinčine, resp. vyučovanie ukrajinčiny navštevovalo 1 196 žiakov a vyučovania rusínskeho jazyka sa zúčastňovalo 50 žiakov. 41

V súčasnosti, okrem všeobecných princípov, nie je možné prijať unifikovaný prístup pri hodnotení a riešení problémov národnostného školstva na Slovensku. Nemecké menšinové školstvo na Slovensku42 po viacročnej pauze sa začalo úspešne rozvíjať, pričom prekonávanie problémov mu uľahčuje aj výrazná podpora zo strany štátnych i súkromných inštitúcií zo Spolkovej republiky Nemecko. Silné zázemie na Slovensku má maďarské školstvo, ktoré má všestrannú podporu medzi maďarským obyvateľstvom. Osobitným, a z hľadiska celej populácie na Slovensku mimoriadne zložitým problémom je otázka vzdelávania rómskych detí a mládeže,43 ale z dnešného pohľadu nemôžeme hovoriť o rómskom školstve. Práve tu sa však črtajú niektoré paralely medzi možnosťami vzdelávania detí v rusínskom alebo v ukrajinskom jazyku a prípadným vyučovaním rómskych detí v ich materčine. Tieto zámery sa v oboch prípadoch stretávajú s malým záujmom rodičov, aj keď príčiny nezáujmu nie sú totožné. V prípade veľkej časti rómskeho obyvateľstva totiž vo všeobecnosti nie je záujem o systematické a komplexné vzdelávanie svojich detí, a preto je nevyhnutná angažovanosť štátu pri presadzovaní jedného z občianských práv - t. j. práva na vzdelanie.

Ukrajinské školstvo je v situácii, keď v záujme jeho ďalšej existencie je nevyhnutná revitalizácia, čo sa takisto nezaobíde bez výraznej podpory štátnych orgánov a inštitúcií. Intervencia štátu je žiadúca tiež pri podpore snáh vyučovať na školách rusínsky jazyk a kultúru. Predpokladám, že uvedené konštatovanie nevyvolá pozitívne reakcie tak na strane stúpencov ukrajinskej, ako aj rusínskej orientácie. Pripúšťam, že dokonca môže evokovať úvahy o oportunizme. Absurdita tohoto postoja však môže byť zdanlivá, ak si položíme otázku, či chceme na Slovensku zachovať etnikum, ktorého jedna časť sa cíti byť Ukrajincami a druhá časť príslušníkmi osobitného - rusínskeho národa. Bez možnosti vzdelávania detí a mládeže v jazyku, ktorý obyvatelia tejto národnosti považujú za svoj materinský, sa totiž nepodarí rozvíjať národné povedomie, čo povedie k zániku tradícií a kultúry etnika. To pri súčasných trendoch globalizácie kultúry by retardačne pôsobilo aj na kultúrny život v SR.

Súčasná situácia je vo všeobecnosti považovaná za kritickú. Každoročný pokles počtu škôl a žiakov vyvoláva oprávnené obavy z postupného zániku ukrajinského, ale aj rusínskeho školstva. V záujme nenaplnenia týchto vízií stúpenci oboch národnostných orientácii práve v tejto oblasti by snáď mohli hľadať styčné body pre vzájomnú koexistenciu.

