(Správa o stave
RPDK)
Bolo by úplne všedné a beznádejne sivonudné začať s nejakým rozjasaným konštatovaním typu „Tak sa nám RPDK dožilo desiatych narodenín!“ alebo tak akosi podobne. Prípadne taký na všetko odhodlaný nadpis ako „Nech žije jubilant!“ ... No bŕŕŕ ! Nechajme oslavné reči autorom nekrológov a predsedom vedecko-mumifikačných komisií, my máme do činenia s niečím živým. Pravdu povediac netuším, či Tomáš Havlík predpokladal, že sa jeho duchovné dieťa dožije desiatich sviečok na torte v relatívne dobrej nálade a to aj napriek vôkol besniacej materiálnej a najmä duchovnej mizérii. Boli totiž aj roky, keď sa nás zišlo ani nie 20 a zmestili sme sa Paľovi Šuttovi do pracovne (podaktorí aj kvôli jeho vtedajšej sekretárke J ). Ale naproti tomu na počesť Jarda Fialu nás minulý rok bolo pomaly viac, než je kapacita „prednáškárne“ hotala Bystrina, nášho súčasného útočiska pred „zlobou sveta“. Aj keď to zaznie farizejsky, počet účastníkov je žiaľ v posledných rokoch akýsi pristabilný. Málo študentov váži cestu “až” do Liptovského Mikuláša a niektorí práškari, hlavne z CZ, sa asi boja útrap cesty naprieč takým lánom sveta a systematicky nás pripravujú o potešenie z ich spoločnosti. Ale nie všetko je také čierne, ako sa to pokúšam namaľovať. Tento rok po n (kde n je obstojne veľké číslo) nesplnených sľuboch prišiel Milan Petrák a z hlbín pedagogicko-dôchdcovského azylu sa vynoril s rokmi sa nemeniaci Honzo Krajíček. Pribudol aj zahraničný účastník, niektorým už predtým známa Dana Stróż z Katovíc – nášho “dvorného Švéda” Vraťa Langra akosi za cudzinca príliš nemáme. O odbornej úrovni sa necítim príliš povolaný hovoriť, ale myslím, že sa s rokmi lepší. Aj napriek na výsosť pracovnému a neformálnemu chrakteru RPDK si už len málokto dovolí predložiť taký “lepší laboratórny protokol”, aj keď všetko má svoje plusy aj mínusy. Ide o to, že konfrontácia, čo i v dobrom slova zmysle, bola roky pre nás akýmsi druhom nevhodného správania sa a považovala sa za nežiadúci protipól k všeobecne tolerovanému maximálne zmierlivému prístupu. To druhé pritom musí nevyhnutne viesť k stagnácii a sebaokiadzaniu až do úplného zadusenia sa v dyme ničím neobmedzovanej vlastnej slávy. A preto bude aj ďalšie RPDK a snáď nás zasa bude tochu viac a časom hádam dospejeme aj k medzinárodnému RPDK bez straty pôvodného charakteru tohto stretnutia. Ešte ma napadá, že ktovie prečo takmer nik nechce využiť možnosť výletu na niektorý blízky vrch Nízkych Tatier alebo navštíviť priľahlé doliny, keď už je takrečeno v základnom tábore ? No, snáď sa aj toto časom zmení. Aha, ešte ten nadpis. Napadali ma sprvoti len samé banality a tak som sa už tradične vybral cestou najmenšieho odporu a odpísal dve slová z krabičky, čo leží predo mnou na stole. Vo vnútri majú byť, viete čo, ak chcete, spýtajte sa na budúcom RPDK. Snáď si ešte spomeniem.
Graz, 15.XI.2001, Lubo S.