Poznámky

1 OLEJNÍK, Milan: Miesto nemeckej menšiny v historickom vývoji Slovenska a okolnosti vedúce k jej odsunu. In: Slezský sborník 94-1996-3, s. 194 - 195.
2 Prjaševščina, 1. apríl 1945.
3 GAJDOŠ, M. - KONEČNÝ, S.: Postavenie Rusínov - Ukrajincov na Slovensku v rokoch 1948 - 1953. Praha 1994, s. 105.
4 A R ZRUSR, f. UNRP, a. j. 1 027.; Prjaševščina, 17. jún 1945.; GAJDOŠ, M. - KONEČNÝ, S.: K politickému a sociálnoekonomickému postaveniu Rusínov / Ukrajincov na Slovensku v povojnových rokoch, c. d., s. 22 - 26.
5 Podľa: A R ZRUSR, f. UNRP, a. j. 335.; RIČALKA, M.: Rozvoj vzdelanostnej úrovne ukrajinského obyvateľstva v ČSSR po roku 1945. In: Socialistickou cestou k národnostnej rovnoprávnosti. Bratislava 1975, s. 81 - 82.; Prjaševščina, 2. december 1945.
6 Porovnaj Rok práce. Zborník článkov o rekonštrukcii Slovenska. Bratislava 1946, s. 49 a RIČALKA, M.: Rozvoj vzdelanostnej úrovne …, c. d., s. 82.
7 Porovnaj Štatistická príručka Slovenska 1947. Bratislava 1947, s. 344, 346, 336, 32O a 322 a Zápisnica zo zasadnutia pléna KV KSS v Prešove 17. júla 1952, s. 46. ŠÚA SR, f. ÚV KSS, Pléna s konferencie KV KSS, sing.429.
8 LONGAUER, J.: Školský zákon, komentované vydanie. Bratislava 1948, s. 10-11.
9 BAJCURA, I.: Ukrajinská otázka..., c.d., s. 150.
10 SNA, f. ÚV KSS, S ÚV KSS, kart. 2. Protokol zo zasadania politického sekretariátu ÚV KSS 10. 2. 1949.
11 Išlo o okresy Bardejov, Humenné, Medzilaborce, Michalovce, Prešov, Sabinov, Snina, Stará Ľubovňa, Stropkov a Vranov v Prešovskom kraji a o okresy Kežmarok, Kráľovský Chlmec, Poprad, Spišská Nová Ves a Trebišov v Košickom kraji. Pozri Uram, P.: Vývoj ukrajinského školstva v rokoch 1948-1953. In: Žovteň..., cit. zborník, s. 528.
12 GAJDOŠ, M. - KONEČNÝ, S.: Postavenie Rusínov - Ukrajincov na Slovensku v rokoch 1948 - 1953, c. d., s. 107.
13 A R ZRUČ, f. UNRP, a.j. 1 277.
14 ŠOBA Prešov, f. UNR 1945-1948, bez signatúry. Uznesenie kultúrnych a osvetových pracovníkov, členov KSČ z ukrajinských okresov 6. 6.1949.
15 SNA, f. PŠk, i.č. 91, kart. 91. Správa E. Otta pre povereníka L. Novomeského zo 4. októbra 1949, č. 17/1949 - dov.
16 RIČALKA, M.: Rozvoj vzdelanostnej úrovne …, c. d., s. 85, 87, 94.
17 Pozri URAM, P.: K niektorým otázkam vývoja ukrajinského školstva v Československu v rokoch 1945 - 1960. In: Zborník prác učiteľov Ústavu ML UPJŠ, č. 5, Košice 1978, s. 249.
18 KONEČNÝ, S.: Postavenie a vývoj ukrajinskej národnosti na Slovensku v rokoch 1948 - 1960. Kandidátska dizertačná práca. Filozofická fakulta UPJŠ, Prešov 1990, s. 250. Pozri tiež KONEČNÝ, S.: K riešeniu ukrajinskej otázky na Slovensku v rokoch 1948-1960. In: národnostná otázka v Československu (po roku 1918). Opava 1989, s. 98-99.
19 Tamtiež, s. 258.
20 Ústava Československej socialistickej republiky. In: Zbierka zákonov ČSSR č. 100/1960, čiastka 40, vydaná 11. júla 1960, s. 298.
21 Zbierka zákonov ČSSR č. 186/1960, čiastka 82, vydaná 28. decembra1960, s. 650.
22 GABZDILOVÁ, Soňa: Maďarské školstvo na Slovensku v druhej polovici 20. storočia. Lilium Aurum - Nadácia Katedra, Dunajská Streda 1999, s. 62 a n.
23 Ivan VANAT, Michajlo RYČALKA, Andrij ČUMA: Do pytaň pisljavojennogo rozvytku, sučasnogo stanu ta perspektyv ukrajinskogo škiľnyctva v Slovaččyni. Dodatok do gazety Nove žytťa N. 40/1992 r., s. 11.
24 Zvitna dopoviď šostij konferenciji KSUT. Dodatok „Novoho žytťa" No 48, 1966 r., s. 5 -6.
25 Tamtiež, s. 8.
26 Tamtiež, s. 8 a 36.
27 Ivan VANAT, Michajlo RYČALKA, Andrij ČUMA: Do pytaň pisljavojennogo rozvytku …, s. 13.
28 Analýza stavu vzdelávania v školách na území s rôznymi materinskými jazykmi. Materiál pre rokovanie Rady vlády SR pre národnosti. Bratislava 1994.
29 Analýza stavu legislatívneho rámca používania jazykov príslušníkov menšín a odporúčania optimálneho riešenia. Materiál na medzirezortné konanie. Ministerstvo kultúry SROV. Bratislava október 1996.
30 Porovnaj MUŠINKA, M.: Rusíni-Ukrajinci - jedna národnosť. Príloha novín Nove žytťa, č. 31 - 32/1997, s. 14.
31 MAGOCSI, P. R. (ed.): A New Slavic Language Is Born. The Rusyn Literary Language of Slovakia. (P.R. Magocsi (ed.): Zrodil sa nový slovanský jazyk. Rusínsky spisovný jazyk na Slovensku.) New York 1996.
32 ŠTEC, M.: Do pytanňa "rusyns'koji" litereturnoji movy. Dodatok do gazety Nove žytťa n. 39/1992 r., 16 s.
33 MUŠINKA, M.: Rusíni - Ukrajinci - jedná národnosť. Príloha novín Nove žytťa č. 31 - 32/1997, s. 15.
34 Uznesenie IV. snemu Rusínskej obrody, ktorý sa konal 19. marca 1994 v Bardejovských kúpeľoch.
35 ZEĽOVÁ, A.: Minoritné etnické spoločenstva na Slovensku v procesoch..., c. d. s. 121.
36 Stanovisko k národnostnému školstvu. Rusínska obroda Medzilaborce. Zaslané Úradu vlády SR 15. 8. 1990.
37 Tamtiež.
38 Tamtiež.
39 Koncepcie vzdelávania detí občanov Slovenskej republiky rusínskej národností. Ministerstvo školstva SROV. Bratislava, august 1996.
40 PLIŠKOVÁ, A.: Istoričnyj začatok pro rusiňske školstvo. In: Rusin 1 -2/1999, s. 13 - 15.
41 Štátny pedagogický ústav Bratislava, detašované pracovisko Prešov. Zoznam škôl s vyučovacím jazykom ukrajinským, vyučovaním ukrajinského a rusínskeho jazyka v šk. r. 1998/99.
42 Bližie pozri OLEJNÍK, M.: Nemecké menšinové školstvo a kultúra po roku 1990. In: Človek a spoločnosť (www.saske.sk/cas), 3-2000-1.
43 JUROVÁ, A.: Vzdelanostný handicap u rómskeho obyvateľstva - spôsoby jeho doterajšieho prekonávania a perspektívne možnosti.. In: Sociológia 26-1994-5/6, s. 479 - 486; JUROVÁ, A.: Vývoj rómskej problematiky na Slovensku po roku 1945. Bratislava 1993, s.